Územné spory, argumentácia národov a rozhodovanie veľmocí v roku 1919 (2. časť)

Bolo rozhodnutie veľmocí pred sto rokmi v Paríži dopredu dohodnuté a zaujaté? Alebo sa prihliadalo na povojnové pomery? Aké faktory určili osud národov a štátov nachádzajúcich sa na území medzi Nemeckom a Ruskom? Boli mierové zmluvy diktátmi postihujúce porazených, alebo skôr vojenská prevaha víťazov a ich strategické záujmy umožnili transformáciu východnej časti Európy?

Sebaurčenie reinterpretované veľmocmi

Namiesto mierových zmlúv, ktoré mali pôvodne vzniknúť v duchu Wilsonovej „novej diplomacie” a vo forme demokratických rozhodnutí, sa zrodili zaujaté rozhodnutia. Toto dodnes dáva príležitosť pre vznik protichodných hodnotení. Idealistické predstavy o demokratickom sebaurčení národov sa počas rokovaní sčasti pretransformovali, sčasti úplne zlyhali.

Sám prezident Wilson sa nestal arbitrom mierovej konferencie, ale spolu s americkou delegáciou sa v rozhodovaní postupne odsunul do úzadia. Počas mierových rokovaní sa presadili protinemecké postoje francúzskej diplomacie a samotného Georgesa Clemenceaua,  ktorý bol zvolený za vedúceho konferencie.

Paríž sa snažil na území Strednej Európy ako aj na Balkáne oslabiť porazené štáty prostredníctvom mieru s výmerou trestu. Namiesto toho sa spojil s Varšavou, Prahou, Bukurešťom a Belehradom, a vo väčšine sporných otázok podporoval práve ich. Takýmto spôsobom sa snažil pre seba vytvoriť silný protinemecký zadný voj.

Britský premiér Llyod George už 25. marca ostrými slovami vyhrotil proti tejto francúzskej jednostrannosti v rámci memoranda z Fontainebleau: „Nikdy nenastane mier v juhovýchodnej Európe, ak v každom malom novovzniknutom štáte sa vytvorí významná skupina maďarskej iredenty. Preto nech je pre mier smerodajným, že ako je to ľudsky najviac možné, národy nech prináležia materskej krajine. Tento ľudský aspekt musí mať prednosť pred strategickými, hospodárskymi alebo dopravnými úvahami, veď tie posledné sa väčšinou dajú vyriešiť aj inými prostriedkami”.

Wilson ako podmienku mierových rokovaní ustanovil bezpodmienečnú kapituláciu a celkové odzbrojenie porazených, čo celkovo zabránilo nastoleniu vyváženého a prerokovaného mieru. Demokratické predstavy amerického prezidenta sa však aj mimo toho miešali s omylmi a jednostrannosťou. Napríklad jedinú vhodnú demokratickú inštitúciu na rozriešenie územných sporov – referendum – použili len v siedmych prípadoch.

Z referend, ktoré maďarská vláda od začiatku iniciovala, sa neuskutočnilo  ani jedno (referendum o meste Šopron v decembri 1921 vzniklo na základe osobitnej dohody, ktorú iniciovali Taliani). Pričom Albert Apponyi, vedúci maďarskej delegácie by bol uznal výsledky tohto referenda.

Vyznačenie hraníc novovzniknutých štátov

Príznačnou charakteristikou sporov o nové hranice štátov je, že už takmer 100 rokov sa historiografia každého národa snaží o dokázanie vlastných argumentov, vlastnej histórie a vlastnej pravdy. Predstavy o národných štátoch v prípade Poliakov, Čechov a Maďarov disponovali stáročnou minulosťou. V prípade menších národov – Fínov, Estóncov, Litovčanov, Slovákov a Albáncov, išlo o mnoho desaťročí trvajúcu históriu.

Súčasťou štátotvorných plánov zahraničného československého hnutia na čele s Masarykom bolo od leta 1915 mimo historických českých hraníc aj pripojenie Slovenska, a od roku 1918 aj Zakarpatska. Masarykovci pôvodne stotožňovali slovenské hranice nového štátu s maďarsko-slovenskou jazykovou hranicou. S touto predstavou sa stotožňovala aj väčšina amerických, britských a francúzskych expertov.

Obrat v otázke maďarsko-slovenských hraníc začal niekedy začiatkom roku 1916, kedy sa objavili tie československé predstavy a návrhy spojené so strategickými, riečnymi a železničnými hranicami, ktoré značne presahovali hranice etnicky čistého slovenského územia.  Na mape Masaryka sa medzi rukou načrtnutými hraničnými čiarami objavuje aj hranica riek Dunaj a Ipeľ.

Tieto československé hraničné plány sa podarilo Benešovi, ako dočasnému ministrovi zahraničia, húževnatou prácou preniesť aj do odborných materiálov tzv. študijnej komisie na prípravu francúzskych mierových plánov. Podobné procesy sa dali vysledovať aj na pozadí diplomatických úsilí pri budovaní veľkorumunského a juhoslovanského štátu.

Rozhodnutie o Žitnom ostrove (Csallóköz)

Československé územné nároky predstavil desaťčlennej komisii Najvyššej rady minister Karel Kramař a minister zahraničných vecí Edvard Beneš 5. februára 1919, a to v sprievode jedenástich písomných memorandov. Súčasťou toho bolo uznanie českých historických hraníc, a spojenie českých provincií so Slovenskom a Zakarpatskom. Respektíve požiadavka na takmer osemdesiat kilometrov široký československo-juhoslovanský koridor.

Československo-maďarskú hranicu stanovili medzi Devínom a Vácom pozdĺž Dunaja, odtiaľ od línie rieky Ipeľ smerom na juhovýchod – pripojením mesta Miskolc a Tokaj k Československu, nárokovali na celé Severné stredohorie (Északi Középhegység). Pôvodné plány o prekročení línie Dunaja a Ipľa – v mnohých bodoch podporené ireálnymi argumentmi – mimo iných odôvodňovali tým, že podľa nich žije v Maďarsku 450 000 Slovákov, a tak dve menšiny sú týmto spôsobom približne vzájomné vyvážené.

4. marca na teritoriálnej komisii znova vypočuli Beneša ohľadom otázky Žitného ostrova, kde československé nároky odôvodňoval zabezpečením dopravných, zásobovacích a ochranných požiadaviek. Pozadie československého spôsobu vyriešenia žitnoostrovskej otázky je zaznamenané mimo zachovaných zápisníc aj v denníku Harolda Nicolsona.

Na podnet britského ministra Georga Lloyda generál Smuts rokoval v Budapešti s Bélom Kunom. Následne 3. marca 1919, počas spiatočnej cesty smerom do Paríža, aj s československým prezidentom. Masaryk bol síce ochotný sa vzdať Žitného ostrova, no Beneš a Kramář, dôsledkom predchádzajúcich priaznivých rozhodnutí, trvali na hranici pozdĺž rieky Dunaj. Takýmto spôsobom sa územie, kde bolo 95% obyvateľstva maďarskej národnosti (údaje z roku 1910), spolu s Prešporkom a Komárnom pripojilo k Československu. Československá teritoriálna komisia potvrdila svoj predchádzajúci návrh, a na základe toho sa aj do rozhodnutia Najvyššej rady z 12. júna 1919 týkajúcej sa maďarských hraníc, zahrnulo toto riešenie.

Preložené z originálu: Szarka László: Területi viták, nemzeti érvek, nagyhatalmi döntések 1919-ben