Územné spory, argumentácia národov a rozhodovanie veľmocí v roku 1919 (4. časť)

Bolo rozhodnutie veľmocí pred sto rokmi v Paríži dopredu dohodnuté a zaujaté? Alebo sa prihliadalo na povojnové pomery? Aké faktory určili osud národov a štátov nachádzajúcich sa na území medzi Nemeckom a Ruskom? Boli mierové zmluvy diktátmi postihujúce porazených, alebo skôr vojenská prevaha víťazov a ich strategické záujmy umožnili transformáciu východnej časti Európy?

Veľmocenský kompromis ohľadom československo-maďarských hraníc

Na zasadnutí československej teritoriálnej komisie 5. marca 1919 znova prerokovali tri sporné body ohľadom československo-maďarských hraníc, a to na podnet francúzskeho generála Le Ronda: príslušnosť Žitného ostrova, stanicu železničnej trate v meste Sátoraljaújhely pozdĺž rieky Ipeľ a smerujúcu do Zakarpatska. Na rozhodnutie týchto otázok zvolal Jules Cambon, predseda komisie, ešte v ten deň popoludní schôdzu podvýboru. Americký delegát Seymour nástojil na tom, aby ukončili nepretržité posúvanie československých hraníc, kvôli čomu sa situácia stále väčšieho počtu maďarského obyvateľstva stane nezvládnuteľným.

Francúzski diplomati, na čele s generálom Le Rondom urobili všetko pre to, aby bol Žitný ostrov pripojený k Československu. Američania a Taliani však považovali územné nároky Benešovcov za prehnané, pretože by len zvýšili počet maďarskej menšiny o ďalšie stovky tisíc.

Britský delegát Nicolson navrhol ako prvý, že riešením by malo byť zúženie hraníc pozdĺž rieky Ipeľ. Americký delegát Seymour navrhol dvojitý kompromis na rokovaní 7. marca. Prispel k československému vyriešeniu otázky, ktoré súrili Francúzi. V spojení s tým prijal plán Britov, podľa ktorých mala stanica v meste Sátoraljaújhely pripadnúť Československu. Ako výmenu žiadal Seymour to, aby mesto Sátoraljaújhely ostalo Maďarsku. V prípade hranice pozdĺž rieky Ipeľ zas namiesto železničnej trate žiadal za novú hranicu samotnú rieku.

V rámci toho pozdĺž Ipľa medzi obcou Čata (Csata) a Lučencom (Losonc), a zároveň „spravovanie k nim pripojených železničných tratí prebehne pod riadením spojencov, takým spôsobom, aby ho zainteresované susedné štáty mohli voľne využívať“. Toto riešenie prijal podvýbor, následne aj československá, ako aj ústredná teritoriálna komisia vedená Tardieuom. Koncom marca ho predniesli aj Najvyššej rade.

Hraničná situácia, obyvatelia na hranici

Územie (alebo značnú časť) bývalých historických ríší prerozdelili teritoriálne komisie mierovej konferencie viac tisíc kilometrovými novými štátnymi hranicami medzi východoeurópskymi a stredoeurópskymi národnými štátmi. Spolu s týmito hranicami vznikli na tomto území aj nové  – nemecké, ruské, maďarské, albánske a macedónske národnostné menšiny.

Komunita označovaná ako „československí Maďari” sa zrodila práve dôsledkom týchto hraníc potiahnutými pred sto rokmi, kvôli čomu sa tunajší Maďari ocitli v pozícii národnostnej menšinou na vlastnej rodnej zemi. Tento osud postihol aj Maďarov žijúcich v Sedmohradsku, na Dolnej zemi (Délvidék), v Burgenlande, ak aj Nemcov v Južnom Tirolsku a Belgicku. Museli sa naučiť žiť s obmedzujúcimi a zákazy vytvárajúcimi hranicami.  Toto všetko dodnes znamenalo trpké každodenné skúsenosti pre štyri generácie maďarskej menšiny.

Od decembra 2007 Slovensko, Maďarsko, Česko a Poľsko, ako aj ďalšie štyri štáty prijali schengenský systém, ktorým zanikla blokujúca a separujúca úloha hraníc. Sto rokov po vymedzení hraníc sa však cesta ešte stále ukazuje byť dlhou a kľukatou. Tá cesta, ktorá nás snáď raz zavedie k tomu, že negatívne podružné javy hraníc, ako napr. obmedzenia a diskriminačné opatrenia národných štátov voči menšinám, sa stanú v našej spoločnej európskej vlasti navždy bezvýznamnými.

Preložené z originálu: Szarka László: Területi viták, nemzeti érvek, nagyhatalmi döntések 1919-ben