Pi, 29. marca 2024.

András Csókay: „Potrebujem Boha k tomu, aby som bol dobrým lekárom“ (1. časť)

Je výnimočným okamihom v živote novinára, ak sa mu naskytne príležitosť urobiť rozhovor s človekom, s ktorým sa rád porozpráva i tak bez diktafónu, a s ktorým je cťou sedieť pri jednom stole. Maďarský neurochirurg MUDr. András Csókay je presne takýmto človekom. Odborného lekára spoznalo Maďarsko ako jedného z vedúcich neurochirurgov maďarského lekárskeho tímu, ktorí úspešne oddelili siamské dvojčatá z Bangladéša, ktoré boli zrastené hlavami. V nasledujúcom rozhovore medzi inými o sile Boha a modlitby.

Pod záštitou nadácie Cselekvés Alapítvány už takmer dva roky pracoval viac ako tridsaťčlenný tím maďarských lekárov na tom, aby oddelili siamské dvojčatá z Bangladéša zrastené hlavami. Ak dobre viem, ste jedným zo zakladateľov nadácie. Ako sa začala jej práca?

Tak okolo roku 2001 som sa stretol v kostole františkánov v Budapešti s plastickým chirurgom, MUDr. Gergelyom Patakym. V tom čase som veľmi veľa čítal o Matke Tereze a o moci činnej lásky.

Hľadali ste svoju vlastnú Kalkatu?

Áno, áno (smiech). Chcel som niečo spraviť, a v tomto ohľade som našiel skvelého partnera v osobe spomínaného Gergelya Patakyho. Spoločne sme vyslovili áno na volanie Matky. Spočiatku sme sa zaoberali výzvami na predchádzanie potratom. Gergely zbieral nemocničné vybavenia, prístroje, respektíve sme sa snažili pomôcť pacientom v kóme. Následne v roku 2011 Gergely priniesol bangladéšsku misiu, ja som zas pred tromi rokmi začal nigérsku. Na oboch miestach sme boli odvtedy už viackrát.

V mnohých prípadoch ste vystupovali ako tá osoba, ktorá prišla s podnetmi pri neurochirurgickej časti operácie siamských dvojčiat. Málo však vieme o tom, o aký nápad vlastne šlo. 

Veľmi rýchlo to upresnime. Kľúčovým problémom celého zákroku bolo to, ako vieme oddeliť zrastené mozgové cievy. Najťažšou otázkou takýchto zákrokov je to, čo bude s cievami. Väčšina neúspešných pokusov zlyháva práve na tomto bode. Komplikácie sú obrovské, ako aj riziko vykrvácania. Na mnohých miestach som sa už zmienil o tom, že samotná myšlienka prišla počas modlitby. Konkrétne, že cievy by sa dali oddeliť endovaskulárnou (vnútrocievnou) cestou. Myšlienka sama o sebe však nestačila, nevedel by som to urobiť, lebo nie som endovaskulárny cievny chirurg. Avšak môj kolega, István Hudák takým je, a nie hocijakých kvalít.

Aby sme teda tomu porozumeli. Podstatou tejto metódy bolo, že spoločné cievy sa zvnútra uzavreli, aby sa v nich zastavil obeh a dali sa oddeliť?

Presne tak. István Hudák to dokázal. Bol to základ na to, aby sme mohli vôbec začať. Ďalší vynikajúci chirurg, István Valálik vyriešil analýzu prechodných nervových dráh. 3D-modely Kálmána Czeiberta boli zas nesmierne užitočné počas operácií. Napokon to najdôležitejšie, Gergely priniesol bangladéšsku rodinu na sedem mesiacov do Budapešti, aby 42 zákrokmi rozšíril kožu na hlave, ktorá tak mohla pokryť dve obrovské otvorené rany. Aj profesionálny personál odviedol vynikajúcu prácu. Ich odborná a ľudská kvalita znamenala pre nás nesmiernu pomoc. Nakoniec musím spomenúť aj dôležitosť príhovornej modlitby.

Som rád, že ste spomenuli tento výraz. V rozhovoroch ste viackrát spomenuli úlohu príhovornej modlitby. Do akej miery prispela k úspechu? Čo presne znamená? Aj napriek tomu, že som katolík, je to pre mňa neznámy pojem.

Ešte predtým, než by som vám odpovedal, dovoľte mi zdôrazniť, že ešte nemôžeme hovoriť o úspechu. Úspech to bude až vtedy, ak tie dve dievčatká sa nám poďakujú za prácu a povedia nám, je nám takto lepšie, ako bolo predtým. Tam ešte zďaleka nie sme. Oni sa predtým necítili zle, i keď vieme, že tento stav sa stáva nevydržateľným v období dospievania. Aj preto nesieme obrovskú zodpovednosť za túto prácu, a to aj napriek tomu, že sme ju vykonali na žiadosť rodičov. Na človeka to tlačí. Mimochodom kde žijete presne?

V Dunajskej Strede? Prečo?

Lebo podstatou príhovornej modlitby je v podstate to, že ja z Csillaghegy-u (mestská časť Budapešti – pozn.red.) sa môžem modliť za vás z Dunajskej Stredy, a táto modlitba bude mať svoj účinok. Je to také jednoduché. Ide o základné katolícke učenie, ktoré sa nachádza v Biblii, no napriek tomu o ňom počujeme len málokedy. Až do októbra minulého roka som sa tým tiež nezaoberal. Poznal som ju, vedel som o nej, ale svojím srdcom som jej neveril.

No neskôr som sa stretol s jednou karmelitánkou v meste Marosvásárhely, ktorá mi definovala príhovornú modlitbu. Táto modlitba vzlietne na jednej strane sveta, Duch Svätý ju odfúkne ďalej a neskôr dopadne v podobe dažďa na smädujúceho človeka v púšti. Vtedy som túto modlitbu pochopil srdcom. Aj preto som bol veľmi rád, že ste ma kontaktovali kvôli tomuto rozhovoru. Dovoľte mi povedať, že som nesmierne vďačný za to, že sa aj maďarskí veriaci zo Slovenska modlili za túto, nazvyme to, maďarskú vec. Ide o tisíce, desiatky tisíc ľudí. Pri každej príležitosti nezabudnem spomenúť aká je to nesmierne veľká vec. Niektorí ľudia tomu ťažšie porozumejú. Nevadí, aj to treba prijať.

Hovorme teraz konkrétne. Ako vám toto všetko pomohlo počas dlhého cyklu operácií?

Je samozrejmé, že je potrebná odborná práca. Práca anesteziologického tímu bola výborná aj z odbornej aj z ľudskej stránky, ale netreba zabúdať ani na príhovornú modlitbu, ktorá pomohla nám všetkým. Srdce takmer jedného milióna Maďarov bilo súčasne a nie je náhoda, že jeden z kritických bodov zákroku sme vykonali na deň Nanebovstúpenia Panny Márie (Nagyboldogasszony napja; 15. august-pozn.red.). Počas operácie som cítil, že keď som bol už unavený a vyčerpaný na smrť – a to myslím teraz doslovne – tak okolo 22:00 hodine mi práve táto príhovorná modlitba dodala silu. Rovnako som pocítil silu aj vlastných modlitieb, a to nie len v prípade myšlienok a nápadov, o ktorých som sa na začiatku zmienil. Vrátil som sa do operačnej sály, prišiel ďalší skvelý nápad a veci šli ďalej správnym smerom.

Počas operácií sa rozprávate s Bohom?

Neodvážim sa to takto vyhlásiť. Budem úprimný, od smrti môjho malého syna žijem prakticky neustále v režime modlitby. Na to je výborný ruženec a Ježišova modlitba: „Pane Ježišu Kriste, Synu Boží, zmiluj sa nado mnou hriešnym“. Niekedy stačí ale len povedať: Ježiš Kristus. Výdychom Kristus. Nádychom Ježiš. Takto to je ale ťažké vysvetliť. Vyžaduje  to dlhé učenie, ale dá sa tým vytvoriť hlbší vzťah s pravdou, ktorá žije v nás. A to nie je nič iné, než Kristus. V najťažších hodinách operácie som cítil, že toto už nie sú moje ruky, ale vedie ich Ježiš Kristus. Samozrejme sa teraz nad tým možno niektorí pousmejú, lebo v oblasti vedy nie je politicky korektné o takýchto veciach hovoriť.

Vy to ale napriek tomu urobíte.

Áno, pretože ja za tak veľa vďačím tomuto „režimu modlitieb“ – takto v úvodzovkách – že som nútený o tom hovoriť. Pozrite sa, poznám veľa geniálnych lekárov, ktorí toto všetko dokážu spraviť len za pomoci ľudskej sily. A potom sú dobrí lekári, nie géniovia, a oni k tomu potrebujú aj niečo iné. Ja som veľmi rád, že môžem byť jedným z nich. Som len jednoduchý neurochirurg, a nie génius. V čom môžem urobiť viac, to je stála modlitba. Potrebujem Boha k tomu, aby som bol dobrým lekárom.

Pokračovanie nasleduje!

Preložené z originálu: Krisztián Pomichal: Szükségem van Istenre ahhoz, hogy jó orvos legyek (In: Magyar7,  2019/37.)

    Related Posts

    Kliatba Mateja Korvína a iné strašidelné príbehy spojené s Oravským hradom
    Polytechnik a vynálezca Kempelen a jeho slávny šachový automat
    János Esterházy
    Esterházy, ktorého hľadalo Gestapo aj KGB, vytrval aj v najkritickejších časoch