Korčok, Kövér a odpustenie


Minister zahraničných vecí Ivan Korčok (SaS) má povesť mimoriadne skúseného diplomata, napriek tomu, ak ide o Maďarov, vyčíňa ako slon v porceláne. (Nasleduje názor Norberta Hegedűsa, novinára z Új Szó na diplomatickú vojnu, ktorá sa rozpútala medzi Maďarskom a Slovenskom v uplynulé dni).

Ivan Korčok vo svojom príspevku uverejnenom na sociálnej sieti ostro kritizoval predsedu maďarského parlamentu Lászlóa Kövéra (Fidesz) za jeho prejav, ktorý odznel počas odhalenia pamätníka vysídleným Maďarom v Šamoríne. Bohužiaľ ostáva záhadou, konkrétne s ktorým výrokom Kövéra mal problém minister zahraničia, keďže vo svojom vyhlásení hrlí len všeobecnosti, ako napríklad to, že je sklamaný z toho, že „Budapešť neustále odkazuje a poučuje Slovensko ohľadom historických tém“, zároveň odmieta, aby „druhý najvyšší predstaviteľ Maďarska mal potrebu prísť prezentovať svoje videnie histórie priamo na Slovensko“.

Ako som písal, môžeme len hádať o ktoré vyjadrenia ide, ale pravdepodobne ho naštvali tie slová Kövéra, keď rozprával o neprávostiach páchaných na slovenských Maďaroch po druhej svetovej vojne, a o potrebe pripomenutia si týchto udalostí. Zároveň vytýkal slovenskej vláde, že sa za tieto krivdy Maďarom dodnes neospravedlnila. „Bez ospravedlnenia ale nie je, a ani nemôže byť odpustenie,“ povedal Kövér v Šamoríne.

Čo sa týka ospravedlnenia, v tom má Kövér pravdu. Naozaj by už bolo na čase, a nič by to nestálo, bolo by to dôležité gesto. To, že toho slovenský parlament od roku 1993 nebol schopný, poukazuje len a len na malichernosť lídrov krajiny. Slovensko sa skôr alebo neskôr musí pozrieť do očí dedičstvu Benešových dekrétov, nech je to akokoľvek ťažké.

Pretože čo sa tu teraz deje? Keď ide o neprávosti, ktoré sa páchali na slovenských Maďaroch po druhej svetovej vojne, Benešove dekréty sa považujú za historické dokumenty, ktoré sa nemajú znova otvárať. Ak ale naopak ide o pozemky pod diaľnicou D4, Benešove dekréty zrazu začnú byť platné. Veľmi pohodlný spôsob. 

To je už len čerešnička na torte, že práve vtedy, keď sa Ivan Korčok sťažuje na to, že predstavitelia Maďarska znovu a znovu otvárajú historické otázky, súčasne veľkodušne prižmúri oči nad tým, že pred pár týždňami slovenskí politickí predstavitelia odhalili v Komjaticiach pamätník oslavujúci Trianon. Na akcii, ktorá sa konala 25. júna sa zúčastnil aj predseda parlamentu Boris Kollár (Sme rodina), ktorý sa zároveň medzi prvými zastal Korčoka vo veci odhalenia pamätníka v Šamoríne. Je zaujímavé, že vtedy minister zahraničia nepokladal za potrebné poznamenať, že treba byť veľmi opatrní pri interpretácii historických faktov.

Čo sa týka druhej časti výroku Kövéra, nemyslím si, žeby mal politik pravdu: k odpusteniu nie je nevyhnutné ospravedlnenie. Toto sa v očiach vysídlených môže zdať ako znesvätenie, a možno aj právom. Pretože odpustiť zbavenie práv a deportácie je veľmi ťažké, ale kresťanstvo (na ktoré sa Kövér veľmi rád odvoláva) učí práve toto. Peter sa pýta Ježiša, „Pane, keď sa brat prehreší proti mne, koľkokrát mu mám odpustiť? Či až sedem ráz?“ Ježiš mu odpovedal: „Hovorím ti, nie sedem ráz, ale až sedemdesiatkrát sedem“.

Mohli by sme uviesť veľa ďalších citátov, ale podstata je v tom, že na odpustenie nepotrebujete dvoch ľudí. Situácia je taká, že my Maďari, na odpustenie nepotrebujeme Slovákov. To neznamená, že zabudneme na neprávosti, vzdáme sa svojich práv, a už nikdy sa nebudeme zaoberať touto témou. Odpustiť sa ale dá, a bude to určite oslobodzujúce, najmä pokiaľ ide o hnev a nenávisť, ktoré cítime k sebe navzájom. Viem, že je to ľahké písať, ale oveľa ťažšie urobiť, ale za pokus to snáď stojí.

Vidiac zbytočnú hystériu Ivana Korčoka môžeme opäť len skonštatovať, že slovenská politická elita je ešte stále veľmi ďaleko od toho, aby dospelo a so zmyslom pre zodpovednosť pristupovala k otázke Benešových dekrétov a k téme vysťahovaní. Ich postoj nemôžeme zmeniť, ale ten svoj áno.

Preložené z originálu: Norbert Hegedűs: Korčok, Kövér és a megbocsátás.