László Gyurgyík: „Ubúdanie slovenských Maďarov bude pokračovať“ (1. časť)

Tento rok uplynie rovných sto rokov čo sa (česko)slovenskí Maďari ocitli v pozícii národnostnej menšiny v politickom slova zmysle. V kruhu tunajšej maďarskej spoločnosti však táto udalosť spôsobila aj sto rokov trvajúci úbytok obyvateľstva maďarskej národnosti. Stačí spomenúť jeden údaj: porovnanie počtu Maďarov zo sčítania obyvateľstva z predtrianonského obdobia (z roku 1921) s najnovšími údajmi z roku 2011, kedy vidieť pokles počtu Maďarov zo 651 000 na 458 000. Na otázky spojené s touto témou odpovedá sociológ a demograf László Gyurgyík.

Historici rozdeľujú storočnú históriu (česko)slovenských Maďarov na štyri etapy: na obdobie medzi rokmi 1918-1938, 1939-1945, 1946-1989, respektíve po súčasnosť. Na aké etapy delí toto obdobie demografia?

Obdobie medzi dvomi svetovými vojnami sa môže považovať za pomerne konsolidované obdobie, najmä ak sa zamyslíme nad tým, že v prvých rokoch sa charakter tunajšej maďarskej spoločnosti v podstate zhodoval s číselne uchopiteľnými špecifikami predošlej maďarskej éry. Nepriaznivejšia situácia slovenských Maďarov, ktorí sa ocitli v novej historickej realite  (jednak vo vekovom rozdelení, jednak v zmene štruktúry obcí a miest), sa začala prejavovať len postupne. Skutočné zmeny sa však dostavili v období po skončení 2. svetovej vojny. Prvá takáto vlna prepadla maďarské obyvateľstvo krajiny hneď v roku 1945 skrze ódium bezprávneho stavu, do roku 1948 silou silnej stigmatizácie. Oproti tomu Gottwaldova éra, nazývaná aj ako malý stalinizmus, bola spočiatku určite pozitívnym obdobím: pôrodnosť je vysoká, doma vznikajú prvé maďarské inštitúcie, v roku 1950 sa otvoria prvé maďarské školy. Akokoľvek sa to môže zdať divným, ale z demografického hľadiska sa demokratické obdobie po zmene režimu v roku 1989 pokladá za najnegatívnejšie štvrťstoročie, veď odvtedy permanentne klesá u nás počet maďarského obyvateľstva.

Prvé nepriaznivé opatrenie voči Maďarom uviaznutým na území Československa bolo zavedené v roku 1919, čiže o rok to taktiež bude sto rokov: ide o pozemkovú reformu a kolonizáciu v južných regiónoch dnešného Slovenska.

Je to pravda, aj keď treba povedať, že jeho vytýčené ciele (vytvorenie plánovaných koridorov, rozdelenie Maďarmi obývaných území na základe rôznych zlomyseľných kritérií atď.), sa v celom rozsahu našťastie nezrealizovali. Ba dokonca, významný podiel ľudí, ktorí boli dosídlení zo severných regiónov Slovenska či z Moravy, po určitom čase zmenilo svoju národnosť.

Odhliadnuc od poslednej, dá sa povedať pozitívnej epizódy, národnostné a demografické ukazovatele (česko)slovenských Maďarov ovplyvnili rôzne bremená. Po roku 1945 to boli deportácie, reslovakizácia a výmena obyvateľstva v mene kolektívnej viny, ďalej nepretržitá asimilácia, a po roku 1989 k tomu pribudlo aj vysťahovanie. Počas uplynulej storočnej éry čo vplývalo najsilnejšie na demografický vývoj tu žijúceho maďarského obyvateľstva?

Samozrejme je to neustále citeľná asimilácia. Pri pohľade na pohyb obyvateľstva vo viacerých spojitostiach súviselo s problematikou asimilácie taktiež aj to poznanie, že bolo potrebné štatistické údaje vzťahujúce sa na 1990-te roky interpretovať znova, hľadajúc v nich skutočnú pravdu. Takýmto spôsobom sa napríklad vyjasnilo to, že úmrtnosť Maďarov na Slovensku je relatívne vyššia ako je to uvedené v štatistických údajoch. Je to kvôli tomu, že po smrti starých rodičov sa vo viacerých prípadoch ujali administratívnych vecí už slovenskí vnuci, ktorí v štatistických hárkoch zaregistrovali nebohého ako Slováka či Slovenku. Podobné rozdiely badať aj v údajoch o pôrodnosti. Veľkú časť detí narodených v zmiešaných manželstvách či partnerských zväzkoch už priamo zaregistrujú ako slovenskej národnosti. Tieto skreslenia sa dajú upresniť tzv. pomocnými údajmi. Ďalšou charakteristikou neustáleho úbytku domáceho maďarského obyvateľstva je (popri iných veciach) aj nízka pôrodnosť v porovnaní so celoštátnym priemerom, ďalej migrácia maďarského obyvateľstva v období pred rozdelením Československa, kedy značná časť Maďarov žila v českých a moravských častiach krajiny, kde napokon aj zostali. Vecné údaje ovplyvňuje aj ustálená „filozofická“ otázka „kto je Maďar?“, keďže na Slovensku sa nachádza významný podiel rómskeho etnika. Jedna jej časť sa hlási k maďarskej národnosti, druhá k národnosti slovenskej, za tretie sa oficiálne hlásia k rómskemu etniku. Príčinné spojitosti úbytku maďarského obyvateľstva skresľuje aj fakt, že počas sčítania obyvateľstva v roku 2011 neuviedlo svoju národnosť 7% obyvateľstva, čo je významným štatistickým problémom. Podobne ako nie sú dosť presné ani naše štatistické údaje ohľadom náboženskej príslušnosti.

Tieto fakty boli chúlostivou otázkou aj v roku 2011?

Myslím si, že nie, a neobjavili sa len ako maďarské špecifikum. Išlo v podstate o to, že v menších dedinách ľudia vyplňujú zvyčajne všetky otázky, pre mestá je to ale oveľa menej charakteristické. V regiónoch, kde žije veľký počet Rómov, boli dotazníky vyplnené ešte menej presne.

Predpokladám, že pri hľadaní príčin neustáleho úbytku Maďarov na Slovensku je takisto aspektom aj to, aký je urbanizačný stupeň slovenských Maďarov.

Počas posledných sto rokov sa tieto pomery vyvíjali tak, že na dnes sa takmer 40% maďarského obyvateľstva môže pokladať za mestského obyvateľa, a tak v priemere okolo 60% tunajších Maďarov žije na vidieku. Na prvý pohľad je prínosom tohto stavu to, že vo vidieckom prostredí je do určitej miery asi ľahšie zachovať maďarskú identitu. Ak však túto otázku rozložíme, a veľkosť vybranej obce skombinujeme s pomerom tam žijúceho maďarského obyvateľstva, rýchlo vysvitne, že v súčasnosti sú mestá, kde fungujú maďarské inštitúcie, nie raz menej asimilované, ako aglomerácie disponujúce 30-50% maďarským obyvateľstvom, kde je ale oveľa menej, prípadne vôbec nie sú zrealizované spomínané inštitucionálne rámce. Pri analyzovaní zmeny sídelnej štruktúry danej obce ako aj jej sporadických dilem sa oplatí podrobnejšie preskúmať aj tieto pomery.

Pokračovanie nasleduje!

Preložené z originálu: Miklósi Péter: Ma már minden lélek számít. (IN: Új Szó, 22. jún 2018, str. 9).