Prečo musela rieka Slaná umrieť?


Tak ako ľudia, aj rieky majú svoju históriu a osud. Rodia sa, menia a transformujú. A niekedy aj umrú. Ich minulosť je rádovo staršia ako ich mravenčia existencia, a ich osud je niekedy skutočne krutý. Porovnajme dve príbehy.

Rudava je malá riečka, alebo skôr väčší potok na Záhorí. Len 45 kilometrov dlhá rieka zjednocujúca plavecký (Detrekő), sološnický (Széleskút) a rohožnícky (Rohrbach) potok, sa vlieva do Moravy. Vybabrali aj s ňou, pretože v čase socialistickej éry – ako veľa iných vecí – aj ju „vyrovnali“. Záchrana Rudavy sa však zrazu stala dôležitou, a teraz na plné obrátky prebieha jej revitalizácia. Reguláciou zničené koryto rieky sa snažia oživiť zákrutami a ohybmi. Robotníci bagrujú, kopú, rýpu, aby namiesto kanálu získalo späť svoj prirodzený ráz rieky. Takto sa moderný slovenský štát stará o prírodné prostredie, ak ho vníma ako pre neho dôležité.

Podobný osud a starostlivosť si však evidentne rieka Slaná nezaslúži. Pretože kým Rudava má to šťastie, že sa vinie cez územie Záhoria obývaného Slovákmi, dovtedy rieka Slaná má svoje koryto na Gemeri, kde žijú predovšetkým Maďari. Pritom ide o chránenú oblasť.

Vyše sto dní sa denne vlievalo do rieky Slaná dve a pol ton zlúčenín železa a všelijaké kovy (radšej ich nebudem ani menovať), ale toto slovenskú vládu ani trochu nezaujímalo. Jedine maďarskí aktivisti a politici z Južného Slovenska považovali za dôležité zachrániť rieku Slaná. Maďarské politické subjekty však nie sú súčasťou parlamentu, a tak im zostali ako možnosti len protesty a informovanie verejnosti cez rôzne akcie a platformy.

Muselo uplynúť vyše sto dní, aby sme dostali správu: konečne sa začala usmerňovať banská voda na povrch, čím o 80-percent menej kovov, derivátov kovov a ťažkých kovov znečisťovalo rieku. Prečo sa to však nemohlo udiať skôr? Dobrá otázka. Prečo sa muselo čakať dovtedy, kým vyhynie všetok život na slovenskom úseku rieky? Rieka Slaná umrela, a keď ten „zvyšok“ 20 percent kovov v oveľa vyššej koncentrácii bude naďalej znečisťovať rieku, čoskoro vyhynie život aj na maďarskom úseku rieky.

Medzitým minister životného prostredia Ján Budaj (OĽANO) sa blýska na medzinárodných konferenciách, v televíznych diskusiách obhajuje nekompetentnosť vlády, navštevuje škandinávske močiare, ale za záchranu rieky Slaná neurobil nič. Háda sa s ministrom hospodárstva aj s okresnými úradmi a presúva zodpovednosť.  

Keď pred viac ako dvomi rokmi bola zostavená vláda Igora Matoviča, mnohí mohli pocítiť zadosťučinenie, že rezort životného prostredia dostal Ján Budaj, ktorý sa pred zmenou režimu snažil pričiniť o ochranu životného prostredia z pozície kotolníka. Na starobu získal konečne aj moc. Žiaľ nevedel ju správne využiť, a stále viac sa ukazuje, že je pre neho prvoradejším stranícko-politický karneval než poctivá práca.

Samozrejme macošský osud ochrany životného prostredia na Slovensku neklesol na úplne dno za tejto vlády, podiel na tom majú aj jej predchodcovia. Svetlou výnimkou je László Miklós, ktorý bol ministrom životného prostredia počas dvoch vlád Mikuláša Dzurindu od roku 1998 do 2006. Jeho odbornú spôsobilosť nespochybňuje nikto na Slovensku. Pred ním aj po ňom riadili ministerstvo životného prostredia nekvalifikovaní kaukliari. Mnohí z nich sa starali len o naplnenie svojich vreciek až do takej miery, že v roku 2010 bolo ministerstvo zrušené.

Napriek uvedomenia si týchto vecí stále nedostávame odpoveď na otázku: Prečo sa muselo počkať na opätovný skon rieky Slaná? Lenivosť? Nekompetentnosť? Ľahostajnosť? Nedostatok peňazí? Neusporiadané právne prostredia? Z každého troška…

Na záver malý dodatok. Rieka Slaná mala pôvodne tri vetvy: muránsky, dobšinský a štítnický. Staršia generácia ešte dodnes všetky tri nazýva Slanou. Na hranici mojej rodnej obce Meliata (maď. Melléte) zurčí vetva Slanej – Muránsky potok, ktorý bol viackrát otrávený ešte za straníckej éry. Buď neopatrní poľnohospodári „obohatili“ jeho vody o hnojivá, alebo ich znečisťovala továreň na koberce z Revúcej – socialistický Kovral. V kedysi krištáľovočistej rieke sme rukami chytali raky, v slnečnom svetle sa mihali roje podustiev (druh sladkovodnej ryby – pozn.red.). Charakteristickým rybami rieky boli mreny, jalce a šťuky. Po otrave potoka raky utiekli na breh, kde nemohli ale uniknúť svojmu osudu. Odvtedy sa vo vodách Muráňa vymenila fauna: podustvy vystriedali ostrieže a pstruhy, otužilé jalce však zostali.

Príroda sa dokáže obnoviť, niekedy zmení svoju tvár, rieky si vyryjú nové korytá. Nedokáže sa však vysporiadať z ľudským sebectvom, hlúposťou a ľahostajnosťou. Nie je otázkou, že Slaná ožije aj druhýkrát a znova. Raz, niekedy. Ale prečo musela opäť zahynúť? Bude niekedy niekto braný za zodpovednosť za toto darebáctvo? 

Preložené z originálu: Károly Kövesdi: Miért kellett a Sajónak meghalnia?

FOTO: Nászaly Gábor