Pi, 29. marca 2024.

Pred rokmi som čítala zaujímavú štúdiu slovenskej historičky Slávky Otčenášovej o vplyve vyučovania dejín na národnú identitu. Teraz som si ju znovu vyhľadala.

Po vzniku Československa bolo jedným z najdôležitejších spoločensko-politických cieľov vytvorenie československej identity – píše autorka. K dosiahnutiu tohto cieľa prispeli doboví historici vo veľkej miere tým, aké témy skúmali, ako aj tým, ako interpretovali jednotlivé historické udalosti. Takto vytvorený historický pohľad potom v každej škole priamo ovplyvnil vyučovanie slovenských dejín.

Samozrejme to nešlo zo dňa na deň. V každom prípade už tri dni po vzniku Československa zasadol učebnicový výbor, ktorý si vytýčil za prvoradú úlohu slovakizáciu (poslovenčenie) školskej siete. Je to pochopiteľné, keďže na území Slovenska bolo vtedy 4000 ľudových škôl, z toho len 344 s vyučovacím jazykom slovenským. Slovenská stredná škola zas ani neexistovala.

K tomu ale boli potrební predovšetkým takí učitelia, ktorí vedeli po slovensky a mali slovenského ducha. Mimo toho boli potrebné aj nové učebnice, medzi nimi nové učebnice dejepisu. Lenže túto novú históriu nepoznali ani pedagógovia, a tak bolo potrebné ich najprv vyškoliť, respektívne starú generáciu preškoliť.

S týmto účelom boli vydané dve príručky v roku 1919 a neskôr v roku 1924, z ktorých si pedagógovia na jednej strane mohli aj sami si osvojiť dejiny slovenského národa, na strane druhej sa mohli naučiť aj to, ako tieto dejiny vyučovať.

Podstatou tejto výučby dejín bolo, aby sa ohradilo od toho pohľadu na dejiny, ktorý interpretoval slovenské národné dejiny ako súčasť maďarských dejín. Namiesto toho aplikovali československú interpretáciu dejín.

Dôsledkom toho sa maďarské dejiny odsunuli na vedľajšiu koľaj, a tých tisíc rokov, ktoré strávili Slováci vo zväzku maďarského štátu, boli prezentované ako obdobie poroby. Súčasťou tejto interpretácie dejín je napríklad aj to, že v slovenských hradoch, kde sídlili uhorskí páni rozprávajúci po latinsky, existovala pre slovenský ľud len jediná izba – žalár.

Nie náhodou som si vyhľadala túto štúdiu. Na jednej strane by som ju odporučila tomu mladíkovi, ktorý na bratislavskej železničnej stanici vystatovačne zdôrazňoval nie práve okrasnou maďarskou rečou, že nie sú potrebné maďarské školy k tomu, aby sme zostali Maďarmi. Stačilo by toľko, ak by sa vyučoval maďarský jazyk a literatúra po maďarsky. Aj história je ale dôležitá, odvetil jeho kamarát. To nie je pravda, odpovedal mu. História nemá vplyv na identitu, lebo je len jedna história, ale aj tá je zbytočná, lebo už pominula.

K tomu som v týchto dňoch opäť počula takmer doslovne hore spomínanú vec o žalári. Presnejšie na ihrisku mi to praštil do očí jeden rodič, ktorý síce už nebol najmladší, ale je isté, že sa dejiny neučil z učebnice z roku 1919.

Preložené z originálu: Zsusanna Lampl: Történelemlecke

    Related Posts

    Otázka národnej identity
    Soeren Keil
    Územná autonómia ako nástroj riešenia konfliktov
    Asimilácia a identita po roku 1918 v slovensko-maďarskom vzťahu (2. Časť)