Ako sa trestalo násilie voči ženám a cudzoložstvo v stredovekom Uhorsku
Téma je aktuálnejšia než kedykoľvek predtým, a tak sa počas diskusií občas objaví ako odstrašujúci príklad stará stredoveká právna prax. Lenže pravda je oveľa zložitejšia, než by sa na prvý pohľad mohlo zdať. V prípade témy násilia spáchaného voči ženám si pripomenieme historický a veľmi dôležitý prameň uhorskej právnej praxe – Budínsku právnu knihu (Budai Jogkönyv). Jej náhľad na túto otázku je prirodzene veľmi vzdialený nášmu vnímaniu práva, predsa je ale zaujímavé zistiť ako rozmýšľal stredoveký človek o tejto veci. Vedeli ste napríklad o tom, že podľa Budínskej právnej knihy bolo násilie spáchané voči ženám, alebo zásah do ich dobrej povesti, dvakrát tak závažným trestným činom ako to bolo v prípade mužov?
Budínska právna kniha
Predtým, ako si predstavíme konkrétne právne predpisy, povedzme zopár slov aj o samotnej Budínskej právnej knihe. Dielo je jedným z najdôležitejších právnych zbierok stredovekého Uhorska/Magyarország. Bol napísaný v hornonemeckom jazyku (nem. Hochdeutsch) a vo veľkom sa opiera o Magdeburské právo (nem. Das Magdeburger Recht; typ mestského práva), respektíve o iné nemecké právne zbierky, medzi inými o tzv. Saské zrkadlo (nem. Sachsenspiegel; najvýznamnejší historický právny dokument z oblasti nemeckého feudálneho práva). Zachovali sa z nej tri rukopisy, ktoré sú podľa historických výskumov všetky kópiami. Jeden z troch rukopisov sa objavil v kódexe uloženom v Lyceálnej knižnici v Bratislave; druhý sa v 16. storočí nachádzal v súkromnom vlastníctve Košičana Leonarda Cromera, neskôr ho uchovával József Frank, profesor práva na univerzite v Pešti; tretí sa objavil v dedičstve maďarského stredoškolského učiteľa Bélu Bozsernyika, ktorý ho kúpil v meste Nagybánya.
Dielo nemá jednotnú štruktúru, zachovalé texty teda muselo napísať viacero autorov. Najstaršia časť textu vznikla pravdepodobne po roku 1403, keďže sa právna kniha odvoláva na listinu kráľa Žigmunda vydaného v tom roku. Text musel byť zostavený najneskôr do roku 1421, keďže článok č. 404 podáva správu o uzneseniach prijatých na zasadaní rady 23. novembra 1421. Posledný článok Budínskej právnej knihy pochádza z roku 1503, čo znamená, že pôvodný text sa neskôr priebežne dopisoval.
Budínska právna kniha.
O autorovi Budínskej právnej knihy vieme len toľko, že sa volal Johannes a z textu je jasné, že pracoval ako notár. Maďarský lingvista Károly Mollay uvádza ako možného autora právnej knihy Johannesa Siebenlinderta, ktorý mal začať s touto prácou, ale neskôr, keď jeho kariéra začala napredovať, písanie knihy prerušil. Maďarský historik a archeológ András Kubinyi však upozornil na fakt, že o Siebenlindertovi nevieme, žeby niekedy pracoval ako notár v Budíne, a tak môžeme skonštatovať len toľko, že menovanú právnu knihu vyhotovil budínsky notár menom Johannes, ktorý pôsobil medzi rokmi 1403-1410. O autoroch tých textov, ktoré boli doplnené až neskôr, máme k dispozícií ešte menej informácií.
O sankciách v prípade násilia spáchaného voči ženám
Jedným z dobrých príkladov ako sa vnímal tento typ trestného činu v stredovekom Uhorsku je nasledovná pasáž z Budínskej právnej knihy:
- O násilí, ktoré niekto spácha voči ženám.
Ktokoľvek, kto slabú a krehkú bytosť ženy, alebo ženské stvorenie akýmkoľvek spôsobom privedie slovami do zlej povesti, alebo jej fyzicky ublíži, nech si odpyká dvakrát väčší trest, ako keby to učinil voči mužovi.
Na pozadí článku sa naskytá nasledujúca rozvaha: keďže u ľudí je žena slabším pohlavím, potrebuje preto väčšiu ochranu než muž. V dôsledku toho sa v prípade ženských obetí zvyšujú aj príslušné sankcie. Rozlišovanie obetí podľa pohlavia sa prirodzene uplatňuje aj v prípade znásilnenia:
- O násilí spáchaného na panne.
Ak niekto násilným spôsobom unesie pannu, a potom ju zakrátko poškvrní, a tá žena od neho utečie, a následne sa pôjde sťažovať s rozcuchanými vlasmi a v zakrvavených šatách, vtedy nech muža vyspovedajú pri povraze, a nech sa potom rozhodne na základe jeho výpovede. Ak však panna ešte aj na tretí deň po úteku od muža mlčí, nech sa stane jej obvinenie neplatným, a nech sa viac nevypočuje.“
- O násilí spáchaného na bohabojných a cnostných ženách.
Ak žena ihneď podá sťažnosť po tom, ako sa niekto dopustil násilia na jej počestnosti, a toto prekazila volaním susedov o pomoc, a hlasným pokrikom sa ponosuje o tom, čo sa jej prihodilo, súd nech koná tak, ako je to napísané vyššie o slobodných dievčatách.
- Ak plnoletej slobodnej dievke odoberú panenstvo s jej súhlasom, páchateľ nemôže byť preto potrestaný. Ak sa však toto udeje proti jej vôli, páchateľovi majú sťať hlavu.
- Kto znásilní vysvätenú mníšku.
Kto znásilní vysvätenú mníšku, tomu majú sťať hlavu, mníšku zas majú poslať naspäť do jej kláštora.
Ako vidíme, v prípade, ak došlo ku znásilneniu, obeť sa musela dostaviť na súd takým spôsobom, aby svojím zjavom dokázala, že sa stala obeťou takéhoto činu. Rozsudok bol následne vynesený na základe výpovede vinníka. Tento typ súdu nebol veľmi naklonený obeti, tá sa totiž musela po násilnom čine ihneď objaviť pred verejnosťou, navyše v prípade objavenia sa pred súdom bola stanovená aj príslušná lehota. Spomínaná lehota tri dni sa pokladá za prísny predpis, napríklad vo Viedni mala obeť k dispozícii 14 dní. Predpokladá sa, že pasáž o súhlase obeti so sexuálnym aktom sa dostala do právnej zbierky z toho dôvodu, že už aj v tom čase to bol jeden z najdôležitejších argumentov väčšiny násilníkov. Prešporské nariadenie zašlo ešte ďalej: ak sa preukázalo, že páchateľ dostal súhlas obete na sexuálny akt, nielenže sa mu nič nestalo, ale dvojicu ešte aj zosobášili. To isté sa samozrejme nevzťahovalo na mníšky, ktoré na základe sľubu, ktorý zložili, nemohli súhlasiť so sexuálnym aktom.
Nemecké právne zbierky, ktoré sa stali prameňom aj pre Budínsku právnu knihu, uzniesli v niektorých prípadoch veľmi rozsiahle sankcie. Napríklad na základe predpisu Saského zrkadla sa má dom, kde sa násilie spáchalo, zbúrať. Švábske zrkadlo zas nariaďovalo zabitie tých ľudí a zvierat, ktorí boli prítomní počas aktu.
Cudzoložstvo a smilstvo
Cudzoložstvo už nadnes nie je trestnoprávnou kategóriou, avšak v čase stredoveku ním jednoznačne bolo. Tie ženy, ktoré sa vyspali so ženatým mužom, nemohli očakávať nič dobrého. Naopak ženatý muž udržiavajúci milenecký pomer dostal ešte jednu šancu.
- O ženách, ktoré žijú so zadaným mužom.
Ženy, ktoré sú vydržiavané, treba vyhnať z mesta, a keď ich znovu prichytia s milencom, ktorý je hoc ženatý a bohatý, hoc slobodný, nech oboch vykážu z mesta.
Možno to bude trochu prekvapivé, ale tie ženy, ktoré ešte neboli vydaté, boli v prípade vykonania takéhoto skutku oslobodené od verejného poníženia. Samotný zákonodarca totiž upozorňuje na to (odvolávajúc sa sčasti na biblické učenie), že v prípade takéhoto verejného poníženia nejakej ženy by sa tejto udalosti prizerali aj také osoby, ktoré sotva žijú príkladnejším životom než samotná obžalovaná. Pokánie sa však prirodzene očakávalo od ženy prichytenej pri takomto čine:
- O ženách, ktoré udržiavajú tajný pomer, ak sú prichytené pri čine.
Ak niektorú z nich skutočne prichytia, alebo dokážu, že zhrešila a správala sa nemravne, avšak je slobodná, v takomto prípade nepokladám za chvályhodné, aby sa nad ňou za tento skutok rozbujneli úradníci či prostitútky, alebo s ňou spoločne tancovali na ulici proti jej vôli za to, čo vykonala. A nech nie sú prinútené ani na nosenie žltého znaku. Nech im neodoberú ani šaty, lebo klesnú na duchu, a stanú sa z nich nehanebné a často obyčajné pouličné prostitútky, hoci inakšie by ešte mohli priznať a oľutovať svoje hriechy.
Cudzoložstvo sa pokladalo za ťažký hriech, ako si to môžeme prečítať nižšie, a to najmä v takom prípade, ak obe strany boli cudzoložníkmi.
- O cudzoložníkoch a cudzoložniciach.
Cudzoložníci nesmú byť nikde trpení, nech ich stíha súd označiac ich jednak tajne, jednak otvorene. Ak sú cudzoložník aj cudzoložnica osobitne v manželskom vzťahu, ide o mimoriadne vážnu záležitosť. Ak sa o nich už dlhšie šíria správy, a sú obvinení z hriechu, a následne spolu prichytení v izbe, za zatvorenými dverami, je to už mimoriadne podozrivé. Ak ženu nenájdu so zvyčajnou ozdobou na hlave a muža vo zvyčajných šatách, nech súd prešetrí ich prípad, a najmä ak nechcú čestne objasniť dôvod ich stretnutia a to, čo sa stalo, pravda sa musí zistiť mučením. Pre oboch nech vykopú hrobovú jamu pri šibenici, do ktorého ich položia živých, a nech ich oboch prepichnú palicou alebo žrďou.
Trest za tento prečin sa zdá byť jednoznačne prísnym, ale musíme poznamenať, že prax bola trošku iná než písaný zákon. Z debrecínskych protokolov je známe, že hoci sa smilstvo a cudzoložstvo trestalo smrťou, avšak pri prvom prichytení pri čine sa udeľovali len menšie tresty, ako napríklad palicovanie či postavenie na pranier. Samozrejme kupliarov, ktorí lákali ľudí na smilstvo, respektíve ženy-matky, ktoré vychovávali svoje dcéry k nemravnému životu, postihovali oveľa prísnejšie tresty. V oboch prípadoch dali dotyčných do vriec a hodili do Dunaja.
- O kupliarkach a prospechároch.
Ak staré pekelné kliny – zlé ženy, prichytia pri čine, ako zháňajú ženy alebo slobodné dievky a nahovárajú či nútia ich k nemravnostiam, tak ich všetkých treba zašiť do vriec a hodiť do Dunaja. Takýto trest nech postihne aj tých hostinských, ktorí im k tomuto sprostredkujú domy.
- O matkách, ktoré svoje deti vedú k nemravnosti.
Takú matku, ktorá priviedla svojho syna či dcéru k nemravnosti, nech vložia do vreca, a následne hodia do Dunaja, a nech ju potopia tak, aby sa vo vode utopila.
Po prečítaní niekoľkých článkov z Budínskej právnej knihy si môžeme vyvodiť nasledujúci záver: znásilnenie ženy sa v stredovekom Uhorsku trestalo sťatím hlavy, avšak stanovením lehoty pre udanie zvýhodnili situáciu páchateľa. Zákony sa zdajú byť benevolentnejšie v prípade, ak ide o smilnenie ešte slobodnej ženy, avšak veľmi prísne sa vystupuje voči smilneniu cudzoložníkov (teda voči vydatým ženám a ženatým mužom), ktorých čakajú veľmi vážne sankcie. Na záver však treba dodať, že ani napriek týmto prísnym zákonom nebolo menej cudzoložstva v stredovekom Budíne, ako ani v tých uhorských mestách, ktoré sa riadili zákonmi Budínskej právnej knihy.
Preložené z originálu: Kanyó Ferenc: Így büntették a nők elleni erőszakot és a házasságtörést a középkorban
