Etnický stav v Uhorsku na začiatku 19. storočia spôsobili zmeny, ktoré sa uskutočnili v 18. storočí. Demografický úpadok v Uhorsku sa prejavil v roku 1711. Počet obyvateľov sa vtedy pohyboval okolo 4 miliónov. Ku koncu 18. storočia sa počet obyvateľov zdvojnásobil rastúcim prírastkom obyvateľstva, spontánnym usadzovaním obyvateľov a organizovaným dosídlením obyvateľstva.
Pokračovanie článku: Etnické zmeny v Uhorsku v 19. storočí (1. časť)
Srbom (6,5%), ktorí obývali predovšetkým južné oblasti a Pohraničnú oblasť, takisto chýbala vedúca vrstva. Ich vodcov tvorili vďaka svojmu cirkevnému privilégiu kňazi, ako aj z ich kruhov pochádzajúci vojenskí dôstojníci. Svojich cirkevných predstaviteľov si v mene gréckokatolíckej cirkevnej autonómie volili sami so schválením panovníka. Srbskí poddaní Pohraničnej oblasti žili pod jurisdikciou zemepánov. Vojenské oblasti však boli osamostatnené od Uhorska, keďže boli priamo riadené Vojenskou radou. Neskôr v čase silnejúcich ilýrskych hnutí Srbi odmietli katolícke chorvátske vedenie. Ba čo viac, zjednotiť a riadiť juhoslovanské národy pokladali za svoje poslanie.
Uhorskí Nemci (11,6%) sa od 18. storočia delia do troch skupín. Tvorili ich mestskí Nemci, Sasi (žili v oblastiach Spiša – maď. Szepesség, dnes súčasť Slovenska; a oblasť Pământul Crăiesc – maď. Szászöld/Királyföld, dnes súčasť Rumunska) a Švábi, ktorí patrili zväčša do roľníckej vrstvy. Sasi boli vo veľkej väčšine mešťania, tvorili ich remeselníci, obchodníci a vrstva inteligencie.
Ako ďalšie etniká môžeme spomenúť v uhorskej spoločnosti Židov, Rómov a Rusínov:
Rusíni (3,4%), karpatskí Ukrajinci, tvorili v hornatých oblastiach severovýchodného Uhorska neúplné spoločenstvo. Pochádzali predovšetkým z poddanskej vrstvy, kde úplne chýbala šľachta a meštianstvo. Vrstva inteligencie sa u Rusínov vytvorila z radov grécko-katolíckych kňazov.
Počet Rómov vedúcich kočovný život, ktorí sa od 15. –16. storočia nasťahovali do Uhorska z Východu, bol na začiatku 19. storočia nízky.
V druhej polovici 18. storočia z Galície, ale aj z oblasti za riekou Litava prichádzali do Uhorska židovskí obyvatelia. Z Galície to boli hlavne chudobní Židia, kým z okolia Litavy prišli Židia síce v menšom počte, ale z bohatších kruhov. Obsadili chýbajúce pozície v uhorskej spoločnosti, predovšetkým v oblasti obchodu. Už od začiatku sympatizovali s vedúcou vrstvou liberálnych Maďarov, ktorá ich prijala pozitívne, a rýchlo sa asimilovali. Liberálna maďarská šľachta sa už na jar roku 1848 zaoberala otázkou emancipácie Židov, avšak marcové nepokoje riešenie tejto otázky pozastavili. Táto otázka sa znovu objavila za čias vlády Bertalana Szemereho (maď. Szemere-kormány; uhorská vláda, ktorá trvala od 2. mája 1849 do 1. augusta 1948 pod vedením Bertalana Szemereho). V Szegede (slov. Segedín) vyhlásilo Národné zhromaždenie emancipáciu Židov 28. júla 1848. Židia sa v revolučných rokoch 1848–49 postavili na stranu maďarského boja za slobodu, podporovali vojenský priemysel, a ich synovia nastúpili za honvédov (t. j. doslovne „obranca vlasti“; „honvéd” bol príslušník maďarskej armády).
V druhej polovici 19. storočia sa ukazuje značný posun, čo sa týka pomeru národností v Uhorsku. Tento posun charakterizuje predovšetkým zvýšenie počtu Maďarov zo 41% na 51%. Tieto zmeny súviseli s tromi vecami. Prirodzený prírastok obyvateľstva, teda demografický boom, sa neprejavil v krajine všade naraz.
Maďari spolu s Nemcami, Slovákmi a Rusínmi sa stali rýchlejšie súčasťou tohto procesu. Náznaky tohto procesu, ktorí súvisel aj s priemyselnou revolúciou v druhej polovici 19. storočia, badať už aj v 60. rokoch.
Nárast obyvateľstva však značne znížili v tomto období dve veľké epidémie cholery. Od 80. rokov sa však populačný rast stal rovnomernejším a rýchlejším. Počet obyvateľov Uhorska sa aj napriek početným emigráciám zvýšil za 30 rokov o 33%. Emigrácie a imigrácie takisto len zvyšovali počet maďarského obyvateľstva, keďže z každých sto emigrantov bolo len 33 Maďarov. Z tohto pohľadu najväčšie straty utrpelo slovenské obyvateľstvo.
Aj prisťahovalectvo prialo Maďarom, lebo prisťahovalci sa asimilovali s väčšinovým národom. Tretím prvkom bola asimilácia, ktorej viaceré časti sú známe. Na jednej strane pokračovala asimilácia mestských Nemcov a Židov. Na druhej strane časť obyvateľov, ktorí opustili svoje rodisko, sa nepresťahovala do zahraničia, ale len do iného mesta, hlavne do Budapešti. Títo ľudia splynuli s príslušným mestským etnikom.
Demografické pomery v značnej miere ovplyvňovala aj migrácia. Po demografickom boome mnohí obyvatelia nenašli živobytie, hlavne v poľnohospodárskom sektore. Z tohto dôvodu začali opúšťať svoje rodiská a šli za prácou do miest, alebo aj za more. Migrácia sa najviac dotýkala predovšetkým Horného Uhorska (maď. Felső Magyarország) a Zakarpatska (maď. Kárpátalja), kde neboli dobré podmienky na poľnohospodárstvo. Najviac ľudí sa presťahovalo v tom čase do rýchlo sa rozvíjajúcej Budapešti a do Spojených štátov. V tomto období do týchto miest emigrovalo takmer pol milióna obyvateľov Uhorska.
FOTO: sulinet.hu
