Mohol by sa stať prípad Rusoviec precedensom? – Rozhovor s právnym zástupcom benediktínov Györgyom Szalaym


Neogotický kaštieľ v Rusovciach bol vybudovaný medzi rokmi 1841-44 na objednávku grófa Emanuela Zichyho-Ferrarisa. Bol to prvý šľachtický kaštieľ v tudorovskom slohu v Uhorsku, ktorý toho času nazývali aj „maďarský Windsor“. O kaštieľ a okolité pozemky sa dlhé roky súdil Rád svätého Benedikta so sídlom v Pannonhalme so Správou zariadení Úradu vlády SR.

Po mnohých majiteľoch rusovský kaštieľ v roku 1906 kúpil gróf, neskôr knieža Elemér Lónyay, ktorého manželkou bola belgická princezná Štefánia, vdova po korunnom princovi Rudolfovi. Úpadok kaštieľa sa začal po 2. svetovej vojne, kedy budovu československý štát odvolávajúc sa na Benešove dekréty skonfiškoval, potom ju ale prenechal napospas osudu. Rád sv. Benediktína v Pannonhalme sa od roku 1992 pokúšal získať späť rusovský kaštieľ od Slovenska, no neúspešne. Nasleduje rozhovorom s právnym zástupcom benediktínov. Právnik György Szalay sa prípadu rusovského kaštieľa venuje viac ako 28 rokov.  

Čo sa stalo s rusovským kaštieľom po 2. svetovej vojne?

Kaštieľ do konca 2. svetovej vojny obývali manželia Lónyayovci. Na základe parížskej mierovej zmluvy z roku 1947 boli Rusovce (Oroszvár), Jarovce (Horvátjárfalu) a Čunovo (Dunacsún) pripojené k Československu. Zoštátnenie kaštieľa sa uskutočnilo v roku 1948. V 1951 budovu spolu s objektom koniarne dostal Slovenský ľudový umelecký kolektív (SĽUK). V roku 1992, kedy sa komárňanskí benediktíni pokúšali o potvrdenie závetného dedičstva, vlastnila kaštieľ Slovenská národná galéria. Následne nehnuteľnosť predal za 1 korunu vtedajší úradujúci minister kultúry Ľubo Roman Národnej banke Slovenska s tým, že tá zabezpečí potrebné finančné prostriedky na rekonštrukciu kaštieľa. Z toho sa neuskutočnilo nič.

O rok neskôr minister Ivan Hudec prepísal nehnuteľnosť na Správu zariadení Úradu vlády SR, ktorý vtedy viedol Vladimír Mečiar. Úrad vlády ju má v správe dodnes. Rekonštrukciu kaštieľa začali ešte za socializmu, práce sa ujala renomovaná poľská spoločnosť zaoberajúca sa obnovou historických pamiatok. Rekonštruovali kaplnku kaštieľa, z ktorého sa asi 80% v zime temperuje. Táto položka a kŕmenie psov strážnej služby boli najväčšími výdavkami Úradu vlády za celé tie roky. Okolo kaštieľa však už dlho nevidno ani psov ani strážnika. Budovu bývalej nemocnice už takmer demontovali, na náprotivnej strane cesty sa oznamuje, že vykupujú staré tehly!

Čo vieme o závete princeznej Štefánie a grófa Eleméra Lónyayho?

Princezná Štefánia po nemecky, gróf Lónyay po maďarsky spísali vlastnoručne svoj závet. Ako jeden z prvých úradných prekladateľov tohto závetu do slovenčiny môžem povedať, že svoju konečnú vôľu a nakladanie s ich majetkom po ich smrti spísali s tou najväčšou starostlivosťou a láskou. Závety vznikli v roku 1944. V tom čase duchovnú starostlivosť pre manželov vykonával Dr. András Szennay, neskorší arciopát v Pannonhalme. Potom ako sa Lónyayovci presťahovali do Pannonhalmy András Szennay sa pravidelne vracal do Rusoviec ako správca statku a to až do septembra 1947, kedy boli Rusovce na základe parížskej mierovej zmluvy pripojené k Československu a hranice sa zatvorili.

Československý štát skonfiškoval rusovský kaštieľ a k nemu patriace ďalšie nehnuteľnosti odvolávajúc sa medzi inými na to, že ich majiteľom bola „belgická kráľovská princezná maďarskej národnosti“. To ale nie je pravdou. 

Ak sa niekto chce dostať k nejakým majetkom a zároveň sa cíti byť aj pri moci, nič ho nezastaví v tom, aby tvrdil niečo také, čo ani zďaleka nie je pravdou. Štefánia, dcéra belgického kráľa, nebola Maďarka, dokonca ani Nemka. Pokiaľ viem, ani princezná Štefánia a ani gróf Elemér Lónyay nenavštívili Československo a ani neurobili nepriateľské vyhlásenia o  Československu. Ich jedinou „chybou“ bolo, že disponovali majetkom a tento majetok sa nachádzal práve na tom území, ktoré bolo rozhodnutím veľmocí pripojené k Československu.

Platnosť spomínaných závetov uznalo viacero vysokopostavených orgánov v Maďarsku. V roku 1999 ju uznala sa platnú aj okresná prokuratúra v Bratislave. Prečo sa napriek tomu nepodarilo potvrdiť ich platnosť?

Správu nehnuteľností Lónyayovcov v Rusovciach treba skúmať z dvoch pohľadoch. Na základe dobových archívnych dokumentov po 2. svetovej vojne bol Rád sv. Benedikta v Komárne poverený správou historických benediktínskych majetkov na území Československa. Na základe toho československé úrady vyzvali komárňanských benediktínov, aby sa vyjadrili k Rusovciam. Ešte predtým, akoby dostali odpoveď, komárňanských benediktínov internovali. Internácia tam prebehla skôr ako rozpustenie mníšskych reholí a kláštorov v Československu v roku 1950. Tým, že sa odpoveď nedostavila, československý štát konal v prípade Rusoviec „podľa vlastného uváženia“. Vieme veľmi dobre ako.

Po zmene režimu v roku 1989 obnovený rád benediktínov v Komárne v duchu zákona o odškodnení cirkví inicioval konanie voči štátu s tým, že ako to bolo aj v prípade vrátenia nehnuteľností iných slovenských cirkevných majetkov, tak aj v prípade rusovského kaštieľa a k nemu patriacich nehnuteľností registrovaných ako cirkevný majetok prebehne všetko bez problémov a vyrieši sa v krátkom čase. Napriek všetkým podporným dokumentom ako aj vyhotoveným náčrtom, na tejto úrovni sa benediktínom nepodarilo na pozemkovom úrade zapísať na svoje meno rusovský majetok.

Cez hromadu súdnych sporov až po líniu cirkevných reštitúcii komárňanskí benediktíni „prehrali“ na všetkých úrovniach. Vrátane rozsudkov na okresnom, krajskom, ústavnom a štrasburskom súde. Pritom vlastnícke právo, a to najmä v prípade existencie platného závetu, nemôže zaniknúť nikde na svete, a to už vôbec nie v právnom štáte. Dúfajme, že aj Slovensko patrí k takýmto štátom, či bude patriť. Pannonhalma doposiaľ ešte neiniciovala konanie týkajúce sa uplatnenia závetného dedičstva. Formuluje sa pracovná skupina pozostávajúca z právnikov a advokátov s medzinárodnými skúsenosťami, ktorá bude na základe platného závetu v mene Pannonhalmy konať na príslušných súdoch.

Čo presne patrí k rusovskému dedičstvu?

Samotný rusovský kaštieľ je len čerešničkou na torte! Na jednom súdnom pojednávaní zo strany žalovaného odznelo, že „statok je príliš veľký, a preto ho nemôžu dostať benediktíni“! Veľmi stručne povedané: 1200 hektárov pozemku na pravom a 1200 hektárov pozemku na ľavom brehu Dunaja. V oblasti pomyselnej čiary spájajúcu Rusovce a Podunajské Biskupice, ktoré tvoria lesy a úrodná pôda.

Ktoré boli najdôležitejšie udalosti zo súdneho sporu na Slovensku?

V roku 2008 Ústavný súd SR zamietol žalobu benediktínskeho rádu v Pannonhalme týkajúcu sa rusovských majetkov. Rozhodnutie Ústavného súdu a súdnej rady pod vedením Ladislava Orosza nespochybňuje len právne nároky benediktínov, ale aj celý proces cirkevnej reštitúcie. V roku 2012 (za vlády Roberta Fica) Úrad vlády vydal správu, v ktorom sa uvádza, že majetkové pomery okolo rusovského kaštieľa sa považujú za usporiadané. Vtedajší premiér Robert Fico a jeho tím urobili všetko preto, aby sa to tak stalo, a aby sa to mohlo takto vyhlásiť. A to aj napriek skutočnosti, že podania sformulovali právnici a právnické kancelárie s nie malými menami. Napokon neboli tu rozhodujúce príčiny a dôvody, ale samotný cieľ, ktorý už poznáme aj bez podrobného výkladu. Prípad uzatvorili, námety žalobcu boli zamietnuté v celom rozsahu, a to aj napriek tomu, že podanie sformulovali uznaní právnici s veľkými menami (Radoslav Procházka, Kamil Beresecký, Štefan Detvai atď.).

Pannonhalmský biskup, arciopát Asztrik Várszegi hovoril o prípade Rusoviec s vtedajším prezidentom Rudolfom Schusterom, Ivan Gašparovič ho už však neprijal. Neuvažujete vyhľadať s témou rusovského kaštieľa a Benešových dekrétov súčasnú prezidentku Slovenska Zuzanu Čaputovú?

Rudolf Schuster toho času arciopátovi Asztrikovi Várszegimu povedal, že v prípade riešení takýchto záležitostí má prezident republiky len veľmi obmedzené možnosti. Sľúbil a behom krátkeho času aj zariadil, aby v záležitosti rusovského kaštieľa prijal arciopáta vtedajší minister kultúry Rudolf Chmel. V mene Ivana Gašparoviča rokoval jeho vedúci kancelárie Milan Čič, ktorý v nasledujúcich dňoch po tomto stretnutí sa stretol s tromi najvyššími predstaviteľmi štátu (Ivanom Gašparovičom, Pavlom Paškom a Robertom Ficom). Vo svojom spoločnom tlačovom vyhlásení uviedli, že hľadajú a aj nájdu finančné prostriedky na rekonštrukciu rusovského kaštieľa. Výsledok je známy.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti arciopát Asztrik Várszegi sa už neusiloval o stretnutie s neskoršími najvyššími predstaviteľmi štátu (Andrejom Kiskom, Zuzanou Čaputovou, Robertom Ficom, Petrom Pellegrinim, Igorom Matovičom). Osobne akokoľvek považujem za pozitívne vyjadrenia prezidentky Zuzany Čaputovej a premiéra Igora Matoviča (rozhovor vznikol ešte v čase, kedy bol premiérom Igor Matovič – pozn.red.), myslím si, že nie je úlohou pannonhalmského arciopáta skrze prípadu rusovského kaštieľa diskutovať s nimi o menšinových problémoch a o téme Benešových dekrétov. Prípad dedičstva Lónyayovcov sa nesmie – tak ako tomu bolo doteraz – spájať so záležitosťami národnostných menšín! Je to výhradne právny problém a pokiaľ na neho nebudú prihliadať takýmto spôsobom, nikdy sa ani nevyrieši.

Slovensko sa nemieni vzdať rusovského kaštieľa, no pritom desaťročia nepodniká takmer žiadne kroky v záujme záchrany tejto historickej pamiatky. Kaštieľ je momentálne vo veľmi zlom stave. V júli 2020 navštívili rusovský kaštieľ vtedajší premiér Igor Matovič a ministerka kultúry Natália Milanová. Ministerka vtedy povedala, že po návšteve kaštieľa bola absolútne rozhorčená a to čo tam videla, predbehlo jej najkrutejšie predstavy.

S troškou zveličenia mi táto situácia pripomína chlapca, ktorý pri hre s guľkami ukradne druhému sklenené guľky a ukryje ich, aby mu ich nikto nemohol vziať. Užívať si ich ale nemôže, lebo sa k nim dostal nečestným spôsobom. Doterajšie (česko)slovenské vedenie a úrady nepokladali rusovský kaštieľ za svoju srdcovú záležitosť, bol pre nich len nepríjemným bremenom. Prvoradým záujmom tých, ktorí machinujú v úzadí, je zisk plynúci zo spomínaných 2400 hektárov pozemku pozostávajúcich z lesov a poľnohospodárskej pôdy. Prípadne ich vyhlásenie za stavebný pozemok, kedy by ich mohli predať za veľké peniaze realitným kanceláriám. Vysvetlenie je také jednoduché.

Ako stavebný inžinier a vysokoškolský pedagóg viem, že nehnuteľnosť je dobrá vtedy, ak sa v nej býva. Ako súdny znalec som videl v akom stave je rusovský kaštieľ a môžem len súhlasiť s oprávneným rozhorčením ministerky Milanovej. Okná otvorené dokorán, vystavené vlhkému vzduchu, stropné trámy sú už napadnuté alebo ich čoskoro požerie pleseň. Celý strop tak bude musieť byť prestavaný, inak sa kaštieľ zrúti.

V júli 2020, keď rusovský kaštieľ navštívil aj vtedajší premiér Igor Matovič, opäť sa začalo hovoriť o téme rekonštrukcie rusovského kaštieľa. Rekonštrukčné práce sa odhadujú na 71 miliónov eur (90 miliónov eur s DPH).

Čo sa týka finančnej časti rekonštrukcie je možné, a aj je potrebné uvažovať v európskom kontexte! Je dopyt po takomto type nehnuteľnosti, pretože má vynikajúcu polohu. Nachádza sa na hranici troch štátov, má skvelú dostupnosť, a nie je vylúčené, žeby sa mohol stať kongresovým centrom Vyšehradskej štvorky. Mimo toho však existujú aj ďalšie iné možnosti využitia. Keby však s obnovou začali pred 30-35 rokmi, dnes by sme nehovorili o 100 miliónoch eur, ale možno iba o polovici tejto sumy. Viackrát bola na to príležitosť, aby sa cez rôzne európske projekty mohlo uchádzať o finančné prostriedky na rekonštrukciu kaštieľa, ak by bolo vedenie Slovenska ochotné v záujme toho vysporiadať vlastnícke pomery okolo nehnuteľnosti. Takýchto konkurzov sa ale podľa nariadení EÚ nemôže uchádzať štát, ani hlavné mesto, takže tieto možnosti zatiaľ prepadli.

Preložené z originálu: Anita Radi: Lehet-e precedens Oroszvár esete? IN: Magyar7 (2020/č. 41).