Št, 28. marca 2024.

Názory genetikov o pôvode Maďarov

Liugi Luca Cavalli-Sforza bol prvým genetikom, ktorý sa vyjadril k téme genetického zloženia Maďarov. Zistil, že maďarský jazyk má ugrofínsky pôvod, ale súčasný maďarský národ má z hľadiska genetiky európsky charakter. Výskumník však spravil vo svojej práci viacero historických a metodických chýb.

László Honti poukázal prvýkrát na to, že tento americký vedec a jeho spoluautori spísali svoj názor o rozšírení národov uralskej jazykovej rodiny takým spôsobom, že pritom citovali iba jedno z diel ugrofinistov (ugrofinistika je vedný odbor zaoberajúci sa ugrofínskymi jazykmi, a už minimálne polstoročie pestovaná vedecká disciplína). Kým z ešte širšej vedeckej disciplíny z uralistiky, necitovali ani jedno dielo. Čo je však pri vedeckých výskumoch závažnou chybou, lebo poukazuje na neinformovanosť danej vedeckej skupiny o skúmanom objekte.

Tak sa mohol zrodiť aj ich viacnásobne mylný názor, že Urali by sa mali oddeliť od Mongolov pred 4000 rokmi. Popritom sa dodnes nevie kto boli predkovia Mongolov a kde sa nachádzali roku 2000 pred Kr. Mätúce a nepresné bolo od nich napísať aj to, že maďarský jazyk sa podobá jazykom, ktorými sa rozpráva v Laponsku, Estónsku a Lotyšsku. Už vysokoškolský študent lingvistiky vie, že lotyština patrí k baltskej vetve indoeurópskej jazykovej rodiny. Už si len môžeme domyslieť, ako by zhodnotili vzťah národa a jazyka, keby ich niekto poučil o tom, že podľa jedného prameňa na území Uhorska sa v polovici 10. storočia rozprávalo dvomi jazykmi.

Opis historického obrazu o obsadení Karpatskej kotliny Maďarmi (maď. honfoglalás) poukazuje na neinformovanosť autorov: „Ako dobre vieme, v rímskej provincii Panónia bola úradným jazykom latinčina. Územie Panónie zodpovedá zhruba územiu dnešného Maďarska. Avšak územie Panónie v 9. storočí n.l. zaplnili Maďari rozprávajúci uralským jazykom, ktorí svoj jazyk nanútili na provinciu…” (Cavalli-Sforza, 2002, 122).

Základné chyby v texte:

  • Zaniknutím rímskej provincie v prvej polovici 5. storočia zanikla aj latinčina ako administratívny jazyk. Spisovanie listín za Karolovcov v 9. storočí už bolo nezávislé od tejto udalosti. Maďari, ktorí prišli do Karpatskej kotliny v roku 895 už nemali s týmto žiaden priamy vzťah.
  • Pozor! Úradný jazyk nemusí byť nevyhnutne totožný s jazykom, ktorým sa v danej krajine rozpráva.
  • Územie rímskej provincie Panónia nie je „zhruba totožné” s územím dnešného Maďarska. Autor očividne nemá vedomosť o tom, že Maďari žijú v hojnom počte aj mimo hraníc dnešného Maďarska. Ak sa však snažíme skúmať genetiku regiónu, tento poznatok má rozhodujúci význam.
  • Maďari „nenanútili” svoj jazyk na „provinciu”, ale prebehla akulturácia (t.j. vzájomné preberanie a splývanie odlišných kultúr, proces sociálnych a kultúrnych zmien). Napríklad historický prameň z jari roku 900 informuje, že Moravania si holia hlavy podľa zvyku Maďarov, a bavorskí biskupi sa zas obliekajú podľa maďarského štýlu. Teda už súdobý prameň dokazuje, že už po 1-2 rokoch susedstva sa začalo miešanie kultúr. A osobitne venujme pozornosť tomu dôležitému faktu, že tieto tri národy (Maďari, Bavori, Moravania) si neboli v žiadnom smere príbuznými.
  • V žiadnom prípade nie je pravdou, žeby miestne obyvateľstvo rozprávalo novolatinským jazykom. 500 rokov po rozpade rímskej provincie Panónia žilo viacero „národov“ na území Zadunajska, ktoré rozprávali rozmanitými jazykmi (Huni, Góti, Longobardi, Avari, západní a južní Slovania, Bavori). Ale ani jeden z nich nemohol používať ako komunikačný jazyk latinčinu.
    Dá sa povedať, že toto všetko nemá vplyv na celkové hodnotenie tohto rozsiahleho diela. Avšak aj to málo, ktoré Cavalli-Sforza napísal o Maďaroch bolo historicky úplne pomýlené.