Etnická štruktúra Karpatskej kotliny sa počas histórie často a značne menila. Pred udalosťami pri Moháči tvorili Maďari v Uhorsku dvojtretinovú väčšinu. Po tureckej nadvláde, ako aj dôsledkom stále nových dosídľovaní, etnická štruktúra Uhorska nadobudla formu mozaiky. Na území severného a južného Sedmohradska (Erdély), na území Banátu (Bánság) a Báčky (Bácska), v Tolnianskej (Tolna megye), Baraňanskej (Baranya megye) a v Peštianskej župe (Pest megye) vznikli tie multi-etnické oblasti, kde žili často (a to skoro v rovnakom pomere) aj 3-4 etnické skupiny (Maďari, Rumuni, Nemci, Srbi, Slováci).
Rozkúskovanie Uhorska sa udialo takým spôsobom, že nikto nebral do úvahy názor dotknutého obyvateľstva.
Harold NICOLSON, britský politik, účastník parížskej mierovej konferencie.
V storočí, kedy rodiaci sa nacionalizmus dal zrod moderným národným spoločenstvám, a to obzvlášť v druhej polovici 19. storočia sa hromadili tie pokusy, kedy sa domáce národy Uhorského kráľovstva vytvorením národnej autonómie chceli aj priestorovo oddeliť. Napríklad územie tzv. „slovenského kniežatstva“ (predstava o usporiadaní z roku 1849), ako aj územie tzv. „Hornouhorského slovenského okolia“ (predstava o usporiadaní z roku 1861), ktoré plány ostali len na úrovni predstáv, sa sústreďovali na župy s prevahou slovenského obyvateľstva. Zároveň na tie časti „zmiešaných žúp“ prerezané s ostrou jazykovou hranicou, kde žije v prevahe slovenské obyvateľstvo.
Plán o štátoprávnom oddelení Slovenska sa opätovne objavil v roku 1914. Najprv ako súčasť programu o autonómii od Slovenskej Ligy v Amerike, potom počas I. svetovej vojny v plánoch o zriadení štátu z rúk československej politickej emigrácie. Masaryk a jeho spoločníci ešte do leta roku 1916 označili za južné hranice Československého štátu územie, zhodujúce sa s dobovými slovensko-maďarskými jazykovými hranicami. Potom sa však už československé ambície rozšírili aj na územia ohraničené Dunajom a riekou Ipeľ, kde už žilo z veľkej časti len maďarské obyvateľstvo. Vrátane dnešnej Bratislavy (Pozsony), Komárna (Komárom), ako dunajských prístavov, ďalej celý Žitný ostrov (Csallóköz), ako aj okresy Tekovskej (Bars vármegye), Hontianskej (Hont vármegye), Novohradskej (Nógrád vármegye), Gemerskej (Gömör vármegye), Abovskej (Aba-új vármegye), Zemplínskej (Zemplén vármegye), Užskej (Ung vármegye) a Berežskej (Bereg vármegye) župy, ktoré sa nachádzali už ďaleko za jazykovou hranicou.
Tieto predstavy boli v roku 1918 rozšírené o vytvorení československo-juhoslovanského koridoru na juhu historického Uhorska, ako aj strategickými plánmi o vytvorení predmostia v dnešnej Bratislave (vtedy Pozsony/Pressburg/Prešporok), v Győri, v Komárne, v Párkányi (Párkány, dnes Štúrovo), a v Szentendre. Plán z jari roku 1919 o tzv. „druhej demarkačnej línii“ (hranica umiestnená na južnú líniu pohoria Matra/Mátra a Bukových hôr/Bükk v Maďarsku) by mala za následok pripojenie ďalších 300-400 tisíc Maďarov k Československu.
Medzi rokmi 1918-1919 budapeštianska vláda (s výnimkou zo začiatku úspešnej vojenskej akcie v údolí Váhu, a severnej výpravy na povel Maďarskej republiky rád), ustúpiac tlaku veľmocí, nevedela vojensky odporovať československým ťaženiam (pod vedením talianskych a francúzskych generálov) s cieľom obsadiť maďarské územia.
Známa „červená mapa“ grófa Telekiho, predstavená na trianonskom rokovaní. Mapa znázorňuje národnostné zloženie Uhorska z roku 1910. Bola to prvá mapa na svete, kde sa pri národnostnom rozložení obyvateľstva berie ohľad aj na hustotu obyvateľstva.
Konečné politické vymedzenie hraníc sa uskutočnilo už vo februári a marci roku 1919 medzi československou delegáciou a vyslanou subkomisiou (subkomisia mala vyriešiť otázky ohľadom sporných území na Žitnom ostrove, pri rieke Ipeľ, a pri meste Sátoraljaújhely).
Britský delegát Harold Nicolson si o spore zapísal vo svojom denníku nasledovné: „2. marec: Začíname s Pressburgom a dohodli sme sa. Potom prejdeme na Žitný ostrov (nem. Große Schüttinsel/maď. Csallóköz). Francúzi ho chcú dať Čechom, Američania Maďarom. Moje stanovisko bude závisieť od toho, či Rakúsko získa nemecké Maďarsko (neskorší Burgenland).“(‘We begin with Pressburg and reach agreement. Then we get to the Grosse Schütt. French wants to give it to the Czechs. The U.S. want to give it to the Magyars. I reserve judgement, saying it depends on whether German Hungary [the future Burgenland] is given to Austria.’).
7. marca si Nicolson zapisuje do denníka nasledovnú poznámku: „Bolí ma srdce, že musím podporiť takú žiadosť, s ktorým nesúhlasím. Mám obavy o budúci politický obraz českého štátu, ak musia stráviť silne nepriateľsky zmýšľajúcich voličov…“ (‘Crowe and Sir Joseph Cook insist upon giving the Grosse Schütt to the Czechs. I cannot persuade them out of it. I am sure they are wrong and it is heart-breaking to have to support a claim with which I disagree. I am anxious about the future political complexion of the Czech State if they have to digest solid enemy electorates…).
V máji výsledky tohto stretnutia o vymedzení hraníc schválila Najvyššia rada mierovej konferencie. V júni roku 1919 sa schválenie týchto hraníc dalo na vedomie aj vláde Maďarskej republiky rád, aby tak naznačili, pokiaľ má maďarská vláda stiahnuť maďarskú Červenú armádu. Tieto hranice sa takmer vo všetkom zhodovali s tými, ktoré 4. júna 1920 schválili v trianonskej mierovej dohode.
Na parížskej mierovej konferencii minister zahraničných vecí Edvard Beneš, z veľkej miery falošnými argumentmi, potvrdil československé nároky na Žitný ostrov, na Komárno, a na oblasť Ipľa. Etnické argumenty československých požiadaviek kritizovali aj členovia americkej, talianskej a britskej delegácie. Pripojenie Žitného ostrova k Československu podporovali dosť dlho len Francúzi. Ostatní s tým súhlasili len po dlhých rokovaniach. Prehnané požiadavky československej delegácie uznal a pripustil aj neskorší československý prezident Masaryk. Britský generál Smuts s ním rokoval v Prahe, kedy bol Masaryk ochotný vzdať sa nároku na Žitný ostrov.
Na parížskej mierovej konferencii pri vymedzení trianonských československo-maďarských hraníc schválili víťazné veľmoci československú predstavu o dopravnej a komunikačnej hranici (vymedzená riekami a železnicami), založenú na strategických a hospodárskych argumentoch. A to zjavne preto, lebo v každom ohľade boli pre nich dôležitejšie záujmy československého spojenca, ako etnické zloženie sporných oblastí.
Preložené z originálu:
László SZARKA: A trianoni határok nagyhatalmi kijelölése. IN: Felvidéki vagyok, vagy szlovákiai? (2012).
FOTO: wwwrovart.com
Hlavný obrazok: www.nyest.hu
