V decembri 1914 zúrili ťažké boje na území Haliča, kde jedným zo zlomových bodov sa stala práve bitka pri Limanowej. Práve na tomto mieste boli potlačené ruské vojská avšak za cenu krvavých obetí. Pre Poliakov to bol ale symbolický súboj, ktorý v ich povedomí dodnes zostal ako bitka, kde ich uchránili pred ruskou nadvládou statoční husári rakúsko-uhorskej armády. Skupina mladých výskumníkom vyhotovila v roku 2014 animovaný film zobrazujúci túto známu krvavú zrážku.
Boje v okolí Limanowej boli pomerne tuhé. Mesto prežilo ťažké hodiny delostreleckého bombardovania a vzápätí sa za jeho bránami odohrala významná bitka. Ako pamiatka na bitku pri Limanowej bol vyhotovený v roku 2014 animovaný film v poľskom jazyku z dielne Digitális Legendárium, v spolupráci s maďarským Vojenským historickým ústavom (Hadtörténeti Intézet). V decembri 2014 sa uskutočnila v Limanowej spomienková slávnosť pri príležitosti stého výročia tejto známej bitky. Maďarská delegácia, ktorú viedol vtedajší minister obrany Csaba Hende, priniesli na slávnosť medzi inými práve tento film. V apríli 2015 sa zas uskutočnila premiéra filmu aj v maďarskom jazyku.
Bitka pri Limanowej
Na jeseň 1914 sa Rusi na východnom fronte nezastaviteľne rútili vpred. Medzi 3. ruskou armádou (postupujúcou smerom na Krakov) a 8. ruskou armádou (ktorá prenikla na územie Karpát) sa však vytvoril prázdny úsek v dĺžke asi 100 kilometrov. Vojenské veliteľstvo rakúsko-uhorskej armády si rýchlo uvedomilo túto taktickú chybu Rusov, a rozhodlo sa preniknúť do vzniknutej priepasti takým spôsobom, že na 3. ruskú armádu zaútočí zozadu, čím ju jedným ťahom aj zničí. Dôstojník maďarskej kráľovskej armády a generál pechoty Sándor Szurmay, ktorý sa v tom čase zdržiaval s vojskom pri Bardejove (Bártfa), dostal za úlohu zadržať 8. ruskú armádu, aby bol prienik cez menovaný úsek úspešný.
O tejto udalosti napísal významný znalec problematiky, poľský historik Juliusz Bator nasledovné: Plán limanowskej operácie, ktorý vypracoval Conrad von Hötzendorf, spočíval v rýchlom premiestnení zdatného 14. tirolského zboru gen. Rotha po železnici z Krakova do Mszany Dolnej a zaútočení týmto úderným oddielom z juhozápadu na hlavné ruské sily zlákané ku krakovskému opevneniu.(…) Conrad predpokladal, že Radko Dimitriev ohrozený z juhozápadu zapojí do boja 8. armádu gen. Brusilova a tá zasa zmierni tlak na 3. rakúsko-uhorskú armádu Boroevića a dovolí jej prejsť do ofenzívy na Podkarpatsku. V konečnom dôsledku by celá operácia mohla odblokovať Przemyśl a vyčistiť od nepriateľa celú západnú a strednú Halič.
Plán bol veľmi riskantný, pretože rakúsko-uhorské vojská sa museli preskupiť za veľmi krátky čas, zároveň na realizáciu tohto zámeru nemali k dispozícií ani dostatok vlakových súprav. Medzičasom sa ukázalo, že aj samotní Rusi sa odhodlali na konečný útok, a približovali sa ku Krakovu veľmi rýchlym tempom. Veliteľstvo preto požiadalo o pomoc husárov, ktorí sa mali postaviť do prvej línie, a prevziať úlohu pechoty dovtedy, kým tá nedorazí.
Hlavným centrom obrany sa stal hrebeň hory Jabłoniec pri Limanowej. Tu sa usadili na obranu 10. belehradský a 9. šopronský husársky pluk, ako aj 13. husársky pluk Jászkun, zároveň aj niekoľko podjednotiek 3. segedínskeho husárskeho pluku honvédov.
Husári boli nútení bojovať bez svojich koní a meča, totiž terén im neumožňoval ich použitie, a tak boli vyzbrojení len karabínami (krátka puška alebo skrátený variant štandardnej dlhej pušky) a niekoľkými guľometmi (automatická strelná zbraň). Kvôli krátkosti času sa im nepodarilo vybudovať obrannú líniu, a nenachádzali sa tu ani žiadne obranné priekopy či drôtené prekážky, Rusi sa totiž ku nim dostali oveľa rýchlejšie, než očakávali.
Ruskí dôstojníci povzbudzovali svoju vyhladovanú posádku tým, že ak sa im podarí preniknúť, v Limanowej sa môžu zmocniť zásoby potravín nepriateľa. Husári ale bojovali veľmi odhodlane, a tak Rusi mali pred sebou veľmi ťažkú úlohu. Maďarskí dôstojníci viedli svojich vojakov v prvých líniách, preukazujúc im tak svoju statočnosť, odhodlanosť a smelosť.
- decembra uskutočnili ruské jednotky štyri veľké útoky, ale všetky boli úspešné potlačené husármi. Na večer boje utíchli pri Limanowej a Rusi začali ustupovať.
V tejto bitke padol košický rodák plukovník Othmar Muhr, ktorého zastrelili ruskí vojaci, a taktiež práve tu zomrel aj kapitán a olympionik v šerme Jenő Szántay spolu s ďalšími dôstojníkmi.
Spomienka a význam bitky pri Limanowej
Poľský historik Juliusz Bator je autorom knihy Wojna Galicyjska (Haličská vojna; vydaná roku 2005 a 2008), kde nájdeme neobyčajne sugestívny opis tohto ukrutného boja, ktorý sa síce skončil víťazstvom maďarských husárov, ale vykúpeným mnohými obeťami a smrťou veliteľa: Posledný úder nastúpil na samé poludnie. Rusi zaútočili všetkými svojimi silami na celú líniu obranných stanovíšť. Dav útočiacej pechoty pokryl celý kopec. Obrancovia už nemohli počítať so žiadnymi posilami. Keďže sa vyčerpala munícia, do pohybu sa dali pažby, päste, kamene a dokonca aj zuby. Husári vidiac, že všetka pozornosť oboch armád je sústredená na nich, nemohli už cúvnuť. (…) Nakoniec, presne o 16.00 popoludní, Rusi začali neočakávane ustupovať. (…) Ústup sa náhle zmenil na panický útek.
V Limanowej každý pozná horu Jabłoniec a každý vie ukázať cestu na vojenský cintorín, pamätník tohto urputného boja, kde peší husári 9. pluku, ktorých viedol plukovník Othmar Muhr, dobyli Rusmi obsadenú horu.
Bitka pri Limanowej sa stala dôležitou udalosťou považovanou za akýsi medzník prebiehajúcej vojny a bola široko komentovaná v celej rakúsko-uhoskej monarchii. Generálovi Rothovi, veliteľovi hlavného útočiaceho zboru, cisár pridal k menu von Łapanów Und Limanowa. Prezývku Limanowa dostal k menu aj plukovník Othmar Muhr, ktorý padol v boji na Jabłońci. Vtedajšia poľská tlač široko komentovala boje v okolí Limanowej a útok husárov na hore Jabłoniec. Krakovský denník Czas písal, že to bola najväčšia bitka nielen v tejto vojne, ale vôbec vo svetovom meradle. Hoci je spomínaná veta prehnaná, nesmieme zabúdať, že práve tu v decembri 1914 došlo k prelomu na fronte a Rusi boli nútení ustúpiť. Neočakávaný úspech nepriateľa otriasol zástupmi 15. ruskej divízie. Vďaka rádiotelegramu cisára sa zvesť o víťazstve bleskurýchle rozniesla medzi bojujúcimi rakúsko-uhorskými vojskami a zmenila ich duševný stav z pochmúrneho odhodlania na víťaznú eufóriu.
O význame spomínaných bojov hovoria štatistiky. Na limanowsko– łapanowskej operácii sa zúčastnilo 210-tisíc vojakov, z toho približne 120-tisíc na ruskej strane a okolo 90-tisíc na
strane spojeneckých mocností – Rakúšanov, Maďarov, Čechov, Slovákov, Poliakov, Ukrajincov a Nemcov.
Deň po jabłonieckej bitke prišiel nočným vlakom z Chabówky významný vojnový korešpondent – vynikajúci maďarský spisovateľ Ferenc Molnár (1878-1952), autor diela
Chlapci z Pavlovskej ulice (A Pál utcai fiúk). Vďaka jeho korešpondencii, preloženej aj do angličtiny, sa Limanowa stala známa vo svete ako miesto dôležitých vojnových udalostí.
Skutočný historický význam limanowskej bitky – ako písal Juliusz Bator – bol však oveľa závažnejší, než mohli predpokladať súčasníci, pretože značne prerastal vtedajší cieľ spojencov – udržať parlamentárnu habsburskú monarchiu. (…) Najhroznejšia ruská ofenzíva bola zadržaná a pre západnú kultúru bola zachránená celá stredná Európa. Niet pochybností, že keby nebol vtedy udržaný front, vojna by bola definitívne prehraná a pre Poliakov a Ukrajincov by to znamenalo úplnú nadvládu východného okupanta. Víťazstvom Ruska by sa do ich rúk dostal tiež osud Dunajskej kotliny a Balkánskeho poloostrova a to so súhlasom jeho západných spojencov. Cárska samovláda by sa pravdepodobne natrvalo rozšírila na značnú časť kontinentu, keďže bez porážky Ruska by nebola ani revolúcia.
