Historický Prešporok (Bratislava) ležal pri horskom pásme Malých Karpát smerom k Dunaju, pričom miestna vinárska oblasť vznikla vo východnej časti pohoria. Vinné révy záhradných viníc tiahnucich sa od Prešporku po Trnavu (Nagyszombat) boli vysadené na južné strany, keďže disponovali vhodnými podmienkami na pestovanie hrozna. Slnečné lúče dopadali na strapce hrozna až do neskorého popoludnia, tým sa táto oblasť stala miestom s vynikajúcimi podmienkami pre vinohradníctvo.
Porážka pri Moháči, ktorá spôsobila pád samostatného stredovekého Uhorska, ako aj fakt, že sa Budín (Buda), Stoličný Belehrad (Székesfehérvár) a neskôr aj Ostrihom (Esztergom) dostali do rúk Turkov, znemožnili ďalšie fungovanie bývalých uhorských dvorných centier. Bolo nutné určiť nové korunovačné mesto. V roku 1536 tak padla voľba na Prešporok (Pozsony), ktorý sa stal najlepšou voľbou pre rodinu Habsburgovcov zasadajúcu na uhorský trón. Prešporok bol blízko Viedne a rieka Dunaj, kvôli zužujúcemu sa korytu, nepretržite zabezpečovala voľný prechod za pomoci pontónového mosta nachádzajúceho sa pod hradom (výnimku tvorili prípadné pohyby ľadu v zime). Cez rieku bola rýchla a pohodlná plavba z Viedne do Prešporku a 50-kilometrová cesta naspäť za pomoci koňov tiež netrvala dlho.
V meste, ktoré sa pokladalo za jednu z južných brán Uhorska, ako aj vo veľkých záhradách okolitých dedín sa ľudia zaoberali pestovaním viniča, na čo poukazuje aj maďarské pomenovanie blízkej obce „Pozsonyszőlős” (nem. Weinern; dnešné Vajnory). Mimo sadov ostrihomského arcibiskupa a panonhalmského opáta disponovali veľkými vinicami aj miestne zámožné statkárske rodiny (napr. Illézházyovci či Pálffyovci). Na obrábanie viníc boli privezení nemeckí usadlíci, ktorí si zachovali svoje privilégia a ďalej zväčšovali rozsah vinohradov. Už za čias Árpádovcov vznikol na východných svahoch rad obcí, z ktorých sa vyvážalo víno do Dolného Rakúska a na Moravu.
Potom ako uhorský snem vyhlásil Prešporok za dočasné korunovačné mesto Uhorského kráľovstva, v zásade sa zmenila úloha tohto mesta. Napriek tomu, že sa snemy a korunovácie neuskutočňovali každý rok, kvôli menovaným udalostiam sa Prešporok zariadil pre prípad rušnej premávky a prítomnosti aristokracie. Čo sa týka postupne sa rozvíjajúcich úloh hlavného mesta, stabilizácia nastala po roku 1790, keď sa na základe zákona prijatého Leopoldom II. každé tri roky musela zvolať diéta (názov snemu vo feudálnom Uhorsku do r. 1848).
V období reformy sa v Prešporku otvorili nové hostince, do mesta sa nasťahovali majstri a obchodníci. Toto všetko náskokom zvýšilo spotrebu vína. Prešporok – sídlo uhorského snemu, malo približne 42 000 stálych obyvateľov, ku ktorým sa pridružili vyslanci počas zasadnutí diét, húfy praktizujúcich právnikov (ich počet príležitostne dosiahol až tisíc osôb), mimo toho záujemcovia a členovia rodín mohli ďalej zvyšovať počet spotrebiteľov až o 10 000 osôb. Mimo mestských pestovateľov viniča sa vozmi privážalo veľké množstvo vína aj z miest ležiacich severovýchodne od Prešporku. Počas tureckej nadvlády vzrástol význam Svätého Jura (Szentgyörgy), Pezinku (Bazin) a Modry (Modor). Tieto mestá boli v 16.-17. storočí povýšené na slobodné kráľovské mestá, čo bolo založené predovšetkým na ich obchodovaní s vínom.
Dobové zápisy píšu o Svätom Jure nasledovné informácie: „Leží medzi dvomi vrchmi zasadenými viničom, nachádza sa na dve hodiny cesty od Prešporku”. Chotár mesta poskytoval vynikajúcu úrodu, „hlavnou obživou obyvateľstva je vinohradníctvo, keďže v celej župe sa pokladá za najlepšie ich biele stolové víno a dokonca ich cibéby (aszúszőlő; bobuľa hrozna, ktorá zoschla na koreni viniča a obsahuje 40 – 60 % hmot. cukru) môžu vo viacerých smeroch konkurovať tokajským. Hlavnými znakmi týchto výberových vín (aszúszőlőbor; víno s vysokým obsahom zvyškového cukru) sú: svetlá, zlatá farba (tokajské vína majú svetlozelenkavú farbu), sladkosť, hustota, príjemná aróma, ďalej že na jej rozvinutie sú potrebné aspoň 3-4 roky, za ten čas musí ostať na svojom výlisku (t.j. vytlačené a zlisované hrozno).“
V období reformy boli najlepšie vinice Malých Karpát vo Svätom Jure. Podobné dobové zápisky si prečítame aj o meste Modra, v ktorej „viniciach sa rodí slávne biele stolové víno”, tu ale sušenie hrozna (aszúsodás) prebieha menej často. „Z miest leží Modra najďalej od Prešporku, v jej hranici sa na západe a na severe nachádzajú vinohrady, kde sa rodí náramne veľa vína, ale čo sa týka jeho kvality, nemôže konkurovať vínu z Pezinku, zo Svätého Jura a z Grünau (maď. Grinád/slov. Grinava; historická časť Pezinka ).”
Vínne súdy zo Svätého Jura mohli byť od septembra 1840 prevážané po trati prvej verejnej konskej železnice v Uhorsku. O šesť rokov neskôr súpravy premávali aj do Trnavy. Obyvatelia Modry zaostávali za južnými mestami nielen v kvalite svojich viníc, ale ani v myslení nekráčali s dobou, keďže odmietli vybudovanie železníc, čo sťažilo ich vlastné obchodné aktivity. Konečná železničná stanica v Trnave zabezpečila ďalším spotrebiteľom bezproblémovú a rýchlu prepravu vína. Ostrihomský arcibiskup, unikajúci Turkom, sa zdržal v Trnave do roku 1820, čím napomohol predaju vín z okolia. Zavedením pravidelnej plavby po Dunaji a následne otvorením viedenskej železničnej trate v roku 1848 sa posilnil vývoz z tohto vínneho regiónu. Vinohradníctvo sa stalo pre obyvateľov výnosným.
Oberanie hrozna začalo v polovici októbra a predlžovalo sa na niekoľko týždňov. Vďaka vynikajúcim podmienkam prinášali tieto vínne sady dvakrát väčšiu úrodu ako známa uhorská vínna oblasť Sriem (historické geografické územie vo východnej Slavónii medzi Sávou a Dunajom). Aj tento vínny región však dosiahla a zničila filoxéra viničová (malé vošky, ktoré napádali viničné kry a tie následne odumierali). Avšak výsledkom celoštátne podporovanej rekonštrukcie uhorských vinohradov sa v období pred vypuknutím 1. svetovej vojny podarilo obnoviť menované vínne sady.
Dôsledkom Trianonskej mierovej zmluvy sa celá menovaná vinárska oblasť pričlenila k územiu novovzniknutého Československa. Napriek tomu, že mesto Prešporok/Bratislava sa začalo vyvíjať do podoby priemyselného centra až po 2. svetovej vojne, postupné zvyšovanie počtu obyvateľstva nenapomáhalo, ale skôr znižovalo plochu vinohradov na okolí. Rozširovanie sa priemyselných štvrtí a následne zastavanie svahov obytnými budovami úplne zahľadelo stopy po vinohradoch za hranicami mesta. Po vyhlásení samostatného Slovenska sa stalo toto územie najväčšou vinohradníckou oblasťou Slovenska, kde sa vinohradníctvom zaoberali v 120 obciach. Do vinohradníckeho regiónu, ktorý bol rozdelený na 12 oblastí, sa popri starších odrodách hrozna vysadenými pred sto rokmi, pridalo niekoľko v súčasnosti veľmi populárnych francúzskych odrôd. Túto vinohradnícku oblasť neskôr úspešne zapojili aj do turizmu, z veľkej časti na základe pozitívnych príkladov z Rakúska a Maďarska. Cesta, ktorá sa kľukatie medzi vinicami, ako aj zrekonštruované múzeum v Pezinku navrátilo regiónu jej zašlú slávu.
Preložené z originálu: Mária Mohos: Szőlőskertek Pozsonytól Modorig. Borvidék a Kis-Kárpátokban
