Výmena obyvteľstva výrazne zmenila etnickú mapu Slovenska


Pred 75 rokmi, 27. februára 1946 bola podpísaná dohoda o výmene obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom. Následne sa 12. apríla 1947 začala výmena obyvateľstva, ktorá bola ukončená 5. júna 1949. Počas prvého obdobia výmeny obyvateľstva vlakové súpravy denne transportovali celé rodiny na územie Maďarska.

Na území Československa, ktoré vzniklo na troskách Rakúsko-Uhorskej monarchie v roku 1918, sa ocitlo v pozícii menšiny takmer 1 milión obyvateľov maďarskej národnosti. Tento československý štát bol v roku 1938 Mníchovskou dohodou fašistickým Talianskom a nacistickým Nemeckom – za asistencie západných veľmocí – rozdrobený. Sudety, ktoré boli obývané zväčša nemeckým obyvateľstvom, pripadli Nemecku, kým južná časť historického Horného Uhorska (Felvidék), obývaná predovšetkým Maďarmi, bola prvou viedenskou arbitrážou z 2. novembra 1938 vrátená Maďarsku. Slovenský štát vyhlásil samostatnosť 14. marca 1939. Na druhý deň maďarská armáda vstúpila na územie Zakarpatska, územie Česka a Moravy sa zas dostali pod priamu nemeckú nadvládu.

Po skončení 2. svetovej vojny bolo územie Československa obnovené, kde Košický vládny program z 5. apríla 1945 kolektívne obvinil všetkým Nemcov a Maďarov z rozpadu Československa. Veľmoci na Postupimskej konferencii v júni 1945 nepovolili jednostranné vysídlenie Maďarov z Československa, iba výmenu obyvateľstva. To však ale dovolili, aby z územia Československa bolo „usporiadaným a humánnym spôsobom“ vysídlené nemecké obyvateľstvo. Medzi májom a augustom 1945, počas obdobia „divokého vyhostenia“, bolo z územia Československa do Nemecka presídlených 750 tisíc Nemcov, v rokoch 1946-48 zas ďalších 2-2,2 miliónov obyvateľov nemeckej národnosti.

Československá vláda, ktorá sa usilovala o vytvorenie čisto slovanského štátu, si musela vymyslieť iný, menej priamy spôsob pre likvidáciu maďarskej menšiny. Dekréty československého prezidenta Edvarda Beneša, ktoré boli uvedené do života medzi májom a októbrom 1945, právny účinok však nabrali len v roku 1946, obsahovali 33 takých dekrétov, ktoré priamo alebo nepriamo obmedzovali práva Nemcov a Maďarov. Zároveň dekrét č. 33., ktorý nadobudol účinnosť 2. augusta 1945, všetkých Nemcov a Maďarov zbavil československého občianstva. Vyhláška č. 88. umožnila nariadenie verejných prác na celom území Československa, v dôsledku čoho počas zimy 1945-46 takmer 40 tisíc Maďarov z územia dnešného Slovenska bolo deportovaných do českých Sudet v nevykúrených dobytčích vagónoch.

Benešove dekréty umožnili konfiškáciu pozemkov Maďarov, prepustenie Maďarov z práce, zakázanie používania maďarského jazyka a činnosť maďarských kultúrnych združení. Bolo vyhostených 36 000 osôb, ktorí pred rokom 1938 mali maďarské občianstvo, internovali bratislavských, košických a komárňanských Maďarov, ich domy a byty zas skonfiškovali. Začala sa resklovakizácia, ktorá poskytla príležitosť „Slovákom, ktorí sa v priebehu storočí pomaďarčili, aby sa vrátili k materskému národu“. Reslovakizácia však bola v podstate spôsob „záchrany“ pred konfiškovaním majetku a pred deportáciou, a možnosť na získanie občianskych práv. Počas tejto akcie podalo žiadosť 423 tisíc zastrašených Maďarov, z ktorých československé úrady 327 tisíc vyhlásili za slovenských.

Skrze stanovisko veľmocí, ktorí odmietali prihliadať na hľadiská Maďarov, ako aj „tlakom“ vyvinutým na Maďarov v Československu, sa pražskej vláde podarilo prinútiť maďarskú vládu na dohodu vo veci výmeny obyvateľstva bezo zmeny hraníc. Dohoda o výmene obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom bola podpísaná 27. februára 1946 v Budapešti. Výmena obyvateľstva sa začala 12. apríla 1947 a bola ukončená 5. júna 1949. Počas prvého obdobia výmeny obyvateľstva vlakové súpravy denne transportovali celé rodiny určené na vysídlenie na územie Maďarska.

Podľa dohody o výmene obyvateľstva mohli československé úrady presídliť len toľko Maďarov, koľko Slovákov sa dobrovoľne prihlási odísť z Maďarska. Československo však získalo právo aj na to, aby jednostranne presídlilo tých Maďarov, ktorých slovenské ľudové súdy vyhlásili za vojnových zločincov. Na tento zoznam sa dostalo 181 000 Maďarov.

Napriek očakávaniam pražskej vlády sa na presídlenie z Maďarska prihlásilo len necelých 60 tisíc Slovákov (presný počet bol 59 774), a to aj napriek tomu, že v ich kruhoch sa doslova konali náborové kampane. Oficiálne totiž československá propaganda tvrdila, že na území Maďarska žije 400 až 500 tisíc Slovákov. Československé úrady sa ani na oko neusilovali na dodržanie kvót, a tak z územia Slovenska vysídlili 76 616 Maďarov.

Československo, ktoré plne podporoval aj Sovietsky zväz, na parížskej mierovej konferencii chcelo dosiahnuť, aby tých 200 000 Maďarov, ktorí ešte ostali na území Československa po reslovakizácii a výmene obyvateľstva, malo možnosť jednostranne vysídliť, Američania však tento ich nápad vetovali.

Deportácie a reslovakizácia mali vážne následky pre maďarskú komunitu žijúcu na území dnešného Slovenska. Mimo materiálnych a finančných strát došlo k výraznej zmene etnickej mapy Slovenska. Veľa miest a obcí, kde predtým dominovalo maďarské obyvateľstvo, po výmene obyvateľstva a po reslovakizácii sa úplne poslovenčili.

Československo po komunistickom prevzatí mocí vo februári 1948, a zároveň aj na sovietsky nátlak uzatvorilo svoje benešovské protimenšinové obdobie. Po sľube vernosti na základe zákona z 25. októbra 1948, Československo vrátilo obyvateľom maďarskej národnosti štátne občianstvo.

Na základe dohody z 25. júla 1949 výmenou za zvyšný majetok presídlených Maďarov Československo odpustilo Maďarsku zvyšnú časť vojnových reparácií vo výške 30 miliónov dolárov. Vynútené vyhlásenia o reslovakizácii boli v roku 1954 vyhlásené za neplatné, avšak zrušenie Benešových dekrétov a vrátenie skonfiškovaných majetkov ani po páde komunizmu neboli na programe Československa, a od roku 1993 ani samostatnej Slovenskej republiky. Maďarský parlament 3. decembra 2012 prijal uznesenie, ktorým prehlásil 12. apríl, čiže deň začatia vysídlenia a deportácií maďarského obyvateľstva z územia dnešného Slovenska, za pamätný deň.