Pi, 29. marca 2024.

Vymenovanie Gyulu Andrássyho za ministerského predsedu Uhorska

17. februára 1867 vymenoval cisár František Jozef maďarského grófa Gyulu Andrássyho za ministerského predsedu Uhorska, čím sa dlhoročný proces rakúsko-maďarského vyrovnania dostal do svojej poslednej fázy.

Andrássy_Gyula_Prinzhofer

Gyula Andrássy (1823-1890). Krasnohorský a sancraienský gróf (Sancraieni je mesto v Rumunsku, maď. Csíkszentkirály). Narodil sa 8. marca 1823 v obci Vlachovo/ Oláhpatak (niekde sa uvádza Trebišov/ Tőketerebes). Významný maďarský politik, štátnik, medzi rokmi 1867-71 predseda vlády Uhorského kráľovstva/Magyar Királyság, medzi rokmi 1871-79 minister zahraničných vecí Rakúsko-uhorskej monarchie. Gróf sa aktívne zúčastnil maďarskej revolúcie a boja slobodu v rokoch 1848-49. Po potlačení revolúcie však musel emigrovať do Londýna, neskôr do Paríža. Počas jeho neprítomnosti ho rakúsky vojenský súd odsúdil na trest smrti kvôli jeho účasti na maďarskej revolúcii. V septembri roku 1852 pribili jeho meno na šibenicu a symbolicky ho obesili. Počas tohto obdobia sa Andrássy zdržiaval v Paríži, kde žil veľkým spoločenským životom. Andrássyho pokladali za jedného z najšarmantnejších mužov svojej doby, a aj preto ho v tom čase oslovovali Parížanky ako „le beau pendu“, čiže „krásny obesenec“ poukazujúc tak na chýry o jeho symbolickom obesení. Andrássy sa stal známym aj svojím blízkym vzťahom k rakúskej cisárovnej Alžbete-Sissi.

Porazenie revolúcie v rokoch 1848-49 sa snažila Viedeň využiť na to, aby územie Uhorska/Magyarország, ktoré si dovtedy úspešne uchránilo svoju samostatnosť, včlenila do centralizovanej Habsburskej monarchie. Obdobie tzv. Bachovho absolutizmu (vládny systém v habsburskej monarchii v rokoch 1849 – 1859/1860, išlo o formu tvrdého absolutizmu) bolo násilnejším pokusom o túto centralizáciu, avšak útok rakúskeho cisára na Piemont v roku 1859 jasne ukázal, že viedenský neoabsolutizmus uberá toľko energie, že sa tým riskuje veľmocenské postavenie Habsburgovcov. Potom ako si to priznal aj sám cisár František Jozef, odvolal ministra vnútra Alexandra Bacha. Následne, vydaním Októbrového diplomu v roku 1860 (išlo o prehlásenie, v ktorom sa cisár navždy zriekol absolutizmus a ktorým zriadil Ríšsku radu) a Februárovej ústavy v roku 1861 (vyhlásením tejto ústavy došlo fakticky ku zmene systému na konštitučnú monarchiu) sa cisár snažil prehovoriť Maďarov k tomu, aby podporili jeho predstavu o jednotnej ríši, ale fungujúcej v rámci ústavného rámca.

Cisárove snahy boli opäť neúspešné, ale tento jeho krok sa ukázal byť jednoznačne sľubným znamením, aby v politických bojoch uhorského snemu v roku 1861 zvíťazila umiernenejšia politická strana Felirati Párt vedená Ferencom Deákom nad stranou Határozati Párt vedenou Lászlóm Telekim, ktorá ešte aj hypoteticky odmietala uznať kráľovstvo Františka Jozefa. Po menovanom neúspešnom pokuse v roku 1861 nasledovala vláda ministra vnútra Antona Schmerlinga, ktorý viedol v porovnaní s Bachovým systémom oveľa umiernenejšiu politiku. Toto štvorročné obdobie dostalo označenie „provizórium“ (dočasný stav), čo sa dá vysvetliť nielen tým, že dodatočne išlo skutočne len o prechodné opatrenie, ale aj tým, že ho za takýto stav aj vytýčili.

V zákulisí bola myšlienka rakúsko-maďarského vyrovnania na programe už od začiatku 1860-tich rokov. Napríklad maďarský konzervatívny politik Emil Dessewffy už v tom období spísal ten kompromisný plán, ktorý sa v roku 1867 aj zrealizoval. Rokovania sa dostali do novej fázy v roku 1865, a to po tom ako bol uverejnený tzv. Veľkonočný článok (Húsvéti cikk) Ferenca Deáka. Tento článok naznačil nielen to, že v kruhu rakúskych liberálov veľmi populárny maďarský politik, náklonný aj ku kompromisu, sa vrátil do politického života, ale otvorene urobil priestor aj samotnému rakúsko-maďarského vyrovnaniu.

Austria-Hungaria_transparency

Erb Rakúsko-uhorskej monarchie.

Ďalšími dôležitými udalosťami vedúcimi k vytvoreniu dualistického systému sa stala prusko-rakúsko-talianska vojna v roku 1866, porážka v bitke pri Hradci Králové (rozhodujúca bitka, kde rakúska armáda utrpela drvivú porážku od pruskej armády) a strata Benátok. Následkom týchto udalostí sa cisár František Jozef opäť utvrdil v tom, že Rakúsko si nemôže uchovať svoje veľmocenské postavenie bez vyrovnania sa s Maďarmi. Cisára k tomuto kroku povzbudzoval aj Friedrich Ferdinand von Beust, nový minister zahraničia vymenovaný koncom roku 1866. Cisár tak 17. februára 1867 vymenoval maďarského grófa Gyulu Andrássyho ministerského predsedu Uhorska.

Terminológia „Uhorsko“ a „Maďarsko“

Slovenská historiografia rozlišuje dejiny Maďarska pred rokom 1918 a po roku 1918. Na pomenovanie historického Maďarska (maď. történelmi Magyarország) používa slovo „Uhorsko”, ktoré charakterizuje ako viacnárodnostný štátny útvar, kde žilo a tvorilo spoločný štát viacero národov. Slovenské pomenovanie maďarského štátu po roku 1918 je „Maďarsko”, ktoré je pokladané za národnostným štát, za etnický štát Maďarov. Teda na rozdiel od maďarskej historickej terminológie, a terminológie iných európskych národov, slovenská historiografia rozlišuje dve štátne útvary (Uhorsko a Maďarsko), kým ostatní, ten istý štátny útvar pokladajú za jeden t.j. len „Maďarsko” – maď. „Magyarország”. Preklad výrazov „Uhorsko“ a „uhorský“ robí veľké problémy v slovensko-maďarskom kontexte. Okrem výrazného formálneho rozdielu tohto termínu, je značná odlišnosť aj v jeho obsahu a chápaní. Maďarská a slovenská historiografia sa líši v posudzovaní charakteru historického Maďarska ako viacnárodnostného štátu, ako aj v posudzovaní štátotvornej úlohy jednotlivých národov v ňom. V slovenskej historiografii sa v dobe pred rokom 1918 používa pojem „uhorský”, na čo však maďarská terminológia nepozná ekvivalent. Slovenskí historici používajú tento termín na mnohé také historické osobnosti či inštitúcie, ktoré sa v maďarských textoch označujú jednoducho slovom „maďarský”. Napríklad, kým v maďarských učebniciach dejepisu nájdeme pojmy ako „maďarská šľachta”, či „maďarský snem”, zatiaľ slovenské učebnice používajú pojmy „uhorská šľachta”, a „uhorský snem”. Pojem „maďarský” v etnickom význame používajú slovenské učebnice len v prípade, ak píšu o etnickom zložení obyvateľstva. V slovenských historických textoch sa často nevysvetľuje rozdiel v chápaní týchto výrazov, túto úlohu prenechávajú na čitateľa. To, že nie je vždy jasné, čo je „uhorské” a čo je „maďarské” dokazujú aj jednotlivé pasáže v textoch opisujúcich obdobie sporov Maďarov s rakúskym cisárom. Napríklad vojsko z revolučného roku 1848 vystupuje ako etnicky „maďarské”, ale revolučná vláda už ako „uhorská”. Ten istý problém je aj v prípade udalostí ohľadom vyrovnania, ktoré slovenské texty opisujú už ako „rakúsko-maďarské vyrovnanie”, teda zdôrazňujú jeho etnický charakter.

František Jozef ako uhorský kráľ. Farebná litografia od Josefa Lanzedelliho (cca. 1867).

František Jozef ako uhorský kráľ. Farebná litografia od Josefa Lanzedelliho (cca. 1867).

Gyula Andrássy bol v zahraničí známy pod prezývkou „le beau pendu“, čiže „krásny obesenec“ poukazujúc tak na chýry o jeho symbolickom obesení a o jeho veľkej popularite medzi ženami. Mladý aristokrat Andrássy pôsobil v čase revolúcie v roku 1848-49 ako honvéd (príslušník maďarskej armády), neskôr ako diplomat. Následne bol kvôli tomu v roku 1851, v čase svojej neprítomnosti, odsúdený na smrť. Politik sa z emigrácie vrátil na územie Uhorska/Maďarska v roku 1857 a čoskoro sa stal jedným z najtalentovanejších spolupracovníkov Ferenca Deáka. Andrássy mal hlavnú úlohu aj počas rokovaní o rakúsko-maďarskom vyrovnaní, a neskôr aj na sformulovaní XII. článku zákona z roku 1867, ktorý sa stal základom pre vytvorenie dualistického systému vlády. Andrássy sa tak stal najvhodnejším kandidátom pre spomínanú významnú historickú úlohu. Dôkazom toho je aj fakt, že medzi rokmi 1869-79 poveril cisár práve Andrássyho zahraničnými záležitosťami týkajúcimi sa Rakúsko-uhorskej monarchie.

Bertalan Székely: A király koronázása (Korunovanie kráľa; cca. 1867). Na nástennej maľbe gróf Gyula Andrássy vkladá svätoštefanskú korunu na hlavu cisára Františka Jozefa.

Bertalan Székely: A király koronázása (Korunovanie kráľa; cca. 1867). Na nástennej maľbe gróf Gyula Andrássy vkladá svätoštefanskú korunu na hlavu cisára Františka Jozefa.

Po prijatí zákona XII./1867 vznikol v krajine dualistický štátny systém, v ktorom mimo ministerstva obrany, ministerstva zahraničia, respektíve ministerstva financií získalo Maďarsko celkovo suverenitu, ako aj možnosť na spoločné riešenie výdavkov, čo znamenalo aj prevzatie časti rakúskeho verejného dlhu. V krajine tak vznikol obrovský a koherentný trh.

Rakúsko-maďarské vyrovnanie spečatila korunovácia Františka Jozefa a Alžbety-Sissi za uhorského kráľa a kráľovnú 8. júna 1867 v Budíne. Gróf Gyula Andrássy zohral na tejto slávnostnej akcii dôležitú úlohu, on bol totiž ten, kto položil cisárovi Františkovi Jozefovi na hlavu svätoštefanskú korunu. Aj vďaka politickej činnosti Andrássyho vznikli po rakúsko-maďarskom vyrovnaní také priaznivé podmienky v krajine, ktoré v nasledujúcom polstoročí umožnili Uhorsku bezkonkurenčný vývoj ako aj šancu na pripojenie sa k západnej Európe.

Preložené z originálu: Tarján M. Tamás: 1867. február 17. | Ferenc József Andrássy Gyula grófot nevezi ki miniszterelnöknek

FOTO: cultura.hu

    Related Posts

    Kliatba Mateja Korvína a iné strašidelné príbehy spojené s Oravským hradom
    Polytechnik a vynálezca Kempelen a jeho slávny šachový automat
    János Esterházy
    Esterházy, ktorého hľadalo Gestapo aj KGB, vytrval aj v najkritickejších časoch