Literát v zajatí morfia
Matkovražda, Denník šialenej ženy, Smrť kúzelníka. Len tie najznámejšie poviedky z pera lekára, psychiatra, spisovateľa, hudobného kritika Józsefa Brennera. Pravdou je, že pod týmto menom ho pozná len málokto, skôr ako Gézu Csátha. Táto výnimočná osobnosť z prelomu 19. a 20. storočia umrel pred 95 rokmi. Mal len 32 rokov, keď si siahol na život.
Narodil sa v Szabadke (dnes Subotica, Srbsko) v roku 1887. Už ako 14-ročný publikoval svoje literárne dielka. Od detstva sa venoval hudbe, hral na husliach a písal veľmi dobré hudobné kritiky. Bol to citlivý a vnímavý mladý muž, ktorý bol obklopený ženami. Na popud svojho bratranca, známeho básnika a spisovateľa Dezső Kosztolányiho v Budapešti, kde študoval medicínu, písal do literárneho časopisu Nyugat. V roku 1910 skončil školu a začal sa venovať nielen literatúre, ale aj lekárskej praxi ako psychiater. Ako úspešný mladý lekár pochodil viac sanatórií vo vtedajšom Uhorsku. Skúmal vplyv narkotík na ľudskú povahu a myseľ. Sám morfium prvýkrát vyskúšal v apríli 1910. Potom sa už nevedel tejto drogy vzdať. Viackrát sa snažil odvykať, ale nepodarilo sa mu to. Svoje vedecké poznatky zúročil vo svojej literárnej tvorbe. Jeho Denník šialenej ženy je geniálna výpoveď o psychiatrii a psychiatrických názoroch svojej doby.
Čím viac experimentoval s morfiom, tým viac prežíval nielen euforické stavy, zvýšenú sexuálnu rozkoš, ale aj duševné peklo. Jeho Denník, ktorý prvýkrát vyšiel až v roku 1992, je opisom obdobia, keď bol natoľko závislý od morfia, že svoj pobyt v liečebniach premenil na lacný bordel, kde mu rozkoš poskytovali mladé pacientky a paničky. V škandalóznom Denníku detailne, až na hranici pornografie opisuje svoje skúsenosti s užívaním morfia.
Jeho vtedajšie poviedky boli temné, plné symbolizmu, dekadencie a násilia. Nielen fyzického, ale najmä psychického. Rád používal svoje poznatky z modernej psychológie. Vzrušovali ho šialenci, vrahovia a ľahké ženy. Na začiatku ho prirovnávali francúzskym prekliatym básnikom, ale potom našiel svoj jedinečný „csáthovský“ štýl.
V roku 1913 sa oženil a rok nato rukoval na vojnu. Jeho závislosť od morfia nevedel ovládať, začal mať paranoju, a preto ho aj z vojenskej služby prepustili. Ako vidiecky lekár sa snažil odvykať, ale nepodarilo sa mu to. Ani rodina, dcéra s manželkou ho už nevedeli zastaviť pred blížiacou sa tragédiou. Zanedbával rodinu, viackrát bol hospitalizovaný. V roku 1919 utiekol z neurologickej kliniky a zastrelil svoju ženu a zranil sám seba. Po zatknutí a hospitalizovaní sa pokúsil druhýkrát spáchať samovraždu, a to úspešne. Predávkoval sa.
Csáth dlho nebol uznávaný v literárnom kontexte. Bol vnímavý, citlivý, ale aj chladný a ako lekár realista. Neveril na zázraky a všetko, niekedy aj ľudské emócie a dušu analyzoval z pohľadu vedy. Jeho temné až absurdne realistické, inokedy šokujúco drsné poviedky roky nepochopili, tak ako napríklad Franza Kafku alebo Čechova.
Jeho diela začali prekladať a znova vydávať až po roku 1964 a 1989.
Významnejšia diela sú:
1908 A varázsló kertje (Kúzelníkova záhrada) krátke novely
1911 A Janika (Janíček)
1911 Délutáni álom (Poobedňajší sen) zbierka poviedok
1911 Zeneszerző portrék (Portréty hudobných skladateľov)
1912 Schmit mézeskalácsos (Pernikár Schmit) zbierka poviedok
1913 Muzsikusok (Muzikanti) poviedky
1992 Napló (Denník)
V slovenčine vyšla zbierka jeho poviedok pod názvom Matkovražda vo výbere a preklade Karola Wlachovského. Jeho poviedky sú podkladom televíznych a rozhlasových inscenácií dodnes.
Kossár
