„Nostalgia je základ, na ktorom sa buduje maďarská identita. Nostalgia za dobou veľkosti, aj keď veľmi často to bola veľkosť iluzórna. Na nevyliečiteľnom smútku za stratou sa však ťažko dá vybudovať iná identita ako nešťastná. Maďari teda budú vždy nešťastní…, clivo túžiť, ako sa na melancholikov patrí, nie celkom vediac po čom v skutočnosti túžia.“
Úryvok pochádza z knihy poľského autora o maďarskej mentalite. Mentalita ako-taká je síce veľmi ťažko uchopiteľné niečo a väčšinou sa vytvára ako stereotypy, ustálené názory o iných, o skupine ľudí, ktorí sa odlišujú od „našich ľudí“. Predsa je zaujímavé a poučné prečítať si o „našich“ alebo i „iných“ skupinách, národoch, ako ich vidí človek, ktorý sa snaží poznať ich názory, život zvonka aj zvnútra. Takouto knihou je Guláš z turula, ktorá už svojím názvom vyjadruje stereotyp vytvorený o Maďaroch.
Krzysztof Varga vo svojom predslove k maďarskému vydaniu vysvetľuje, prečo chcel napísať túto knihu o maďarskej mentalite a o Maďaroch, ako ich on spoznal počas jedného roka pobytu v Maďarsku ako dospelý po smrti svojho maďarského otca a na základe spomienok z detstva, keď pravidelne cestovali na prázdniny k príbuzným.
Vysvetlenie považuje za potrebné preto, že čítaním jeho textu Maďari môžu porovnať skúsenosti autora s ich vlastnými skúsenosťami. „Hoci opísané historické udalosti, fakty, miesta a atmosféra knihy pre väčšinu Maďarov neznamenajú nič nové. Treba podotknúť, že kniha vznikla pre poľského čitateľa, ktorý má značne zahmlené predstavy o Maďarsku. Napriek tomu, že Poliaci radi vyhlasujú, že majú radi Maďarsko, Maďarov považujú za národ, ktorý je k nim duševne a historicky najbližší a veľmi radi skandujú vetu: „Poliak a Maďar sú dvaja bratia.“ Predsa sa však ich vedomosti vyčerpávajú v stereotypných predstavách, ktoré vyjadrujú slová ako: Budapest, Balaton, Tokaj, čárdás, paprika. Dejiny Maďarska nepoznajú, málo ľudí vie viac než dva údaje: 1848 a 1956. „Veľa ľudí v Poľsku táto kniha prekvapila, lebo objavili Maďarsko, ktoré doposiaľ nepoznali, a ani netušili, že existuje.“
Svoju knihu napísal z osobných dôvodov. Jeho otec bol Maďar, ktorý polovicu svojho života prežil v Maďarsku, druhú polovicu v Poľsku. Matku mal Poľku. Chcel sa vyrovnať so stratou otca, preto strávil rok v Maďarsku a napísal knihu o Maďaroch pre poľských čitateľov. „Poľskí čitatelia si kúpili knihu a vďaka nej lepšie pochopili Maďarsko. Ale aj o sebe – a o Poliakoch sa dozvedeli čo-to. Čítajúc o histórii a o traumách Maďarov sa nám vynárajú naše vlastné, poľské problémy, komplexy.“
(úryvok)
Samovražda je najväčším exportným úspechom maďarskej kultúry. Ani jeden maďarský spisovateľ, maliar alebo herec nedosiahol taký úspech ako pesnička Szomorú vasárnap (Smuntá nedeľa) – hymna samovrahov celého sveta, jediný maďarský hit vo svetovom meradle.
Dielo, ktorého slová boli preložené do desiatok jazykov, niekoľko desiatok spevákov svetovej špičky ho zaradilo do svojho repertoára a nedajú sa porátať ľudia, korí si po vypočutí tejto uslzenej pesničky siahli na život. Smutnú nedeľu zložil v roku 1933 Rezső Seress, klavirista židovského pôvodu (v skutočnosti sa volal Spitzer), vystupujúci v lokáli Kulacs. Text napísal reportér krimi novín 8 Órai Újság László Jávor. Bolo to naozaj perfektné dueto vrahov. Nijaký Sherlock Holmes ani Hercules Poirot, aj keby mali k dispozícii veľmi silné indície, by im nedokázali tento dokonalý zločin spáchaný pomocou hudby. Tu sa zvuk klavíra stal strašnejším jedom ako cyankáli aj s arzénom dohromady.
Áno, Rezső Seress mal väčší vplyv na ľudstvo ako hudba Franza Liszta a filmy Istvána Szabóa. Ani Dievča s perlovými vlasmi z dielne Omegy si nepodmanilo svet tak ako Smutná nedeľa. Gloomy Sunday spievali Marianne Faithfullová, Björk, Louis Armstrong, Serge Gainsbourg, Sinead O’Connor, Frank Sinatra, Billie Holiday, Kronos Quartet. No a Erika Marozsánová vo filme Rolfa Schubela Gloomy Sunday.
Maďari sú výnimoční nielen počtom samovrážd, ale aj tým, ako vážne berú svoje dejiny a ako sa dodnes nevedia vyrovnať s dávnymi prehrami. Jeden z recenzentov knihy vyzdvihuje fakty, že Varga ako potomok poľskej matky a maďarského otca napĺňa známu veršovačku o tom, že Poliak a Maďar sú ako dvaja bratia. Geograficky ich od seba delí Slovensko, a tak majú oveľa lepšie vzájomné vzťahy, než keby boli priami susedia. Recenzent poznamenáva, že celou knihou sa tiahne kulinárska terminológia, autor v názvoch kapitol ponúka guláš z Kádára či polievku z Rákócziho, ale viac než kniha o kuchyni je to kniha o histórii a o maďarskej duši. „Tá si síce občas spomenie aj na pár vyhraných bitiek, história jej však ponúka omnoho viac prehier, veď práve tieto dni žiali nad deväťdesiatym výročím Trianona. A tak tu máme obraz typického Maďara, ako vysedáva v jednom z mnohých podnikov s názvom Nostalgia a spomína na časy niekdajšej veľkosti. Ako konštatuje autor, na nevyliečiteľnom smútku za stratou sa dá ťažko vybudovať iná identita ako nešťastná. Maďarským symbolom je bájny vták turul, akýsi kríženec orla a husi, čím stelesňuje maďarské sny aj komplexy. Varga ponúka typológiu sôch s týmto vymysleným živočíchom od turula bojového cez turula prechodného až po turula hanblivého, sediaceho skromne ako sliepka na pánte.“
Vo svojej recenzii Rudolf Chmel opisuje autora ako spisovateľa s dynamickou minulosťou. „Autor netuctových príbehov z periférnych terénov konca socializmu a začiatku divého kapitalizmu (Chlapi neplačú, Bildungsroman), spoluzostavovateľ slávneho slovníka ‚literatúry narodenej po roku 1960‛ Parnas bis. Novinár s vlastným stálym stĺpčekom v Gazete Wyborczej, viacnásobný kandidát na cenu Niké, najvyššie literárne ocenenie v Poľsku.“
Konštatuje, že Vargovi sa podarilo napísať niečo, čo v nijakom prípade nemožno považovať za sprievodcu po Maďarsku – krásy Budapešti opísal najmä prostredníctvom krásy zastrčených krčiem a vinární. Jeho správa je „prakorenne“ osobná a osobitná: sugestívnosť výpovede je podporená chvejivou rovnováhou medzi zdedeným príklonom k nostalgii a vypestovaným odstupom a sebairóniou.
„Zvolený názov prezrádza autorov zmysel pre skĺbenie mýtického a praktického – dva emblémy, mýtický vták Maďarov a ich najpreslávenejší gastronomický bestseller reprezentujú aj dve podoby tohto rozprávania – ľahkú a vážnu. No zároveň vytvárajú napätie medzi stereotypom (guláš) a tým, čo je exkluzívne a špecifické (turul),“ zdôraznil v recenzii poľský kritik Dariusz Nowacki. Irónia z reportáží z peštianskych predmestí sa prenáša do komentovania historických udalostí. (Horthyho fotografia zo začiatku jeho cesty: …vodcom krajiny bez prístupu k moru sa stáva admirál, a ako sa na námorníka patrí, harcuje na koni. To nie je ani námorná pechota, to je námorná jazda!)
Trpkosť z poznania biedy malých národov Varga prežmýka na veľkomestskú grotesku z pamätných demonštrácií proti premiérovi Gyurcsányovi – hurávlastenci sa spájajú s kozmopolitickou popkultúrou, čikóši s harleyovcami a všetko do seba zapadá…“
Maďarská čitateľská verejnosť prijala knihu s očakávaním, po jej prečítaní sa niektorí sklamali, považovali opisy jednotlivých príbehov za urážku, iní ju zasa prijali s porozumením a ocenili humor a nadhľad autora.
Jednoznačne je to poučné dielo, nad významom ktorého môžeme všetci porozmýšľať: Aké sú naše tzv. národné hodnoty, z čoho, z akých predpokladov vychádzajú, a či nie sme na tom rovnako so svojimi problémami, utkvelými predstavami a pochybnosťami so susednými malými a väčšími národmi?
(Krzysztof Varga: Guláš z turula, Bratislava, Kalligram 2010, preklad Jozef Marušiak)
