Xénia Molnárová – absolventka VŠMU v Bratislave, herečka Jókaiho divadla v Komárne. Hrala už v slovenských a maďarských divadlách (v Slovenskom národnom divadle, na jednej z maďarských televíznych staníc, vo filme maďarského herca a režiséra Róberta Koltaiho Világszám, Svetové číslo, 2004, v slovenských filmoch Kruté radosti (Juraj Nvota, 2002) a Marhuľový ostrov (Peter Bebjak, 2011).
Naviguje ma cez telefón v obrovskom lejaku, vlastne mi len opakuje svoju adresu. Ja sa snažím vymenovať, čo vidím: stena bašty, trafika, predajňa zeleniny, amfiteáter. Na to mi odpovie, že netuší, kde som, pretože len nedávno sa prisťahovala, nepozná okolie. O tri minúty som však už pred jej dverami. „Odkedy tu bývam, chodievam po tej istej ceste do divadla a späť. Nepoznám ani vedľajšie ulice.“ Xénia Molnárová sa prisťahovala do Komárna z Radzoviec od Lučenca. Je herečkou maďarských a slovenských divadiel a maďarských a slovenských filmov.
Sila, švih, vášeň. Takto by som Vás charakterizoval tromi slovami. Ako vás asi mohli vidieť vaši učitelia na bratislavskej Vysokej škole múzických umení?
Videli ma presne takú. Ako bojovnú amazonku, ktorá napreduje, nehľadiac na prekážky, nezastaviteľne. Mám jednu vetu v hre Čert nespí: »Taký muž sa ešte nenarodil, ktorého by som sa zľakla.« Toto by som v živote nikdy nevyriekla. Nebola by to pravda. Bojím sa mužov. Mám dosť zlé skúsenosti.
Máte teda zlý odhad na ľudí?
Skoro každému uverím. Je to z mojej strany naivita. Už mám po tridsiatke, a predsa! Stačí pár dobrých slov, a už si myslím: On je ten vyvolený. Vzdávam sa. Nemyslím fyzicky, ale duševne. Ak niekoho považujem za milého, som schopná naňho vyliať celý svoj život. Milovať a byť milovaná. To je to najdôležitejšie, nie? O vysokej škole len toľko: Mojou triednou bola Zuzana Kronerová. Je to fantastická herečka, mám rada jej spôsob hry. Mala nás veľmi rada, aj dnes sleduje, kde sme práve na svojej trati – profesii, ale to, čo som sa naučila za štyri roky o profesii, naučila som sa na hodinách Petra Mankoveckého. Všetci sme si s ním tykali, ale na hodinách bol tvrdý. Tam sme museli podávať výkon. Veľa sme toho zažili za tie štyri roky, ale napriek tomu musím povedať, že ešte viac by som sa chcela spoznať. Veľa vecí ľutujem, že som neurobila, ale už sa nechcem trápiť kvôli veciam z minulosti. Nanajvýš sa zahrám s myšlienkou, čo by sa bolo stalo, keby som sa vrátila do určitých situácií, a korigovala by som ich. Napríklad by som vyjadrila, čo cítim. Na to ani teraz nemám dosť odvahy. Na javisku áno, tam mi to nerobí problém. Ale v súkromí áno.
Mali by ste komu?
Veľmi sa ten okruh zúžil. Škôlka, divadlo, domov. Nemám šancu sa stretávať s novými ľuďmi, a som aj dosť uzatvorená, čo nie je dobré. Veľa uvažujem nad tým, či som na správnom mieste, pretože strašne veľa vecí, čo boli dôležité veci v mojom súkromnom živote, som stratila kvôli divadlu. Som rodinne založená. Do dnešného dňa ma bolí, že sa moji rodičia rozviedli. Našťastie majú dobrý vzťah, ale nie sú spolu. Ja som to nedokázala spracovať ani ako dospelá. Počnúc láskou cez pozornosť, až po finančnú pomoc som od nich dostávala najviac. Keď som doma, tak sa stretávame u mojej mamičky, dlho sa rozprávame, ale potom si s bolesťou v srdci musím uvedomiť, že otecko odíde domov. Rozpadla sa mi rodina, a potom aj tá druhá. Som tu, v malom meste a niekedy mám taký pocit, že moja duša je ako sud, z ktorého vyteká voda, ale naplniť sa nevie. Počnúc rozvodom je to asi najťažšie obdobie môjho života. Nejaký čas som bývala v našom dome v Chotíne, ale potom sa tam nasťahoval môj bývalý manžel, a ja som prišla do Komárna. V Chotíne som nemohla fyzicky zvládať organizovanie celej domácnosti a života vôbec. Záhrada, strecha, bojler – vždy bolo treba niečo opraviť, a k tomu malé dieťa…
Tu nie je záhrada, ani bojler…
…len sa upcháva vaňa, spadne garníža, treba vymaľovať… Ale mám kolegu, Attilu Mokosa, ktorý je aj mojím duševným priateľom, s jeho pomocou sa mi podarilo dať do poriadku tento dvojizbový byt. On je ten, kto je hneď tu, keď niečo potrebujem. Moji rodičia sú dvesto kilometrov odtiaľ, rodičia môjho exmanžela žijú v Košiciach, takže som tu sama so svojím synom Adorjánom. Môj exmanžel Zoli tiež pomôže, ale aj on má svoj vlastný život. Kam mám dať dieťa, keď večer hrám? To je tá najdôležitejšia otázka. Adorján má šesť rokov, v septembri pôjde do školy, mojou silnou oporou je Mónika, mamička najlepšieho priateľa môjho syna v škôlke, a Katika v divadelnom bufete. Beriem výkresy a notebook, aby Adorján mohol kresliť a pozerať rozprávky, kým jeho mama je na javisku. Ale to nie je takto v poriadku.
Jolán Sárbogárdi, pokladníčka železničnej stanice v Ibusári, ktorú ste hrali s takým veľkým úspechom v Jókaiho divadle, tiež túži po väčšom šťastí a radostiach.
Bola som na javisku dve a pol hodiny, ale do dnešného dňa som nezabudla z tej roly ani slovo. Divadelná hra maďarského dramatika Györgya Spiróa s názvom Prah je tiež podobná, hráme tam s Attilom Mokosom, ale Ibusár je moja najobľúbenejšia.
Môžete byť vďačná autorovi hry, Lajosovi Parti Nagyovi. Je to hra napísaná na vašu osobu, dušu, telo.
Aj mi pošepkal, keď si pozrel predstavenie: »Ja som to písal pre vás.« Bol to obrovský zážitok. Prišli na predpremiéru spolu so známym maďarským spisovateľom Pálom Závadom. Desať minút pred siedmou som sa dozvedela, že sú tu. Prišlo mi tak zle, že som si myslela, že je koniec, všetko som zabudla. Štyridsaťsedemkrát sme hrali túto hru, a len preto ju stiahli, lebo som už bola tehotná. Ľahko sa učím texty, aj keď sú ťažké.
Vo vašich dvoch filmoch v Marhuľovom ostrove a Svetovom čísle ste ukázali popri humore a irónii aj svoj temperament.
Obidve možnosti ma veľmi potešili, ale k tomu druhému, filmu maďarského herca-režiséra Róberta Koltaiho viedla dlhšia cesta. Maďarská herečka, bývalá manželka Koltaiho, Judit Pogány ma uvidela na festivale divadiel v Kisvárde v predstavení Ibusár, a ona ma navrhla na bufetárku do filmu Svetové číslo. Myslela som si, že si budú vyberať z viacerých, ale bola som tam len sama, a keď som zvládla prvú scénu, v ktorej som zľahka zvládla v posteli herca Sándora Gáspára, vybrali si ma. A krčmárka Marhuľového ostrova je žena s veľkým apetítom. Ale popri role vo Svetovom čísle môžem ďakovať tejto príležitosti za niečo iné. Mohla som sa tešiť spoločnosti takých významných maďarských hercov ako Ferenc Bács, Géza Tordy a Jiří Menzel. Teraz čakám na premiéru dvoch slovenských filmov, jeden má názov Ďakujem, dobre, v ktorom hrám sestru Attilu Mokosa, druhý Dušičky, kde som dostala rolu hlavnej sestry na psychiatrickom oddelení. A ani v divadle nezaháľam. Hrám Terku v hre Zsigmonda Móricza Sári bíró.
Čiže vidíte svetlo na konci tunela…
A problémy iných, tragédie. Vtedy sa sama seba pýtam, aký mám vlastne problém. Bolo by veľmi dobré skočiť k mamke cez víkend na slepačí vývar, potom k ockovi na čaj. To by mi pomohlo. Ale našťastie je tu teta Erzsi, ktorá je mojou duševnou priateľkou, hocikedy sa u nej môžem zastaviť, aj na tanier polievky. Ale život je krásny práve preto, že sa všeličo môže stať. A preto je aj na hovno, že sa aj stane. Niekde som sa dočítala, aby sme prestali byť stálymi obyvateľmi svojej minulosti, a boli len jej občasnými návštevníkmi. Pravdou je, že veľmi túžim po láske. Necítim, že by môj život bol úplný. Na to ešte musím asi chvíľu počkať. Ale ak je to potrebné, začnem znovu aj stokrát.
Text: László Szabó G., Preklad: L. B. (uverejnený v týždenníku Vasárnap)
