Po úspechu v kontexte domácej, maďarskej literatúry, sa po preklade do slovenčiny pred rokmi preslávil aj u nás román Pála Závadu Jandvigin vankúšik. Tento príbeh zúfalej nenaplnenej lásky a milostného trojuholníka, situovaný do prostredia Slovákov na juhovýchode Maďarska, uviedlo nedávno na svojom javisku divadlo Belvárosi színház (v produkcii Orlai produkció) v Budapešti.
Románovú predlohu zdramatizoval sám autor, ktorý v posledných rokoch zdramatizoval tri svoje veľké romány. (Dva z nich, Jadvigin vankúšik a Potomkovia fotografia, vyšli aj u nás vo vydavateľstve Kalligram.) Nedávno budapeštianske vydavateľstvo Magvető publikovalo knižne spomínané dramatizácie v zbierke s názvom Janka estéi (Jankine večery).
Závadove romány sú rozvetvené epické útvary s množstvom postáv, bohatým dejom, so zložitými vzťahmi, ktoré okrem intímnych príbehov hovoria o neuralgických bodoch dejín v strednej Európe 20. storočia. Autor je majstrom štylistiky a jazyka. Preniesť na javisko tento zložitý románový opus, odohrávajúci sa v rozličných prostrediach a historických obdobiach skomponovaný vysokým literárnym štýlom, je nanajvýš náročné. Predsa, azda autor, čo pozná najlepšie svoj text, je najkompetentnejší na takýto výkon.
Predstavenie, rovnako ako románová predloha, si kladie množstvo zásadných, aktuálnych otázok, ktoré by nám nemali dať spať. Nechce divákov len zabávať, ale má ambíciu nútiť ku konfrontácii s maďarskou históriou, chce provokovať, aby sa súčasnosť dokázala stavať k spoločenským otázkam po zodpovednej úvahe.
Je láska vôbec možná? Kto môže za to, ak sa vzťah nevydarí? Aké postavenie má žena v 20. storočí? Môžu ešte fungovať klasické stereotypy o predstavách vzťahu muža a ženy? Ale aj: Treba bojovať za národné idey? Kto je zradca a kto obeť? Je nacionalizmus večným manipulátorom dejín? Čo je priateľstvo? Všetky otázky, ktoré si predstavenie kladie, akoby ústili do odpovedí o všeľudských hodnotách. Nemoralizátorsky, len tak, prirodzene.
Režisér predstavenia Iván Hargitai umiestnil dej do scénického priestoru pripomínajúceho drevenicu, senník či stajňu. Do tohto dedinského prostredia prichádza Jadviga v mestských šatách siahajúcich po zem. Od prvého okamihu sa mladomanžel Ondriš usiluje získať si lásku svojej ženy Jadvigy, ktorá sa z tajomných dôvodov jeho láske bráni. Vnútorné poryvy duše, trápenia, nenaplnené túžby a zúfalé pokusy o dovolávanie sa lásky sú v románe vyjadrené monológmi denníkových záznamov, ktoré sú žánrovo predurčené na intímnosť výpovede. Na javisku sú monológy, citáty z románu sprevádzané štylizovaným pohybom hercov v choreografii Andrey Ladányi. Štylizovaný pohyb akoby chcel byť kontrastom k realistickým hereckým prejavom. Tento kontrast vytvára v predstavení napätie, udržuje divákov odstup od emotívnych scén, ktorých v hre nie je málo. Ľúbostný trojuholník, milostné scény, láska i nevera, konflikty s priateľmi, vypočúvanie, udávanie, súd, smrť matky a tajomstvá, tajomstvá, tajomstvá, ktoré sa ako duchovia vynárajúce z minulosti a strašia.
Stupeň emotívneho napätia nepovoľuje po celé predstavenie. Herecké výkony hlavných protagonistov Eszter Ónódi (Jadviga) a András Pál (Ondriš) sú naozaj presvedčivé, škoda, že spevom sprevádzane štylizované „tančeky“ v druhej polovici predstavenia nedokážu prirodzene zapadnúť do predstavenia a chvíľami dokonca prekračujú prah trápnosti.
V predstavení zaznieva i slovenčina, podobne ako v románovej predlohe. Herci sa s ňou museli popasovať, čo sa, žiaľ, nepodarilo každému. Celkovému účinku to však veľmi neškodí, slovenčina má totiž len ilustračnú funkciu, uvádza do prostredia Slovákov v Maďarsku. Čo je zároveň jedným z nesporných kladov predstavenia. Poukazuje totiž na skutočnosť, že aj Maďarsko bolo a je etnicky zmiešanou krajinou. A hoci snaženia farára Baczovszkého o pripojenie sa k Slovensku vyznievajú komicky, predsa len sú dôkazom toho, že aj pre iné národy bol dôležitý boj o národné sebaurčenie. Navyše tu dostáva popri slovenskom priestore aj židovské etnikum. Etnická väčšina, reprezentovaná maďarským nacionalizmom, sa usiluje všetkými silami a prostriedkami potlačiť snahy o inakosť menšiny, či už náboženskej, alebo etnickej. A to je v našom regióne dlhotrvajúca a stále aktuálna téma neviažuca sa len na jednu národnosť.
Scéna zložená z drevených trámov a z dosiek uprostred s veľkou debnou, ktorá plnila počas hry rôzne funkcie (tehotné brucho, stôl, posteľ…), sa ku koncu predstavenia mení na jediné ozajstné centrum: na ženské lono. V ňom celý čas hľadal útechu i prameň svojho šťastia Ondriš a v ňom Mišo, Jadvigin mladší syn odlúčený od okolitého sveta, nachádza pokoj. Podľa tvorcov je ženské lono jediným útočiskom, v ktorom mužské postavy ešte dokážu nájsť zázemie pred nástrahami sveta, nepokojom duše i pred nástrahami spoločenských pohybov. Je však aj pascou, ktorú si sami stavajú a jej zajatia sa nedokážu vzdať.
Hoci traja rozprávači zložitého príbehu, tri rôzne hlasy, ktoré tak jasne znejú v románovom texte, nezazneli z javiska s takou silou ako v románe, má toto predstavenie silu citátov skvelej predlohy a v neposlednom rade i presvedčivosť výborných hereckých výkonov.
Ina Nemesbüki
FOTO: orlaiprodukcio.hu
