Pred sto rokmi zomrel neprávom zabudnutý básnik, spisovateľ a organizátor literárneho života z Gemera Lajos Pósa. Narodil sa 9. apríla 1850 v Nemesradnóte a zomrel ako 64-ročný 9. júla 1914 v Budapešti. Bol básnikom, prozaikom pre mládež a písal aj hudobné texty. Pochovaný je v Budapešti v spoločnom hrobe so svojou manželkou-spisovateľkou Lídiou Annou Andrássy (1867-1953).
Lajos Pósa je považovaný za klasika maďarskej mládežníckej literatúry. Bol dieťaťom jednoduchých roľníkov, ktorí aj napriek nemalým finančným ťažkostiam dali svojho chlapca študovať. Šesť ročníkov gymnázia absolvoval v Rimavskej Sobote, dva v maďarskom meste Sárospatak. Po gymnaziálnych rokoch sa dostal na filozofickú fakultu budapeštianskej univerzity, kde ukončil riadne štúdium. Počas celého priebehu univerzitných štúdií zápasil s obrovskými finančnými ťažkosťami. Už ako poslucháč vysokej školy musel urobiť všetko pre to, aby ako-tak prežil. Doučoval slabších žiakov a písal do rôznych novín a časopisov.
Veľkú radosť a potešenie mal predovšetkým z poézie. Tejto záľube obetoval aj svoje učiteľské remeslo. Bol totiž pomocným učiteľom v Budapešti, no bol chorľavý – a zo všetkých síl chcel byť básnikom. Preto učiteľstvo dal bokom, a presmeroval sa na dráhu spisovateľa a básnika. Pravidelne a neustále prispieval do rôznych časopisov. Svoju spisovateľskú dráhu začal ako redaktor v humoristickom časopise Kálmána Tótha Bolond Miska (Bláznivý Miško) začiatkom sedemdesiatych rokov 19. storočia. Ako interný pracovník prispieval do časopisu do roku 1875, písal aj do časopisu Ellenőr (Kontrolór). Potom sa dostal do redakcie Nemzeti Hírlap. Noviny redigoval István Toldy. Od roku 1881 bol pracovníkom časopisu Szegedi Napló (Segedínsky denník).
Vlastne písal do každých novín, do každého časopisu. A to nielen do tých, ktoré vychádzali v hlavnom meste, ale aj do mnohých vidieckych periodík. Ako pomocný redaktor pôsobil v Segedíne až do konca roku 1889. Vtedy bol už známym autorom detských básní po celej krajine. Nie náhodou prišla teda ponuka od firmy Singer a Wolfner, ktorá začala vydávať detský časopis v Budapešti. Keď odchádzal zo Szegedu, darovali mu zlaté pero a album s fotkami niekoľko sto detí. Inteligencia mesta na jeho počesť zorganizovala veľkolepú rozlúčkovú oslavu. Po týchto udalostiach začal pôsobiť v Budapešti. Spolu s významným literátom Elekem Benedekom založili prvý literárne hodnotný detský časopis Az Én Újságom (Moje noviny). Pósa sa stal redaktorom tohto časopisu. Písal hlavne básne pre deti, ale rovnako významná je aj jeho vlastenecká poézia. Oženil sa v roku 1901, a po smrti svojej matky s manželkou odišli do obce Radnót. Tento ich pobyt na vidieku však netrval dlho, po necelom roku sa totiž vrátili do hlavného mesta. Ešte v roku 1892 bol zvolený za člena Petőfiho spolku.
Lajos Pósa vydal niekoľko básnických zbierok, a významná je predovšetkým jeho tvorba pre deti a mládež. Takýchto zbierok vyšlo cez 50. Rovnako úspešný bol ako pesničkár, napísal vyše 800 piesní, z toho je asi 400 zhudobnených. Z významnejších hudobníkov k textom Lajosa Pósu napísali hudbu Pista Dankó a Géza Lányi. Jeho diela boli preložené do niekoľkých jazykov.
Krátko pre svojou smrťou mal česť zažiť niečo naozaj senzačného. Písal sa rok 1914, bolo krátko pred vypuknutím prvej svetovej vojny. Pri príležitosti 40. výročia jeho spisovateľskej činnosti deti pre neho pripravili veľkolepú oslavu. A práve vtedy Lajos Pósa si najviac uvedomil, že jeho práca s mládežou a pre deti nebola zbytočná. Zo slávnostnej akcie bol úplne dojatý… Zdôraznil, že vždy chcel tvoriť, písať – a písať predovšetkým pre mladšiu generáciu. Aby tá na patričnej úrovni sa mohla vzdelávať aj prostredníctvom jeho básní a literárnych diel. Zo svojich počiatočných balád neskôr sa úplne preorientoval: práve smerom k deťom. Venoval sa im v každej svojej voľnej chvíli, no samozrejme hlavne písaním. Alebo predovšetkým písaním. Prvú svetovú vojnu už nezažil, zomrel 9. júla 1914. V tomto roku pri príležitosti jeho stého výročia úmrtia zorganizujú rôzne organizácie a kluby okolo tridsať podujatí, slávnostných akcií. Je potešujúce, že harmonogram týchto podujatí ešte vonkoncom nie je uzavretý. A to je to patričné zadosťučinenie za roky mlčania okolo tvorby a literárnej činnosti Lajosa Pósu.
Preložil a zostavil: Béla Susla
