Pi, 29. marca 2024.

Maďarské vinobranie a vinobranické oslavy

Vinobranie znamenalo v našej histórii vždy viac než obyčajnú prácu. Považovalo sa za sviatok a je ním dodnes, veď práve v tento čas môže vinohradník uvidieť ovocie svojej celoročnej práce. Vinobranie bolo v 16. a 17. storočím skutočným šiatrovým sviatkom, na ktorý sa poponáhľali domov z vojenskej služby aj samotní vojaci. Počas vinobrania bolo v našich mestách (podľa ich štatútov) prerušené dokonca aj súdnictvo.

Od začiatku 1700-tich rokov až do polovice 1900-tich rokov sa na území Tokajského Podhoria konalo vinobranie vždy koncom októbra. Otvorením vinobranickej sezóny sa stal 28. október, deň patrónov viníc sv. Šimona a Júdu. Oficiálne sa predtým vinobranie nemohlo konať. Toto pravidlo sa tak prísne dodržiavalo u Maďarov, že v jednotlivých dedinách signalizovalo začiatok práce v tento deň hlučné zvonenie zvonov a burácanie húfnic.

Priebeh vinobrania bol pomerne jednoduchý. U malých statkárov sa hrozno zbieralo vždy spoločne. Pri prácach pomáhali príbuzní, známi, ktorých gazda obslúžil obedom. Na vinobraní nesmeli chýbať pagáče, pálenka, „lacipecsenye“ (známa maďarská pečienka), guláš a dobré víno. Ženy väčšinou zbierali hrozno, muži zas nazbierané hrozno zvážali v putniach. Zberači – ženy a dievčatá, odrezávala strapce hrozna nožom alebo záhradníckymi nožnicami. Za zberačmi stál s palicou v ruke palier (t.j. dozorca pri prácach), ktorý prihliadal na to, aby sa nevynechal žiaden rad a žiadny peň nezostal nezozbieraný. Z putní sa hrozno zvážalo do veľkých nádob, pri ktorých stáli v rade menšie deti, aby potom drevenými kôlmi rozmliaždili hrozno. Na konci vinobrania odzneli piesne hlásiace ukončenie prác a vozmi sa odviezlo domov pozbierané hrozno spolu s pracovníkmi.

Vzápätí sa začalo spracovanie hrozna: drvenie, máčanie, dlávenie, prešovanie atď. Zo starých čias sa zachoval ten milý zvyk, že ak bol gazda dobrý a získal si uznanie u účastníkov vinobrania, mladíci, alebo palier dozerajúci na vinobranie mu vyhotovili korunu z viníc. Korunu ozdobili stužkami a takto ju odovzdali gazdovi na znak vďaky, začo ich gazda pozval na vypitie oldomášu.

Vinobranie u bohatých sa jednak formálne, jednak aj obsahom líšilo od vinobrania u jednoduchých statkárov. V tom prvom prípade sa gazdovia ani neukázali na vinobraní. Poverili človeka, väčšinou to bol ich vincúr (t.j. odborný robotník pracujúci vo viniciach), aby ich na vinobraní zastupoval a dozeral na práce. Po skončení vinobrania sa konali veľkolepé vinobranické oslavy, na ktorých sa ľudia mali možnosť zabávať až do rána.

Vinobranie v minulosti

Počas obdobia vinobraní celé vinohrady ožili. Vinobranické práce sprevádzal mimo spoločnej práce aj spev, žartovanie a hlasné rozkrikovanie účastníkov. Po ukončení prác sa tento deň zmenil na skutočný sviatok! Vinobraníci počas toho ako sa vzdiaľovali z kopca niesli na ramenách vinobranícky veniec. Tento veniec pozostával zo strapcov hrozna povešanými na kovový alebo drevený podklad, ktorý bol ozdobený pšeničnými klasmi, stuhami, prípadne vínovými fľašami.

Počas feudalizmus bolo zvykom, že sa tento pochod pustil smerom k domu zemepána, aby ho týmto spôsobom privítali. Pred jeho domom potom pracovníci spievali rôzne piesne, v ktorých sa zmienili buď o lakomosti pána, alebo o jeho dobrosrdečnosti. Následne zemepán pohostil svojich pracovníkov. Večer sa väčšinou konali veselé tanečné zábavy a vinobranícky pochod.

Ukončenie vinobrania sa však oslavovalo nielen za čias feudalizmu. Dodnes sa totiž konajú vinobranické oslavy a zábavy v mnohých našich mestách. Hlavné postavy vinobraní (sudcu, manželku sudcu, hájnika atď.) dnes na oslavách zosobňujú rôzne prezlečené osoby. Dôležitou postavou pochodu bol v minulosti tzv. kráľ plesu, alebo kráľ vína. On, prípadne jeho rodina dozerala na organizovanie večernej zábavy. Typickými postavami vinobraníckeho pochodu boli aj zlodej a hájnik, ktorý svojimi hádkami obveseľovali obecenstvo. Vinobranické oslavy a zábavy trvali väčšinou až do rána.

Preložené z originálu: A szüret és a szüreti mulatságok