Pod dáždnikom svätého Petra
Kto by nepoznal sfilmovanú verziu Mikszáthovho najznámejšieho diela Dáždnik svätého Petra? V roku 1958 ho v maďarsko-československej koprodukcii režírovali Frigyes Bán a Vladislav Pavlovič. Medzi hercami nájdeme nielen Karola Machatu, ale aj Karola L. Zachara, Jána Bzdúcha, Oľgu Adamčikovú, Ondreja Jariabeka, Jana Klima, Martina Ťapáka, Adama Matejku, Dušana Blaškoviča, Máriu Hájkovú a iných. Nielen film, ale aj jeho literárna predloha je známa pre Maďarov a Slovákov ako aj celá Mikszáthova tvorba.
Je zaujímavé, že práve tento román bol preložený do iných jazykov a zaznamenal úspech aj v iných krajinách. Už rok po maďarskom vydaní sa objavil v nemčine a v angličtine a v roku 1904 vo francúzštine. Kto je tento slávny maďarský spisovateľ, ktorý sa narodil v Sklabinej a vo svojej tvorbe väčšinou písal aj o Slovákoch?
Tajomstvo poviedok
Mikszáthovo tajomstvo úspechu je v jeho štýle. Jeho príbehy sú síce z každodenného života sedliakov, zemanov a uhorskej džentri (z anglického gentry – anglická nižšia vidiecka šľachta ), ale sú humorné, poučné a pútavé. Jeho jazyk je jasný, občas prešpikovaný nárečím ale každému zrozumiteľný. Jeho novely aj väčšie romány sú „ľahko stráviteľné“ bez hlbších filozofických úvah a rozborov. Postavy priamočiare, nekomplikované, až jednofarebné: zlý, dobrý a obyčajný ľudia, zemania, roľníci, mešťania. Obraz doby a miest ako Banská Bystrica, Levoča, Kremnica, Rimavská Sobota. Ľudia, ktorých mal rád, a práve preto vedel o nich s takou láskou, ale aj kritickým pohľadom písať. Jeho diela sú večne živé, a aj napriek tomu, že sú povinným čítaním, neodradia čitateľov, dajú sa hocikedy, hocikde nalistovať a bez problémov sa môžeme ponoriť do ich zázračného sveta.
Svoj prvý veľký úspech zožal s poviedkami z Horniakov: Slovenskí rodáci (Tót atyafiak) z roku 1881 a Dobrí Polovci (Jó palócok) z roku 1882. Dovtedy žil ako chudobný právnik a príležitostný novinár. Po úspechu týchto noviel sa stal slávnym spisovateľom, a jeho nasledujúce diela mu priniesli dostatočné finančné a literárne ocenenie.
V 80-tych rokoch 19. storočia už ako poslanec píše svoje kritické historické diela a prózy, ako Mátoha v Ľubovni (Kisértet Lublón), Statok na predaj (Az eladó birtok), Posledný hradný pán (Beszterce ostroma), Dvoje volieb v Uhorsku (Két választás Magyarországon), Dáždnik svätého Petra (Szent Péter esernyője), Holub v klietke (Galamb a kalitkában), Nová Zríniáda (Új Zrínyiász), Demokrati (A demokraták), Podivné manželstvo (Különös házasság).
Stal sa členom významných literárnych a vedeckých spolkov a spoločností. Nikdy nezabudol na malých roľníkov, ako sám vravieval: “Písať (rozprávať príbeh) som sa naučil od maďarských sedliakov a nie od spisovateľov.”
Zomrel v roku 1910, po oslavách 40. výročia jeho tvorby. Mal len 63 rokov. Jeho rodná dedina Sklabiná niekoľko rokov po spomínaných oslavách niesla názov Mikszáthovo (Mikszáthfalva). V dedine je jeho literárne múzeum Pamätný dom Mihálya Mikszátha.
KL
