Prvý román maďarského autora žijúceho v Dunajskej Strede, psychiatra, politika a publicistu hovorí o slovensko-maďarskom porozumení v malom hraničnom mestečku na juhu Slovenska, v Šahách. Je to téma, ktorá sa môže zdať nebezpečná a provokujúca. Postavy Hunčíkovho mesta – Slovákov aj Maďarov – spája spoločná história aj vzájomné ľudské vzťahy. Vnímanie spoločnej minulosti aj prítomnosti je však neraz odlišné – aj preto je pravda jedných pre tých druhých často nepochopiteľná. Ak by sme chceli zjednodušene vysvetliť základ vzťahu týchto dvoch národov, vbehneme do vžitých stereotypov a predsudkov, ktoré sa zdôvodňujú nasledovne: Maďari sú hrdí na slávnu minulosť a slávnych synov svojho národa, ale súčasne sa boja, preto podceňujú Slovákov. Slováci sú zakomplexovaní, lebo sa nemôžu chváliť kráľovskou minulosťou. Aj preto chcú dať najavo, že sú dnes pánmi vo svojom dome…
V príbehoch románu Hraničný prípad, ktorý vyšiel po maďarsky v roku 2009 a získal viac literárnych cien, a v slovenskom preklade vyšiel v minulom roku, sa stretneme s rôznymi postavami pohraničného mestečka, s ktorými sa akoby zahrávala história. Menia sa režimy, štáty, po skončení prvej svetovej vojny vznikne Československo, kým by si obyvatelia mesta zvykli na nové pravidlá, znovu patria k vojnovému Maďarsku, v ďalšom období spoznajú kruté uskutočnenie Benešových dekrétov, nakoniec sa dostáva príbeh aj k pokusom komunistov o slovensko-maďarské vyrovnanie cez prázdne reči o proletárskom internacionalizme.
Národná príslušnosť je napriek týmto všetkým zmenám (alebo práve kvôli nim) čosi sväté, a súčasne zraniteľné, ba aj spochybniteľné, veď neexistuje rodina, ktorá by nemala medzi svojimi členmi (v prítomnosti alebo minulosti) príslušníkov druhého národa. Vyriešením situácie by bolo: povzniesť sa nad našimi predsudkami a pochopiť, že pokojný spoločný život je oveľa viac, ako neustále dokazovanie čohosi imaginárneho. Tým by sa mohol zmeniť obraz, ktorý nám vykresľuje jeden z postáv románu: „Bakuľami kreslia do piesku mapy, škriepia sa, kadiaľ presne viedli staré hranice, aké je obyvateľstvo historických miest a akej je národnosti, z útrob stáročných truhlíc vyhrabú starobylé zástavy lemované strapcami a nečitateľné listiny a rozhadzujú rukami a oháňajú sa tou starinou.“
Z románu však nechýba humor, irónia, prerozprávanie uletených príbehov, v ktorých sa odzrkadľuje stredoeurópska história a absurdity našich dejín. Podľa autora románu Maďari i Slováci musia vyliečiť vlastné duše, aby sa naučili žiť vedľa seba.
Péter Hunčík svojimi vlastnými činmi sa snaží prispieť k tomuto porozumeniu a liečeniu duší. V rodnom meste sa postaral o rekonštrukciu synagógy, a založil občianske združenie, ktoré každoročne organizuje viacdňové kultúrne a spoločenské podujatie.
Péter Hunčík je spisovateľ, psychiater, etnopsychlóg. Maturoval v v maďarskom gymnáziu v Šahách, v roku 1976 získal lekársky diplom na Univerzite Komenského v Bratislave. Odvtedy je praktizujúcim lekárom, od roku 1988 v obore psychiatria. V roku 1989 bol zakladajúcim šéfredaktorom časopisu Nap, medzi 1990 a 1992 bol jedným z poradcov československého prezidenta Václava Havla. Od roku 1993 až po ukončenie jej činnosti bol predsedom správnej rady Nadácie Sándora Máraiho, od1997 vedúcim Európskeho Kommunikačného Centra. Je aj zakladateľom Fórum Inštitútu v Šamoríne. Žije v Dunajskej Strede.
L. Bolemant
