Politické saltá alebo „len” akrobatika – rozhovor s Miroslavom Kusým

Ak aj nepohnevala úplne, ale vo svetových médiách vzbudila pohoršenie prednáška Viktora Orbána v tradičnom letnom tábore v rumunskom meste Băile Tușnad (maď. Tusnádfürdő; mesto bolo kedysi v rámci Uhorska súčasťou Sedmohradska, dnes patrí Rumunsku – pozn. red. ), ktorú naživo vysielala maďarská verejnoprávna televízia. Čo si myslí o prednáške Viktora Orbána, ako aj o ochabovaní demokracie politológ a filozof Miroslavom Kusý? Miroslav Kusý je dôležitou osobnosťou z radu československej opozície spred roku 1989. Jedna z tých osobností, ktoré v roku 2010 podpísali Výzvu na slovensko-maďarské zmierenie.

Ako vy, bývalý disident, ktorý pochodil aj väznicu Husáka, chápete slová maďarského premiéra, že prioritou už nie je demokracia,žezáujem národa je dôležitejší ako liberálna demokracia , a tak prispôsobenie sa Západu je provincionalizmus. Premiér ako opačné príklady uviedol Rusko, Čínu, Indiu a Turecko.

Podľa mňa sú to len zvučné slová, realita bude oveľa miernejšia. V 21. storočí a ako členský štát Európskej únie je elementárna absurdnosť vycúvať zo strednej Európy a zriadiť takú enklávu, ktorá nenasleduje tradície európskej demokracie. Jednoducho povedané, práve liberálna demokracia predstavuje základy funkčnej európskej demokracie. Všetky zámery, ktoré majú iný cieľ, sa už nemôžu pokladať za demokraciu. Od čias Winstona Churchilla vieme, že síce ani toto nie je dokonalé, ale lepší systém od neho sa ešte nezrodil. Preto sa dajú na ňom vykonať opravy, ale náhliť sa iným smerom sa rovná urobiť krok dozadu. Do minulosti.

Podľa vašej mienky sa teda ani „politická kaša“ neje taká horúca, ako sa navarí?

Pozrite sa, ak berieme doslova to, čo odznelo na spomínanej prednáške, tak to znamená rozchod s európskou demokraciou. Ja som skôr toho názoru, že politici sa často zahrávajú s myšlienkou, podľa ktorej dôsledné presadzovanie demokracie je pre nich nepriaznivé. Že je pre nich úzka vesta demokracie! Opozícia ich klepne po prstoch, nezávislé médiá majú v pätách, sú ako štvané psy. Oni by však chceli toto všetko prekonať. Toto úsilie je badateľné hlavne na demokraciách vytvorených po roku 1989. Aj na Slovensku, koniec koncov, Viktor Orbán a Robert Fico sa v mnohých veciach nijako zvlášť od seba nelíšia. A pán Mečiar by mohol byť učiteľom ich oboch. Popri iných veciach napríklad v jeho viditeľnej snahe obmedziť slobodu tlače, alebo v oslabení sily a vplyvu opozície a takýmto spôsobom zúžiť priestor pre základné inštitúcie demokracie. Silný štát je ideou politikov túžiacich po koncentrácii moci. Ale čím je takýmto spôsobom štát silnejší, tým je slabší a bezbrannejší občan. V medzinárodnom posúdení činnosti Maďarska a osobne politiky Viktora Orbána hrá určite rolu aj to, že ešte predtým bol Orbán úspešným podpredsedom Liberálnej internacionály. Odvtedy sa však stal viacnásobne zvoleným premiérom povereným obrovskou právomocou, ktorý už musí čeliť aj názorom opozície, kritikov a verejnej mienky. Autoritatívny politik sa snaží minimalizovať takéto hlasy, ba čo viac, vykázať ich. Obzvlášť, ak má krajina skutočne vážne vnútropolitické a hospodárske problémy. Vtedy sa pri hľadaní cesty, ako vyviaznuť z týchto problémov, nachádza možnosť na ich vyriešenie v takýchto prostriedkoch. Oproti tomu pokojná úvaha vonkajšieho pozorovateľa a jeho triezvy pohľad naznačuje, že je to slepá ulička.

Americká organizácia na ochranu ľudských práv Freedom House upozornila už v roku 2012, že v strednej Európe má zo všetkých štátov najviac problémov Maďarsko. Ďalšia organizácia na ochranu ľudských práv Human Rights Watch zas minulý rok po troch rokoch skúseností v súdnictve a v oblasti ochrany ľudských práv podrobila ostrej kritike maďarskú vládu. Otázka teda stručne znie: Je desať rokov po pričlenení do Európskej únie v Maďarsku kríza demokracie?

Myslím si, že signály krízy skutočne slúžia na hlboké zamyslenie sa. Pravda, dnes v rôznej forme je tento stav charakteristický nielen pre Maďarsko, ale tam sú výkyvy demokracie v poslednom čase obzvlášť prudké. Iste, aj Maďarsko je členským štátom Európskej únie, ktorej politické „obmedzenia“ sú však jednoznačné a jasné. Po závažnom nedodržaní základných stanov Európskej únie by nasledovali prísne konzekvencie, z čoho majú aj radikálni politici strach. Čo sa týka upozornení od rôznych medzinárodných organizácii na ochranu ľudských práv, tie znamenajú záruku toho, že všeobecne platné princípy sa prirodzene na Slovensku, v Maďarsku, ako aj inde musia rešpektovať.

Do akej miery komplikuje už aj tak neľahkú situáciu to, že oficiálna maďarská politika inou optikou skúma a klasifikuje históriu? Napríklad roky druhej svetovej vojny, ako aj viaceré udalosti Horthyho režimu sú už dnes „salonfähig“, spoločensky prijateľné…

Ani toto nie je ojedinelý jav alebo nový fenomén. Keď vedúci politik vidí pred sebou hromadenie sa čoraz ťaživejších problémov, tak tu i tam začne apelovať na národnú hrdosť, na národné povedomie. Je to obvyklý jav. Nacionalistický tón silnie vtedy, keď sa niekto snaží odvrátiť pozornosť od takých závažných problémov, ktorých vyriešenie presahuje jeho silu. Ako barly vtedy slúžia deformácia a skreslenie minulosti, alebo aj stavanie sôch, čo živí staré reminiscencie. U nás sa napríklad takýmto spôsobom dostala na dvor bratislavského hradu socha Svätopluka.

V Budapešti sa zas prednedávnom za pomoci polície v noci ukončili práce na umeleckej pamiatke, ktorá sa podľa mienky renomovaných historikov snaží zmenšiť zodpovednosť maďarskej vlády za hrôzy holokaustu, ktoré prežili maďarskí Židia. Síce toto je „len“ nová kapitola toho procesu a tej atmosféry, pre ktorú sa Elie Wiesel, židovský spisovateľ a nositeľ Nobelovej ceny za mier maďarského pôvodu, na protest už pred rokom či dvoma vzdal maďarského štátneho vyznamenania (maď. A Magyar Érdemrend nagykeresztje). Vyznamenanie dostal v roku 2004 od vtedajšieho prezidenta Ferenca Mádla.

Bohužiaľ, antisemitizmus alebo iné formy vytvárania nenávisti sú večné témy v politike. U nás je esom pre značnú časť slovenských politikov takzvaná maďarská karta, Kotleba napáda Rómov, Rakúšan Strache zas prisťahovalcov. Tak antisemitizmus v európskej histórii (a tak prirodzene aj v maďarskej a slovenskej histórii) je stará rekvizita na paneli nástrojov politizovania. Je však pravdou, že hocijaké burcovanie nenávisti je len vtedy účinné, keď u poslucháčov nájde spätnú väzbu.

Prečo je tŕňom v oku pre populistického politika civilná sféra a triezvy hlas občanov?

Lebo civili nejako vždy vidia do karát politikov, čo pri dostatočnej civilnej odvahe sťažuje to, aby sa moc sústredila do rúk vodcu jedinej politickej strany. Preto majú autoritatívni politici obavy, lebo samostatný a nezávislý občan, civilná spoločnosť nie je kontrolovateľná na každom kroku, nedajú sa šablónovito ovládať. Civilný svet si žije svoj život, a len v najnutnejších prípadoch sa dostáva do styku so štátnou mašinériou. V dobre fungujúcej demokracii štát nemôže strkať nos do všetkého, a ani ľudí nemôže pokladať za dav nadšene pochodujúci smerom, ktorý pre nich vytýčil vodca.

Aj nechtiac musím znovu pripomenúť, že Viktor Orbán vo svojej prednáške v letnom tábore vysvetlil: Národ nie je hromada jedincov civilného sveta, ale také spoločenstvo, ktoré treba zorganizovať. Čo si o tom myslí politológ a filozof, ktorý už toho veľa prežil?

Že je to rozhodne totalitárska predstava. Že politik má vlastné ambície a predstavy, do ktorých sa snaží vtlačiť príslušnú spoločnosť. V podstate chceli taký národ vybudovať pred druhou svetovou vojnou Nemci, v Slovenskom štáte Slováci, alebo Maďarsko v horthyovskom režime. Pravda, toto už nefungovalo ani vtedy, lebo vždy sa našli takí, ktorí rozmýšľali inak a oddelili sa od uniformizovaného davu. Civilný svet je totiž nekonečne pestrý, viacvrstvový, a práve toto robí príťažlivou demokratickú a hladko fungujúcu spoločnosť. Oproti bezducho fungujúcemu štátu. K národu sa totiž radí každý nie na základe toho, že majú občiansky preukaz a štátnu príslušnosť. Ale národ je práve abstraktná jednota založená na dohode rozdielne zmýšľajúcich a konajúcich ľudí. Vrátane aj jeho kultúrnych a etnických častí. Civilný svet musí byť prítomný v jednej demokratickej spoločnosti práve so svojím stupňom rozvoja a s otvorenosťou pre kritiku.

V tomto svetle môže premiér členského štátu EÚ uviesť ako vzorové príklady Rusko na čele s Putinom, anektujúci Krym, alebo skorumpované Turecko na čele s Erdoganom, kde sa nedodržujú zákony?

Pre politika je všetko dovolené, čo mu umožňuje spoločnosť žijúca v jeho štáte. Ak tam stojí civilná sféra na slabých nohách, či sa ju už podarilo otriasť, alebo ochromiť mechanizmus deľby moci, vtedy sú aj možnosti politika väčšie na to, aby vykoľajil inštitúcie zabezpečujúce demokraciu. A snažil sa dosiahnuť také veci, ktoré si vyžadujú väčší osobný priestor.

Tomu sa hovorí hospodárske salto a politická akrobatika?

Áno, i keď toto nemusí nutne znamenať aj salto mortale. Mimochodom, v tejto veci vidím veľa paralel medzi Slovenskom a Maďarskom. U nás sa snaží chodiť po podobných cestách Robert Fico, pravda, teraz ešte nesmelo. Je ťažké povedať, kto sa od koho učí viac. Viktor Orbán a Robert Fico sa navzájom dopĺňajú a rozumejú si, sympatizujú spolu, ako ani nie je núdza o ich vzájomné potľapkávanie sa po pleci. Freedom House medzitým „len“ prísne súdi, ale zatiaľ ani Ficom riadené Slovensko, ako ani Maďarsko dirigované Orbánom nevylúčili zo zoznamu demokratických štátov. Zaradili ich len nižšie.

Pán Kusý, Vy tu doma aj v zahraničí sa zakaždým postavíte za rôzne menšiny, a to za práva Maďarov na Slovensku. Zároveň ste zaviazaným podporovateľom aj domácich maďarských politických strán. Pri vedomí oslabenia demokracie v Maďarsku, čo si myslíte, aké stanovisko by mali zaujať dve významné domáce maďarské politické strany?

V tomto smere má ľahšiu úlohu strana Most-Híd, môže ľahšie artikulovať svoju mienku, keďže Fidesz, ako aj celá dnešná maďarská vláda má voči nej odmietavý postoj. Naopak Strana maďarskej komunity (maď. Magyar Közösség Pártja) je priamo zviazaná pupočnou šnúrou s Fideszom, ako aj s maďarskou vládou v súčasnosti, čo môže skomplikovať jej situáciu na slovenskej politickej scéne. Totiž, kým pre občana a príslušníka maďarskej menšiny na Slovensku je toto dvojité puto prirodzené, keďže žije na Slovensku, ale kvôli jeho maďarskej identite (v jazyku, v kultúre) sa cíti spojený s materským národom. Strana maďarskej komunity ale, naopak, ako politická inštitúcia je zviazaná mnohými vláknami s maďarským štátom, čo je v konečnom dôsledku kontraproduktívne. U ostatných politických strán, ale ešte aj u ich prípadných koaličných partnerov to vzbudzuje nedôveru. Som presvedčený, že aj Mostu-Híd, ako aj SMK by patrilo byť prítomným vo všedných dňoch slovenskej politiky. So svojím celkovým verejným rešpektom, verejným uznaním, podporou, ako aj ťažiskom ich celej politickej reputácie. Aj po rozpade strany si musia nájsť k sebe cestu. Logicky len toto môže posilniť ich vplyv a rešpekt doma aj v zahraničí. Aj keď by sa tým SMK muselo jasne odlúčiť od snáh Fideszu zúžiť demokraciu. Síce mne ako nezainteresovanému neprislúcha dávať rady. Každý politik a politická moc sa musia sami rozhodnúť, s kým sympatizujú, kde a u koho budú hľadať podporu. A politici sa nie vždy rozhodujú v súlade so zásadami.

Na čo ste ako politik a filozof mysleli vtedy, keď sa už aj oficiálne stala Maďarská republika Maďarskom?

Že je to veľmi nebezpečný a varovný príznak. Veď demokracia a republikanizmus sa v praxi dopĺňajú ako spojené nádoby. Ak sa potlačí do úzadia úsilie o republiku a verejné prijatie republikánskeho rozmýšľania a jeho ideí, môže to byť predzvesťou snahy o totalitný systém. Pretože ak zmizne zo srdca republikanizmus, tak môže byť odstránený aj z reálneho života…

Péter Miklósi, Új Szó,
preklad: Anita Radi