Spisovateľ, publicista a literárny kritik Zoltán Fábry (Štós, 10. 8. 1897 – Štós, 31. 5. 1970) patrí do skupiny maďarských spisovateľov a vzdelancov na Slovensku, ktorí začali písať po vzniku Československa. Prispieval do novovzniknutých časopisov a zapojil sa do organizovania literárneho, kultúrneho a spoločenského života maďarskej menšiny na Slovensku po roku 1919 a potom aj po skončení druhej svetovej vojny. Etická rovina jeho tvorby sa nesie v duchu antimilitarizmu, antifašizmu a otázky ľudského postoja.
Študoval na evanjelickom gymnáziu v Rožňave. Zúčastnil sa bojov v prvej svetovej vojne. V roku 1918 sa zapísal na Filozofickú fakultu v Budapešti na odbor maďarčina – dejepis. Chodil na prednášky maďarského básnika Mihálya Babitsa a na základe jeho stenografických poznámok vyšli neskôr Babitsove prednášky aj knižne. V novembri 1919 sa vrátil do Štósa a po smrti otca (1919) a po recidíve tuberkulózy prerušil štúdium. Bol spolupracovníkom novovzniknutých maďarských časopisov na Slovensku (Esti Újság, Kassai Napló) v povojnovom období a prispieval aj do maďarských periodík mimo Slovenska. Pred druhou svetovou vojnou bol jedným z prvých vzdelancov, ktorí predvídali nebezpečenstvo nemeckého fašizmu. V rokoch 1939 – 1941 bol uväznený v Ilave a do roku 1948 nemohol publikovať. V roku 1949 sa stal čestným predsedom kultúrneho zväzu Maďarov na Slovensku (Csemadoku) a bol spolupracovníkom viacerých maďarských periodík na Slovensku.
Väčšina Fábryho diel patrí do oblasti publicistiky. Dynamicky a nápadito písané politické články odzrkadľujú jeho literárne vzdelanie. Písal eseje z oblasti literárnej vedy a kritiky. Charakteristickým prejavom jeho tvorby je lyrickosť a rétorický štýl. Cítiť aj vplyv nemeckého expresionizmu. Spoločnou črtou jeho diel písaných v tridsiatych rokoch a po skončení druhej svetovej vojny je antifašizmus a humanizmus. Bohatá tradícia minulosti sa organicky začleňuje do esejí a štúdií, ktoré písal po vojne. V jeho kritických a literárnovedných spisoch sa pokúsil zmapovať maďarskú literatúru v Československu. Literárny život v Maďarsku, ale aj slovenská a česká literárna obec si ho začali všímať po roku 1960.
Jeho spisy vyšli v zbierkach:
Korparancs (Príkaz doby, 1934), Fegyver s vitéz ellen (Proti zbraniam a hrdinom, 1937), A vádlott megszólal (Obžalovaný prehovorí, 1946), A gondolat igaza (Pravda myšlienky, 1955), A béke igaza (Pravda mieru, 1956), Hidak és árkok (Mosty a priekopy, 1957), Emberek az embertelenségben (Ľudia v neľudskosti, 1962), Kúria, kvaterka, kultúra (1964), Európa elrablása (Unesenie Európy, 1966).
Diela publikované v slovenskom a v českom jazyku:
Naše vlast Evropa. Praha, Československý spisovatel 1967. 224 s.
Obžalovaný prehovorí. Na adresu českej a slovenskej inteligencie. Štós, vl. n. 1947. 62 s.
Obžalovaný prehovorí. Dokumenty z dejín Maďarov v Československu. Bratislava, Kalligram 1994. 236 s.
Pravda myšlienky a mieru. Bratislava, Slovenský spisovateľ 1958. 320, [4] s.
Vox humana. Košice, Východoslovenské vydavateľstvo 1974. 267, [3] s.
Nasledujúci úryvok je z diela Obžalovaný prehovorí, ktoré písal v roku 1946, keď boli obyvatelia maďarskej menšiny v Československu zbavení občianstva. Je to manifest adresovaný českým a slovenským spisovateľom, na ktorý nedostal odpoveď. Fábry vyslovuje svoje rozhorčenie a sklamanie zo spoločenskej situácie v mene všetkých Maďarov v Československu.
„Znova patrím do skupiny porazených: som Maďar. Z najnižšieho stupňa poníženia, pozbavený jazyka, zakríknutý volám k vám, slobodní ľudia, spisovatelia a vzdelanci, ktorých nemota sa už rozviazala. Z hĺbky – de profundis – apelujem na najvyššie fórum: na slobodných ľudí ducha. Jediný človek v mene menšiny uzatvorenej v gete, v mene umlčaného jazyka, bez akéhokoľvek zákonného či osobitného poverenia, vychádzajúci zo štyroch stien svojej izby na vlastnú päsť a zodpovednosť, predstavujúci i napriek tomu celok lebo ten, kto sa tu hlási o slovo, je spisovateľ, maďarský spisovateľ na Slovensku.
Nebol som práve posledným maďarským vojakom duchovného antifašizmu. Ten, kto pozná moju spisovateľskú aktivitu vie, že v posledných rokoch slobody determinoval každý môj riadok i myšlienku duchovný boj proti hitlerizmu. … Novinové články, ktoré som napísal, časopisy, v ktorých som publikoval …, knihy, ktoré som vydal: sú maďarskými dokumentmi antifašizmu. Trest ma neminul: dvakrát ma väznili v Ilave, potom som v nemocnici chrlil krv, napokon sa zo mňa stal invalid. Zapchali mi ústa a sedem rokov mi bola údelom nemota. Žila však nádej, žila túžba: hovoriť, ešte raz prehovoriť, svedčiť a – súdiť, vykričať to, čo sa ako hrča zaseklo v hrdle, a keď si uveril, že nadišla hodina, zakríknu ťa tí, ktorých si pokladal za spolupútnikov a ktorých si mal rád. Toto sa rovná vražde. Si mŕtvy. Si nemý. Si Maďar. Príslušník maďarskej menšiny, ktorá je oficiálne dekrétom označená za vinnú. Vae victis!“
Obžalovaný prehovorí (Adresované českej a slovenskej inteligencii). Vyšlo v zbierke Obžalovaný prehovorí. Dokumenty z dejín Maďarov v Československu. Bratislava, Kalligram 1994. 236 s.
Zoltán Fábry písal aj literárnovedné eseje, a to nielen o maďarskej literatúre, ale aj o slovenskej a svetovej literatúre. Úryvok je z eseje o Hviezdoslavovi. V básnickej zbierke Krvavé sonety zdôrazňuje básnikov antimilitarizmus v období prvej svetovej vojny.
„Keď Hviezdoslav hymnicky pozdravuje Adyho ako oslobodzujúci hlas a čin a v Adym, v maďarskom jakobínovi, zároveň zástancu všetkých utláčaných, potom táto ozvena nemôže byť výsledkom momentálnej nálady alebo vyšľahnutím chvíľkovej sympatie. Keby to tak bolo bývalo, tak by Hviezdoslav nebol napísal Krvavé sonety. Adyho a Hviezdoslavov totožný svetový názor v mieri zákonite prináša so sebou logickú totožnosť v protivojnovom postoji. Niet rozdielov, lebo niet náhod. Ady a Hviezdoslav po maďarsky a po slovensky rovnako vyzdvihujú človeka – teda ľudstvo – práve na vrchole neľudskosti, vo vojne…
Hviezdoslavove Krvavé sonety dokumentujú slovenskú podobu onej vox humana, dokumentujú básnika, ktorý vo vojne a napriek vojne ostal človekom, jedného z mála, čo sa práve vo všeobecnej a organizovanej neľudskosti naplno prejavili vo svojej ľudskej podstate. Krvavé sonety ukazujú básnika, ktorého aj dnes – po dvoch svetových vojnách – môžeme prijať, aby sme posilnili mier a ľudskosť.“
Hviezdoslav a vojna zo zbierky Hidak és árkok (Mosty a priekopy, 1956). Esej vyšla v knihe Vox humana. Košice, Východoslovenské vydavateľstvo 1974. 267, [3] s.
