RNDr. Marta Černá: „Obchod je zložitý mechanizmus – keď mu niekde dáte ranu pod pás, tak sa zosype na desiatich miestach naraz.“
V archíve mám uloženú informáciu, ktorú minulý rok zverejnil istý český spravodajský portál. Centrum na ochranu spotrebiteľov v Hamburgu vraj pri testovaní dvanástich potravinárskych výrobkov dospelo k nasledujúcim výsledkom: jedna porcia detskej jahodovej kaše Hipp, dostupnej aj na Slovensku, obsahovala iba pol gramu jahôd, jedna jahoda ochutila sto tabuliek „jahodovej“ čokolády Milka a jediné kura vystačilo na päťtisíc litrov instantnej „kuracej“ polievky.
Reklama? Dôležitá, no nie vždy spoľahlivá súčasť obchodu. Stačí si spomenúť na ponuky poskytovateľov rýchlych pôžičiek, ktorí v nich obšírne vykresľujú výhody svojich služieb, no o rizikách hlboko mlčia. Nákupy cez internet? Pohodlné a lacnejšie, no zároveň rizikové, veď namiesto skutočného predavača komunikujeme len s virtuálnym „obchodníkom“, o ktorom ani nevieme, či sa vyzná v tom, čo robí. Potrebujeme dnes v obchodoch protekciu? V pôvodnom zmysle slova nie, no nezaškodí, ak predavača poznáme aspoň z videnia, aby nám úprimne odpovedal na otázku, či sú nárezy, syry alebo iné produkty čerstvé… To sú iba tri – štyri témy z množstva tých, o ktorých sme sa rozprávali s RNDr. Martou Černou – zakladateľkou a charizmatickou predsedníčkou Fóra spotrebiteľov, ktoré na Slovensku funguje už vyše dvadsať rokov. Ako starí Bratislavčania sa poznáme od detstva (ešte si pamätám na lekáreň jej rodičov na niekdajšom Suchom mýte oproti Halmošovi, Modrej guli a papiernictvu Sudek), a tak sme tentoraz zostali pri tykaní. Mimochodom, aj sa to lepšie hodí k jej otvorenému, občas až sarkastickému spôsobu komunikácie, hoci – ako tvrdí – k cieľu môže viesť iba priamosť voči tým, ktorí si obchod a obchodnícku česť mýlia s klamaním spotrebiteľov.
Hovorí sa, že si postrachom obchodníkov a podnikateľov, enfant terrible! A že si na to ešte aj hrdá.
Veru som. Ale tvrdá som iba na tých, ktorí obchod považujú za akési pokusné územie alebo im chýba odbornosť, lovia v mútnych vodách, a tak sa snažia ošklbať zákazníkov. Obchod je totiž v istom zmysle hra, ale nie hračka v rukách podvodníkov.
Čo sa podľa teba považuje/môže považovať za pokusné územie?
Napríklad násilné vnucovanie domácich výrobkov na regály obchodných reťazcov, hoci v skutočnosti 95 percent slovenských dodávateľov nie je schopných uspokojiť domáci dopyt. Je obrovským omylom veriť, že ktorýkoľvek obchodný reťazec sa môže babrať, trebárs, s pol tonami či niekedy len s pätnástimi – dvadsiatimi kilami tovaru od hociktorého dodávateľa. Domáci výrobcovia by sa mali združiť, aby v množstve, kvalite aj v cene dokázali konkurovať zahraničným dodávateľom.
Ak dobre viem, máš dva vysokoškolské diplomy. Prvý z prírodných vied, druhý z antropológie. Ako to súvisí s ochranou spotrebiteľa?
V podstate nijako.
Tu mi hneď napadá frazeologizmus: Ako sa teda dostalo slepé kura z zrnu?
Jednoducho. Skončila som odbor, ktorého ťažiskom je výskum, no vo výskumných ústavoch som sa necítila dobre. Spomeniem aspoň jeden dôvod: milujem psy, tie mi veria a počúvajú ma. Preto som musela zvieratá, ktoré boli určené na pokusy, vodiť na istú smrť. Práca sa mi vďaka tomu zhnusila a výskumu som dala zbohom. V tom čase som dostala miesto v Slovenskej poľnohospodárskej a potravinárskej inšpekcii a musela som sa venovať oblasti, do ktorej sa nikto veľmi nehrnul. Ale skúsenosti, ktoré som tam získala, som niekoľkonásobne zúročila po prevrate v roku 1989, keď s podporou hnutia Verejnosť proti násiliu vzniklo Fórum spotrebiteľov. A aby som sa o ochrane spotrebiteľa, ktorá v tých časoch už v západnom svete spoľahlivo fungovala, dozvedela viac, na vlastné náklady som vycestovala do Viedne. Mala som šťastie, že som tam stretla pána, ktorého v Rakúsku prezývali spotrebiteľský pápež a ktorý sa na istý čas stal mojím učiteľom. Vraj vo mne zbadal odhodlanie.
Apropo, Rakúsko! Je pravda, že do roku 1989 vozili každý deň papalášom základné potraviny do Bratislavy práve od našich západných susedov?
Áno, je. Aj keď úplne zbytočne, keďže pri potravinárskych produktoch vyrobených v Československu zväčša nebol problém s ich kvalitou, ale so zovňajškom, s obalom. Domáci instantný puding za 40 – 50 halierov nebol o nič nekvalitnejší ako Oetker za 5 – 6 korún, ibaže ten mal krajší, lákavejší obal. V tom období okrem každodenného dovozu tovaru prevádzkovali pre papalášov aj takzvané diplomatické predajne so zahraničnými potravinami. Raz, keď som bola na kontrole v jednej z týchto predajní na bratislavskom Bôriku, manželka súdruha Biľaka tam práve kupovala kyslé uhorky značky Felix a ja som sa jej odvážila povedať, že domáce uhorky zo Znojma nie sú o nič horšie ako rakúske. No a táto rada ma takmer stála miesto. Na druhú stranu – vďaka tomuto „incidentu“ začala onedlho aj štátna obchodná inšpekcia vykonávať istý okruh úloh spojených s ochranou spotrebiteľa a na tom sa už po zmene režimu dalo stavať.
Koľko ľudí ťa týždenne žiada o radu?
Priemerne desať – dvanásť denne. Môžu mi volať v podstate celý deň, len nemám rada, keď ma hľadajú neskoro večer, keď sa chystám do postele. Samozrejme, v najpôvodnejšom význame ide o obyčajné poradenstvo. Kam a v akej podobe sa treba s danou sťažnosťou obrátiť, čo sa dá v konkrétnej veci podniknúť či, pred akými krokmi by som sťažovateľa – s ohľadom na jeho peňaženku, čas a nervy – skôr varovala. Napríklad, ak si kúpite plážové šľapky alebo botasky na čínskom trhu a objaví sa na nich chyba, hoci aj po dvoch dňoch nosenia, neodporúčam sa obracať na súd, kam sa bez právnika, ktorý si účtuje viac ako slušnú tarifu, ani neoplatí vstúpiť.
Ľudia sa sťažujú skôr na potraviny alebo na priemyselný tovar?
Dvadsať rokov malo 80 percent nespokojných zákazníkov výhrady k potravinám, dnes je to naopak.
Sú slovenské zákony na ochranu spotrebiteľa dostatočne prísne? Alebo sú paragrafy v obchodnom zákonníku pokrútené práve preto, aby sa medzi nimi dalo ľahšie kľučkovať?
Kľučky sa vyskytujú takmer všade, nielen v obchode. Čo si obchod môže dovoliť, to aj zariskuje. Na Slovensku je oveľa vážnejším problémom to, že obchodný zákonník i zákon na ochranu spotrebiteľa novelizovali ctení zákonodarcovia, ktorí do obchodov nakuknú raz za uhorský rok, minimálne tisíckrát, navyše a priori zlý zákon zmenili na ešte horší, a dnes je situácia taká, že sa v tomto zmätku nevyzná ani herkopáter. A o tom, že na dodržiavanie spomínaných zákonov sa zväčša zvysoka kašle, radšej pomlčím. Napríklad, taký zákaz predaja pri cestách a diaľniciach: pár týždňov po tom, ako zákon vstúpil do platnosti, smerovala som autom do Nitry, keď som na jednom z takýchto stanovíšť zbadala tri policajné autá. Páni policajti však nepokutovali, ale nakupovali!… Tak len toľko na margo úcty k právnym predpisom tam, kde si alegóriu pletú s filagóriou.
Často na teba dotknutí útočia?
Za svoju úprimnosť a otvorenosť som nikdy nebola zvlášť obľúbená. Ani v minulosti, ani dnes. Čo je však fakt úbohé, že sa ma neraz pokúšajú zosmiešniť.
Čo viac dráždi kupujúcich v našich obchodoch: vysoké ceny alebo slabšia kvalita?
Oboje. Všetci sme svedkami toho, ako sa ceny šplhajú čoraz vyššie a tovar, dovezený zo zahraničia, je často drahší, ako keby si ho človek kúpil vonku. Navyše, móda a elektronika sa do našich obchodov dostávajú s ročným alebo s poldruharočným oneskorením, keď o ne „vonku“ nie je záujem možno ani za akciové ceny. A keď v tejto súvislosti pripomeniem, že úspešná reklamácia tovaru či služby si u nás žiada priam sizyfovskú trpezlivosť a obrovský kopec šťastia, tak sa dá pochopiť aj podráždenosť kupujúcich. Ak dáte tunajšiemu obchodníkovi či živnostníkovi peniaze na ruku, ten už na klienta kašle, lebo dopredu vie, že vyhrať súdny spor je únavnejšie ako pochodiť všetky „štácie“ na kalvárii.
Čo teda máme robiť pri pohľade na neustále stúpajúce ceny potravín? Je odpustiteľné, ak sa ceny zvyšujú v rokoch sucha?
Objektívny dôvod, príčina a následok sa dajú nájsť vždy, bolo by zbytočné sa proti tomu búriť. Na druhú stranu, oplatí sa všimnúť si, že ani poľnohospodári nemajú ďaleko od prešibanosti – dokopy majú iba štyri rizikové faktory: jar, leto, jeseň a zimu. Ak sa totiž prekopeme ku koreňu niektorých problémov, narazíme aj na otázku, prečo bola napríklad v susednom Rakúsku aj napriek suchému roku kukurica taká bohatá a zelená, kým v našich končinách často nesiahala ani po kolená. Nuž, podľa mňa preto, lebo tam fungujú zavlažovacie zariadenia, kým u nás väčšinu z nich rozkradli už pred desiatimi – pätnástimi rokmi. Preto ma niekedy dvojnásobne privádza do zúrivosti „odbornosť“ kompetentných politikov. Aby sme zostali v potravinárskom priemysle: súčasný minister pôdohospodárstva predtým riadil rezort hospodárstva a ešte predtým pôsobil v ďalšej oblasti.
Ako sa ti čoby ochrankyni spotrebiteľov pozdávala iniciatíva predchádzajúceho ministra Zsolta Simona, ktorý chcel pred obchodmi umiestňovať tabule hanby?
Pripomenulo mi to tabule cti z čias socializmu, ktoré sa – pravda, s pozitívnym odkazom – umiestňovali vo väčších predajniach a v obchodných domoch. Ani pes však po nich neštekol! Veď kto by v dnešnom uponáhľanom svete lúštil pri vchode do predajne, či sa v daný deň ocitlo na lajstri hanby porciované kura alebo údené koleno…? Namiesto takýchto dobre mienených, ale neúčinných nápadov by bolo oveľa dôležitejšie podnecovať výrobcov k tomu (zvlášť, ak oprávnene preferujeme domáce výrobky), aby domáci trh zásobovali produktmi, ktoré budú kvalitné po všetkých stránkach.
S obchodnou súťažou je spojená aj možnosť dohody o cene. Kde môže malospotrebiteľ uplatňovať takéto cenové hry?
Pri pokladniciach veľkých obchodov určite nie, ale na trhoch o to viac. Z vlastnej skúsenosti môžem potvrdiť, že pri troche vyjednávania sa dá ušetriť aj desať eur na jedinom sobotňajšom nákupe. Preto nikdy neodporúčam nakúpiť hneď u prvej kofy, u prvého trhovníka. Okrem kvality a trochy „handlovania“ je dôležitá aj vyvážená cena. Kto nie je ochotný pristúpiť na túto malú hru, nech radšej ani nechodí na trh.
Nakupuješ uvedomelo?
Áno. Kúpim iba to, čo naozaj chcem. Čo skutočne potrebujem. A nie to, čo mi chce v dnešnej bohatej ponuke nanútiť obchod. A medzitým sa vypytujem, aj vtedy, keď chce popri mne personál veľkých obchodných centier presvišťať na kolieskových korčuliach. No a nikdy nekupujem zbytočné zásoby.
Si tvárou iniciatívy za ochranu slovenského spotrebiteľa. Úprimne – dostaneš v obchodoch všetko, čo potrebuješ?
Základné tovary určite áno. Ak však hľadám niečo cielene, len zriedkakedy to dostanem. Nech napríklad skúsi niekto zohnať klasickú bórovú vazelínu v tube! To keby existovala lekáreň mojich rodičov…
Robí z nás roky trvajúca hospodárska kríza obozretnejších zákazníkov?
Kríza neznamená, že by sme sa a priori zriekli radostí života. Pravda je aj to, že istá vrstva obyvateľstva hospodári rozumnejšie. Väčšina však aj dnes narába s peniazmi ľahkovážne a v druhej polovici mesiaca sa často dostáva do úzkych.
Ako znie „pätoro prikázaní“ Fóra spotrebiteľov, ktorých by sa mali kupujúci držať?
Nikdy nenakupuj potraviny hladný, lebo kúpiš aj zbytočné veci: pred návštevou obchodu si napíš na lístok, čo potrebuješ; ak sa ocitneš vo finančných ťažkostiach, neobracaj sa na rýchle požičovne peňazí; radšej necestuj na dovolenku, ale ani si na ňu neber pôžičku; pri nakupovaní používaj oči, uši, ústa, dotyky a buď sám sebe kontrolórom!
Text: Péter Miklósi, preklad: Jitka Rožňová, foto: archív
Új Szó 25. september 2012
