Pi, 29. marca 2024.

„Pre radosť a potešenie chorých detí i dospelých“

Šesťdesiatjedenročný rodák zo Sikenice (okres Levice) Ernest Horňáček je už niekoľko rokov na invalidnom dôchodku a ako zdravotne postihnutý pomáha – taktiež ľuďom, ktorí to so zdravím  veru majú veľmi problematické. A predovšetkým pomáha deťom, ktoré vlastne naučí tvoriť, aby aj ony mali radosť a potešenie zo života. Zároveň však chce pomôcť aj zdravotne postihnutým dospelým…

Pán Ernest má dielňu na výrobu tkáčskych strojov. „Veru, tých 33 rokov v textilnej fabrike bolo až priveľmi náročných. Remeslo som vyštudoval v Ružomberku a vo fabrike ako technik som vytváral a pripravoval nové látky. Neskôr sa však moja chrbtica až tak zničila, že som sa dostal do invalidného dôchodku. A vtedy som pouvažoval nad tým, ako pomôcť ostatným, ktorí sú taktiež chorí. Ako pomôcť hlavne deťom, aby sa cítili aspoň čiastočne rovnocenné so svojimi zdravými kamarátmi,“ uvažuje majster tkáč. Pán Ernest sa postupne špecializoval na výrobu krosien pre zdravotne postihnuté deti, pričom, samozrejme, využil svoje viac ako tridsaťročné odborné skúsenosti v textilnom priemysle. „Robím to už šiesty rok, teda, keď som sa dostal do invalidného dôchodku, vôbec som nezaváhal, čo ďalej. Jednoducho, vždy musím niečo robiť, som taký typ, a chcem robiť to najužitočnejšie, čoho som schopný. Spolupracujem so školami, ktoré navštevujú postihnuté deti. Krosná vyrobené v našej dielni tieto deti využívajú na liečbu. Je to takzvaná ergoterapia, ktorá je veľmi vhodným prostriedkom na formovanie estetického cítenia a rozvoja zručností postihnutých detí,“ vysvetľuje pán Ernest.

Ďalej trochu pesimistickým tónom dodáva, že o tkáčske krosná pre ručné tkanie vo všeobecnosti nie je veľký záujem, ale v poslednom období sa ozvali školy – a aspoň tie prejavujú záujem. „Tieto prístroje sú pevné a ľahké, teda aj pre tie chorľavejšie deti sú jednoduchšie dostupné a ovládateľné. Som veľmi šťastný, keď vidím, ako môžem pomôcť chorým deťom, ktoré sa napriek svojim zdravotným obmedzeniam  postupne dopracujú k samostatnej tvorbe a k pracovnej činnosti, ktorá je aj zábavná,“ vyzdvihuje pán Horňáček.

V jeho dielni už sledujeme prístroj, ktorý je jeho dielom. Dielom chorého, ale väčšinou optimisticky naladeného človeka, ktorý okrem iného prezradí aj to, že Európska únia vo výraznej miere podporuje zachovávanie tradícií, len treba vedieť žiť s možnosťami, precízne vypracovať racionálny projekt a poslať ho zainteresovaným orgánom. „Na tomto zariadení možno utkať tkanivo so šírkou až 45 cm a s dĺžkou 120 cm. Dá sa to prispôsobiť pre prácu na pracovnom stole alebo aj pre prácu na stene. Stolové tkáčske krosná sú vyrobené z veľmi kvalitného tvrdého dreva. Zariadenie má hmotnosť okolo 5 kilogramov,“ vysvetľuje ďalej odborník.

On sám, ako hovorí, tkáčske práce nevykonáva. Sústreďuje sa hlavne na skvalitňovanie svojich prístrojov. „Vždy sa nájde niečo na zlepšovanie, len sa tomu treba venovať, a vtedy prichádzajú na um myšlienky, že práca má ozaj význam. Veď preto žijeme, aby sme niečo dobré aj vykonali na tomto svete. Ja osobne sa nerád spolieham na druhých, pre mňa je najdôležitejšia tá moja práca, to moje dielo. A potom, samozrejme, radosť z týchto prístrojov, ktoré učia aj hendikepovaných rozmýšľať, tvoriť a tešiť sa zo života,“ zdôrazňuje pán Ernest.

Text a foto: Béla Susla