Z juhozápadného Slovenska, presnejšie zo Sládkovičova, sa dostala Andrea Horáčeková až do ďalekého Japonska. Nebola tam na študijnom pobyte, ani na dovolenke. Bola spievať, a tým si zarábať peniaze.
Už odmalička veľmi rada spievala. Hoci do hudobnej školy nechodila, rodičia a známi ju vždy povzbudzovali, že má obrovský talent, ktorý treba zužitkovať. Andrea vždy bola veľmi usilovná, aj v tomto smere mala obrovskú výdrž: sama nacvičovala spev. Postupne si vytvorila svoj vlastný štýl a časom aj repertoár. Maturovala v seneckom maďarskom gymnáziu v roku 2006. A o rok sa rodáčka zo Sládkovičova dostala do krajiny vychádzajúceho slnka.
„U nás doma sme dennodenne počúvali rádio. Už ako maličká som obdivovala hlas a pesničky Eltona Johna, Whitney Houston či Christiny Aguilera. V rodine to máme celkom dobre orientované na hudbu a spev. Otec si totiž rád zahrá na gitare a moja sestra Judita tiež spieva, má krásny hlas. Chodila aj do hudobnej školy a zaujíma ju predovšetkým opera. Ja som bola členkou školského speváckeho zboru a spievala som aj v kostolnom chóre. Vždy som však mala rada hlavne populárnu hudbu,“ vysvetľuje Andrea.
Ďalej dodáva, že v istom období bola schopná ovplyvniť aj svoju sestru, ktorá sa ešte aj počas študijných rokov na strednej škole skôr orientovala na ľudovú hudbu. Raz sa obidve sestry prihlásili do speváckej súťaže vo Veľkých Úľanoch pod názvom Zlatý klas. Judita bola úspešnejšia, Andrea vtedy neuspela. „Bola som aj trocha sklamaná, ale, ako sa hovorí, každé zlo je na niečo dobré. Vtedy som sa zoznámila s viacerými dievčatami, z nich jedno už pôsobilo aj v zahraničí. A práve vďaka nemu som sa dostala prvýkrát do Japonska,“ spomína si na nedávne roky Andrea. Ich skupinka, ktorá cestovala do krajiny vychádzajúceho slnka, sa skladala z troch dievčat a z jedného chlapa. Oficiálnu zmluvu mali na pol roka. „Prvýkrát sme vystupovali vo Fukijame. V našom repertoári bola zmes tanečnej, popovej a disko hudby, a pritom sme vždy okorenili túto zmes aj svetoznámymi hitmi niekoľkých generácií. Bolo to veľmi dôležité vystúpenie, ktoré mne osobne dodalo kvantum energie, sebavedomia a radosti. Zo začiatku celé okolie a prostredie bolo troška čudné, no postupne som si na to zvykla. Japonci sú úplne iní ľudia než my Európania. Sú disciplinovaní a nadmieru pozorní. Aj päťkrát sa vám poďakujú, hoci i len za maličkosť, ale vedia, čo sa patrí. Okrem toho sú aj veľmi pracovití a skromní. Žije tam veľa bohatých ľudí, do rôznych barov a klubov však väčšinou chodia ľudia strednej vekovej generácie, takí tridsiatnici, štyridsiatnici. Zabávajú sa slušne, jednoducho, distingvovane,“ hovorí Andrea o svojej prvej ceste do Japonska.
Šesť dohodnutých mesiacov rýchlo ubehlo. Andrea sa vrátila na Slovensko. A potajomky dúfala v ďalšiu príležitosť. Dočkala sa jej. Vtedy sa na dlhú cestu vybrala sama. Cestovala z Viedne do Helsínk a odtiaľ do Osaky. To však ešte stále nebola konečná stanica jej cesty. Dvaja hudobníci zo Slovenska ju očakávali v Mizušime. „Aj tam sme zožali mnoho, mnoho úspechu. Pri druhej príležitosti som bola v Japonsku tri mesiace. Toto kratšie obdobie však pre mňa dalo po odbornej stránke viac ako to predchádzajúce. Musela som byť samostatnejšia, spraviť kroky rozhodnejšie a razantnejšie. Všetko však dopadlo vynikajúco. Domov som sa vracala s obrovským množstvom zážitkov,“ dodáva Andrea.
Japonský príbeh mladej Sládkovičovčanky sa však týmto neskončil. V októbri 2009 totiž dostala aj tretiu šancu vycestovať do ďalekej krajiny. Opäť to bola pracovná zmluva na šesť mesiacov. „Boli sme ubytovaní v srdci Hirošimy. Pochodila som mnoho krásnych miest a z tejto stránky som mala najviac zážitkov práve v rámci svojej tretej japonskej cesty. Spoznala som vynikajúcich ľudí, a to nie iba Japoncov, ale aj Rusov či Ukrajincov. Videla som svetoznámy Peace Memorial Park, ktorý, žiaľ, pripomína obrovskú tragédiu ľudstva. Okrem toho som mohla vidieť ďalšie krásne miesta tejto zázračnej krajiny, okrem iných aj ostrov Mijadžima. Teda, jednak oddych, no po večeroch vystupovanie, spev. Jednoducho, bolo to nádherné,“ hovorí Andrea Horáčeková, ktorá sa zo Sládkovičova dostala už trikrát do krajiny vychádzajúceho slnka vďaka svojmu krásnemu hlasu.
Text: Béla Susla, Foto: archív A. H.
Foto: Új Szó
