Toho sa vždy držala. Najvýznamnejšia osobnosť spomedzi domácich šermiarov: strieborná medaila na majstrovstvách sveta, trojnásobná účasť na olympiáde, víťazka univerziády. Dnes uznávaná športová diplomatka, veľvyslankyňa fair-play. Katarína Ráczová Lokšová.
Často chodí do Bratislavy, organizuje podujatia, trénuje deti. Hoci je vyštudovaná farmaceutka, v odbore pracovala len krátko. Nikdy sa nenudí. Nie je z toho cesta. S manželom býva na opačnej strane hraníc v rakúskom Bad Deutsch Altenbergu, lebo ich dcéra Katica pracuje v Ženeve, neďaleko francúzsko-švajčiarskych hraníc, kde žije so svojím francúzskym manželom poľského pôvodu a jedenásťmesačným vnúčatkom , s ktorým babička hovorí po maďarsky a otec po francúzsky. Syn Oliver sa nedávno vrátil z ročného študijného pobytu v Budapešti a pôsobí vo Viedni ako začínajúci právnik. Ostali s manželom sami, no zato jej práce neubudlo, naopak. Je stále na cestách.
Teraz má práve namierené do sídla olympijského výboru, kde musí čo to vybaviť, no našťastie nie je dohodnutá na presný čas, takže sa môžeme pokojne pozhovárať. Lebo v tomto uponáhľanom svete nám pomaly už na nič neostáva čas. Buď mám naponáhlo ja, alebo má neodkladné záležitosti ona. Ani po dvadsaťročnom aktívnom športovaní, počas ktorého sa 13-krát stala majsterkou Slovenska, nezavesila svoju zbraň na klinec. Bola už predsedníčkou Klubu Fair Play pri Slovenskom olympijskom výbore, odkiaľ ju dodnes nevedno prečo „elegantne” vypoklonkovali, hoci vtedy si už všeobecné uznanie získala aj ako športová diplomatka, veľvyslankyňa športu, tolerancie a fair play pri Rade Európy a ako členka vedenia Európskeho hnutia Fair Play.
Ani pred ňou, ani po nej sa domáci šerm nemôže pýšiť takým významným zahraničným úspechom. V čom je Katarína Ráczová taká výnimočná? Kto ju pozná, vie, že keď si čosi zaumieni, urobí všetko pre to, aby to dosiahla. Pracuje, bojuje, zubami-nechtami. „Keď človek vec neberie vážne, nemá zmysel “ keď to vysloví, z jej hlasu počuť odhodlanie. „Človek sa musí rozhodnúť, či chodí športovať, aby stretol kamarátov a aby sa zabavil a žil zdravo, alebo aj preto, aby dosiahol nejaké výsledky. Úspechu treba čo-to obetovať. Šermu som sa začala venovať ako dvanásťročná, no nikdy som nemala pocit, že o čosi prichádzam. Na oplátku mi šport poskytoval zadosťučinenie za to, že som menej chodila do kina, do divadla a na rande.“
Bola na troch olympiádach – v roku 1972 v Mníchove, v roku 1976 v Montreale a v roku 1980 v Moskve. Vyhrala zlato (Univerziáda 1980), v Hamburgu na majstrovstvách sveta stála na druhom stupienku víťazov. Odtiaľ je už len krôčik k tomu najvyššiemu.
„Od všeličoho závisí, kde sa človek v konečnom dôsledku postaví. Napríklad od chýb rozhodcov. No keby mi niekto pred majstrovstvami povedal, že sa domov vrátim so striebornou medailou, povedala by som mu: Tak mi ju pekne dajte, idem domov, a nemusím ani šermovať. Potom mi samozrejme mysľou ešte všeličo prebehlo. Dnes ma to trocha hnevá, lebo možno keby som bola vtedy zvolila inú taktiku, keby som šermovala inak, možno by som získala zlato. No to už nikdy nezistíme. Otázka zostane nezodpovedaná.“ Neuveriteľné, ale nikdy nesnívala o finále v Hamburgu, ani o dávnych veľkých zápasoch. „O tom, že šermujem áno, aj dnes ešte chodím na súťaže, trénujem mládež a ani neviem, čo by som dala za to, keby sa kolesá času dali obrátiť späť.“
Mnohí sa jej pýtajú, či jej deti šermujú. Odpoveď je prekvapivá. „Zakázala som im to, lebo v krajine, kde šerm nie je populárny, je to akoby šli hlavou proti múru. No keby sa niekto spýtal mňa, či by som šermovala ja, odpovedala by som áno. Hoci som bola húževnatá a moji tréneri si to mysleli tiež, trénovala by som ešte viac, aby som získala zlato.” Zaujímavé, že jej deti nikdy nerobili vrcholový šport. Pritom aj ich otec, gynekológ Viliam Lokša aktívne športoval a súťažil – hral tenis, a dodnes ním žije. „Aj Katica hrala tenis, hrá pekne, a hoci mala všetky podmienky, mohla trénovať s otcom, suknička sa jej páčila, no na rovinu vyhlásila, že v lete chce mať prázdniny, chce chodiť do kina, do školy a nevynechať ani jediný školský výlet a tenis bude hrať len popri tom všetkom. A to sa dá zladiť len ťažko.”
Popri rodine je jej veľkou láskou, srdcovou záležitosťou, všetkým šerm. „Lebo si vyžaduje celého človeka. Nejde tu len o svaly, zapojiť treba aj mozgové závity, lebo musíte vymyslieť taktiku voči protivníkovi, treba vedieť uskutočniť svoje predstavy, skôr než by stačil na ne reagovať. Úprimne sa priznávam, vedel to aj môj tréner a všetci, že prípravy pred sezónou boli pre mňa príšerné, behať kolečká, to nebolo nič pre mňa. S denníkom tréningov, ktoré sme museli poslať do Prahy, som mala vždy problém, výsledky som mala slabé, hoci keď mi povedali, aby som behala desať minút, ja som behala pätnásť. Keď som musela desaťkrát behať po schodoch hore-dolu v záťažovej veste, urobila som to podstatne viackrát. Vždy som urobila, čo bolo treba, no hneď, ako sme vošli do telocvične, mohla som šermovať aj dvadsaťpäť hodín, lebo to ma bavilo, zaujímalo, tešilo ma, keď sa mi vydarila akcia a premohla som súpera.”
Na olympiáde dosiahla 7. miesto, na majstrovstvách sveta striebro, no veľmi rada si spomína aj na víťazstvo, čo dosiahla na turínskej medzinárodnej súťaži. „Za mojich čias tu mohlo štartovať viac športovcov ako na majstrovstvách sveta alebo na olympiáde. Čo znamenalo, že silné krajiny, Maďari, Nemci, Taliani, Francúzi, Sovieti – poslali svojich pretekárov, bolo nás asi dvesto, preto je tento úspech zo šermiarskeho hľadiska ešte významnejší ako striebro na MS. Nevraviac o tom, že som vtedy dostala aj zvláštnu cenu za technicky najlepší šerm. To bolo pre mňa vzhľadom na to, že súťaž prebiehala v Taliansku, navyše ma vždy kritizovali za techniku, veľké zadosťučinenie.
V športe si vytvorila prísnu hierarchiu hodnôt, ktorá jej dala prirodzený morálny postoj, ktorý mal vplyv i na jej civilný život. „ Keď idem dnes na tréning, skúšam i z tohto postoja čosi odovzdať deťom, naučiť ich, že vynikajúci výsledok čosi stojí. V športe sa nedá podvádzať, a hlavne nie dlhodobo. Keď v záujme cieľa človek tvrdo pracuje, spraví preň všetko, výsledky sa skôr či neskôr dostavia. Keď sa ulieva, raz môže mať úspech, no potom desaťkrát za sebou nie, na tom sa stavať nedá.”
Celý život postavila na tejto svojej filozofii, no zato nikdy neprekročila hranice, neprepískla to, nestratila zmysel pre skutočnosť, ani svoj humor. Naopak… Aj jej deti by o tom vedeli rozprávať. Ich šibalstvá nehodnotila veľmi prísne, no isté veci vyžadovala aj od nich, základné hodnoty ostali rovnaké. „ Môj syn mi už vyhodil na oči, vraj prečo som z neho vychovala takého poctivca, v živote sa s poctivosťou ďaleko nedopracuje. Porozprávam vám istú príhodu: Boli v škole v prírode, museli liezť cez plot. Jedna jeho spolužiačka, veľmi usilovná žiačka, no nebola športový typ, vyliezla síce na plot, no hore sa rozplakala. Nato môj syn zašiel za telocvikárom, povedal mu, že nie je pekné, čo robí, nevysmievajme sa dievčaťu, ale pomôžme mu.”
Tieto hodnoty jej nedal len šport, mala ich v sebe. Je to šťastná nátura, mali so svojím starším bratom Oliverom šťastné detstvo. „O všetkom sme sa doma rozprávali, našich rodičov všetko zaujímalo, čo sme robili, kto sú naši priatelia. Otec a mama boli obaja pedagógovia, už boli dávno na dôchodku, keď im ich bývalí študenti stáli ešte posielali listy, pýtali si od nich rady, keď mali nejaké problémy, a pochválili sa, keď mali úspechy.“ Pritom jej otca, profesora dejepisu a maďarčiny a riaditeľa maďarského gymnázia v Košiciach všetci spomínali ako prísneho človeka. No mnoho sa od neho dalo naučiť. „Keď bol náš syn ešte malý, ani za svet nevzal knihu do ruky, iba komiksy, bola som z toho zúfalá. Otec ma upokojoval, aby som sa nebála, cez ne sa dostane aj k vážnejšej literatúre. Dnes má knižnicu s policami až po plafón, a v nej knihy v troch radoch, zadné rady sú nadvihnuté, aby videl, čo tam je. Od Dostojevského po Tolstého prečítal všetko.“
Jej brat je profesor medicíny, ona je farmaceutka. Od malička snívala o tom, že bude miešať zázračné medicíny a spasí svet. No nestalo sa tak. Vraví, že to nebolo kvôli športu. „V tom čase som nechcela pracovať v lekárni, postávať za pultom, chcela som pracovať v laboratóriu. Lenže tie neboli na úrovni. Spočiatku som mala problémy aj na univerzite, neboli zvyknutí na vrcholových športovcov, tí totiž chodili skôr na FTVŠ, na právo, ekonomiku, no nakoniec si na mňa zvykli.“ Keď ukončila štúdiá, pracovala niekoľko rokov na univerzite a v istom výskumnom farmaceutickom ústave, no o špičkovej vedeckovýskumnej práci tu nemohlo byť ani reči.
Pomohla jej aj dcéra
So svojím manželom lekárom sa zoznámila v Košiciach, sú manželia už takmer 34 rokov. „Kvôli politickému rozhodnutiu – malo ju sprevádzať priveľa ľudí – som nemohla ísť na majstrovstvá sveta v šerme do Argentíny. Tak som si zašla liečiť dušičku domov. Mali sme veľa spoločných známych, no dovtedy sme sa nestretli.“ Vzali sa, keď ešte aktívne športovala, a svoju striebornú medailu už získala spolu s malou dcérkou Katicou. „Aké šťastie, vravela som si, že sa mi narodila dcéra, lebo spätne ma mohli diskvalifikovať, že mi v šermovaní pomáhal muž.“ Vtedy už bývali v Bratislave, jej manžel pracoval v nemocnici na Kramároch, a hral tenis za Lokomotívu.
Po narodení Katice ešte nejaký čas pretekala a skončila, až keď otehotnela s Oliverom. „Ešte som rýchlo vyhrala jedny majstrovstvá Československa, aby aj on mal medailu, aby mi nemohol vyčítať, že s jeho sestrou robím výnimky.“ Mama sa lúčila v lete 1983, chlapček sa narodil v novembri.
V dnešnom svete plnom dopingu v športe človeku napadne, že farmaceut ešte lepšie vidí do týchto vecí. Preto sa pokúsila presadzovať zásadu čistoty a férovej hry. Na každom poli. Úprimne priznáva, že keď ju poverili úlohou, neveľmi vedela, do čoho sa púšťa. Len postupne jej svitalo, keď zorganizovala prvé akcie. „Začala som sa zoznamovať s deťmi a prístupom ich rodičov, ktorý je často ešte horší. Bývalí vrcholoví športovci kričali na svoje deti a obviňovali zo všeličoho aj ich súperov. Zarazene som sa na to dívala: toto by malo byť cieľom športu?”
Ona sama súťažila vždy férovo, bola schopná triezvo posúdiť situáciu. Hoci nie vždy bolo športové vedenie voči nej férové, mala silu prekonať všetky nepríjemnosti v duchu príslovia: „Kto do teba kameňom, ty do neho chlebom”. A aj preto, lebo diplomatovi sa tak patrí. „Mnohí boli ku mne veľmi dobrí, dostala som veľa lásky aj uznania, prečo sa mám starať o toho, kto ma podrazil?!“ Jej súčasná práca, ktorú nerobí za peniaze, je zaujímavá, venuje sa najmä mladým, deťom, aj postihnutým. V ich prípade ešte možno pôsobiť na vnímanie sveta. Keby sa len jediné dieťa zamyslelo nad tým, aký to malo zmysle, tak sa to už oplatilo. Nedávno pracovala v Košiciach aj s deťmi s Dawnovým syndrómom, a bolo treba pár dní, kým si na seba zvykli, no výsledok stál za to. „Integráciu nemožno začať tým, že deti s postihnutím, Rómov a černochov posadíme medzi zdravé deti, pričom ich na to nepripravíme, nevedia reagovať, lebo ich to dospelí nenaučili. Sú takí, akými ich vychováme.”
Šport je jedným z najlepších spôsobov vzájomného spoznávania – nech už je reč o postihnutých, o rôznosti vierovyznania, etnika či národov. Cíti to tak zrejme preto, lebo sama pochádza z menšiny – jej korene jej určujú smer – všeličo okúsila na vlastnej koži. Naučila sa s tým žiť, čo neznamená, že sa s tým zmierila. Lebo svet sa zmení len vtedy, keď i my sami preto čosi spravíme.
Text: Klára Urbán
Preklad: Renata Deáková
Foto: archív
