S predstaviteľom mladej generácie literárnych tvorcov súčasnej maďarskej literatúry sme sa rozprávali o tom, ako a kedy mu učarovala literatúra a čo pre neho znamená poézia.
Zoltán Németh vstúpil „oficiálne“ do literatúry po zmene režimu a jeho vstupom sa uskutočnila aj v domácej maďarskej literatúre (v maďarskej literatúre na Slovensku) zmena režimu.
Je v jednej osobe významnou osobnosťou súčasnej maďarskej literatúry (nielen na Slovensku) a pôsobí vo viacerých oblastiach, napríklad ako literárny kritik, literárny vedec a básnik. Vydal už viac publikácií. Sú medzi nimi básnické zbierky, zbierky próz, vedeckých štúdií a esejí, monografie. Pravidelne publikuje v literárnych a vo vedeckých časopisoch. Je zanieteným a vášnivým literátom.
Moja prvá otázka smeruje k jednej z tvojich obľúbených oblastí výskumu, ktorou je erotika čítania: pamätáš si ešte na moment, keď ťa literatúra zvábila?
Mohol som mať tak šesť či sedem rokov, bol som malým prváčikom, a so svojím o tri roky starším bratrancom (ktorý vlastnil z pohľadu literatúry relevantné meno: Laci Németh. László Németh bol jedným z najvýznamnejších spisovateľov maďarskej literatúry dvadsiateho storočia, pozn. redaktorky) sme na jednej rodinnej oslave začali súťažiť pred našimi mladšími súrodencami v čítaní. Zadanie znelo: Kto prečíta rýchlejšie knižku s básničkou, čiže leporelo. Počas rýchleho, exaltovaného čítania som mal surrealistický zážitok: dostal som sa niekde k hraniciam racionality, z toho množstva slov navrstvených na seba som pocítil silu samotného textu, niečo zo zážitku inštinktívnosti poézie. Od útleho detstva som neustále a bez prestania čítal. Čítanie ma napĺňalo. Veľmi skoro som sa však začal obávať toho, že nikdy nebudem môcť prečítať všetky knihy a možno vynechám práve tú, ktorú som možno ani nevynechal…
Zdá sa mi, že zo žánrov krásnej literatúry uprednostňuješ poéziu, aspoň tvoje štyri básnické zbierky svedčia o tom. Prečo práve báseň? Preto, že po vedeckých štúdiách, monografiách, kritikách, esejach je to pre teba akési osvieženie či niečo podobné?
Máš pravdu, najbližšie mám k básni, presnejšie k poézii, k lýre. Vôbec to však nie je o tom, že by to znamenalo nejakú druhoradú činnosť alebo oddych. Práve naopak. Svoju literárnu činnosť som začínal ako básnik a nikdy som si nemyslel, že raz napíšem kritiku alebo štúdiu. Potom však vysvitlo, že spätná väzba je veľmi dôležitá. Nezáleží na tom, či niekto píše prózu, alebo poéziu, potrebuje si osvojiť aj jazyk, cez ktorý sa dostáva k svojim témam. Univerzálny mýtus o spisovateľoch a básnikoch, píšucich len krásnu literatúru, vytvorili druhoradí a treťoradí spisovatelia, aby sa mohli ušetriť od uplatňovania širších súvislostí a aspektov. Stačí, keď spomeniem len zopár mien autorov z maďarskej literatúry, ktorí sa venovali okrem svojej spisovateľskej, básnickej činnosti aj písaniu literárnych kritík, esejí, učebníc, monografií, dejín literatúry. Možno pre slovenských čitateľov sú to viac-menej známe mená, ako napríklad János Arany, Imre Madách (autor filozofickej poémy Tragédia človeka), Mihály Babits (Kalif bocianov), Attila József, Ágnes Nemes Nagy. Môžeme však spomenúť aj súčasných autorov, napríklad Árpád Tőzsér, Zoltán Csehy, Anikó Polgár, Noémi Kiss, Mátyás Dunajcsik, Gábor Schein alebo Lajos Grendel. Ako vidíš, je to práve naopak.
A prečo práve poézia? Lebo ti zabezpečí oveľa väčší priestor pre slobodu a hru myšlienok. Pretože z málo slov dokáže vybudovať úplný a samostatný svet. Priznávam, že ani nerozumiem tomu, prečo v dnešnom, uponáhľanom svete nečítajú ľudia básne. Vlastne je báseň ako klip, len má väčšiu hĺbku. Stačila by na každý deň jedna báseň a mohli by sme okúsiť bezhraničnosť, v sebe samom doteraz nepoznaného druhého, nekonečnú galaktiku identít.
Vnímaš ako výhodu, že si básnikom aj literárnym kritikom?
Každý básnik je literárnym kritikom v tom zmysle, že jeho poézia pokračuje v určitých tradíciách, niektoré však tým, že na nich nereaguje, považuje za „nepokračovateľné“. Existuje významnejší literárny kritik než Endre Ady, ktorý nepokračoval v literárnych tradíciách minulosti? Potrebuje literatúra významnejšieho kritika než Pétera Esterházyho, ktorý svojou prózou spätne vytváral novú tradíciu cez iných autorov, predchodcov, kým iných zavrhol do temnoty zabudnutia? Zo spôsobu bytia literatúry vychádza to, že každý spisovateľ je zároveň aj literárnym kritikom, pretože „číta“ celú maďarskú a svetovú literatúru a zároveň celá maďarská svetová literatúra „číta“ jeho texty – ako významné alebo bezvýznamné.
Doteraz ti vyšli štyri básnické zbierky, nie je to málo, ak zoberieme do úvahy, čím všetkým sa zaoberáš. Básne píšeš pravidelne, alebo mávaš skôr obdobia, keď nad tebou zvíťazí básnik?
Podľa všeobecnej mienky sa básnické remeslo nepodobá na remeslo „obyčajného“ prozaika. Kým próza sa má písať pravidelne, denne, básnik niekedy celé týždne, ba aj mesiace nosí v sebe zárodok básne alebo zostavy básnickej zbierky, buduje v sebe množstvo zážitkov, aby potom po nájdení vhodných prostriedkov a jazyka vytvoril hoci za pár minút celý text. Napríklad v prípade mojej básnickej zbierky s názvom Nepremožiteľná túžba po hre so smrťou som už mal veľmi skoro vytvorenú koncepciu, ku ktorej som hľadal skúsenosti a texty – takže som pracoval skôr podobne ako prozaik. Ale naopak, v prípade zbierky Zvierací jazyk, zvieracie básne sa dá skôr hovoriť o sérii vtipných nápadov, mal som dni, že som napísal desať až pätnásť básní.
Vo svojom životopise píšeš, že sa snažíš o vytvorenie maskulínnej poetiky tela. Prečo práve o to?
Spomínaný životopis je len jeden z možných životopisov, pri ktorom súčasne môže existovať viac možných variácií. Inak povedané: akú báseň má napísať feminista, ktorý sa narodil ako muž? Prípadne: aké tajomstvá predkov skrýva v sebe telo, ktoré sa vynorilo z ríše zvierat za niekoľko tisícročí? Aké nevedomé, na periférii jazyka pôsobiace vedomosti obývajú naše telo? Alebo: ako sa dajú vpísať do básne bolesti (tela) muža, keď sa telo postaví proti vlastným citovým receptorom, aby ich týral? Tak toto všetko obsahuje pojem „maskulínna poézia tela“.
Tvoje zbierky sú veľmi vedome usporiadané, väčšinou okolo jednej témy alebo tematického okruhu. Kým prvé tri sa zaoberali vážnymi témami, mali vážny podtón, najnovšia s názvom Zvieracie jazyky je neuveriteľne zábavná, hravá, ironická, odviazaná zbierka, vtipné „beštiárium“. Aké je tajomstvo tejto zmeny?
V hĺbke humoru „zvieracích básní“ sa nachádza tragickosť zabúdania, ktorá vychádza z fungovania jazyka. Ja by som nazval túto knihu najradšej idiotizmom, pretože nedokáže vidieť za svoje hranice, obýva jazykovú izolačku, a k tomu všetkému sa aj vyžíva vo svojej obmedzenosti. Aby som sa však vrátil k východiskovému bodu: k napísaniu knihy ma inšpirovalo to, že môj syn ochorel počas chrípkového obdobia, mal horúčky a ja som začal vyrábať pointy, vtipy, aby som ho zabával. Počas hry mal často lepšie pointy než ja a zapracoval som ich aj do niektorých básní. Takto sa stáva z choroby hra a z bacila imbecil.
A máš rád vôbec zvieratá?
Ako dieťa som chcel byť predovšetkým ornitológom a zároveň horárom, okrem toho aj archeológom. Vzťah zvierat a ľudí vidím ako tragickosť bytia. Tragickosť človeka, ktorý vyrástol zo sveta zvierat, vykynožil svojich najbližších príbuzných a zostal úplne sám. A tragickosť bytia zvierat, ktoré zaostali vo vývoji, prehrali súťaž a fungujú ako negatívum, aj keď nevyslovene, ale ako nižšia forma bytia. Nevyriešiteľná tragickosť tejto dvojakosti sa objavuje aj v tejto zbierke. Pretože zviera nie je schopné nás osloviť, nevie používať náš jazyk. Týmto vnímam svoju knihu o zvieratách ako knihu bezbrannosti, bezmocnosti, rovnako aj ako knihu vtipu a paródie. Práve preto som vytváral v knihe aj miesta, kde sa čitateľ nechápavo stretáva s prázdnotou parodistického významu. Aby kniha nebola jednotvárna, aby ju neriadili len pravidlá fungovania vtipu, ale aby sme sa mohli stretnúť aj s bezvýznamovosťou zvieracieho bytia. Áno, mám rád zvieratá, ich bezvýznamnú prázdnotu bez významovosti.
Ako literárny vedec sa zaoberáš skúmaním súčasnej maďarskej a stredoeurópskej literatúry. Aká je z tvojho pohľadu úloha a pozícia poézie v 21. storočí?
Ako som už spomínal, nedokážem pochopiť, prečo všetci nečítajú dennodenne básne. Aspoň jednu denne. Ale ak sa nad tým hlbšie zamyslím, báseň bola vždy literárnym zážitkom len pre úzku časť čitateľov. Básne číta len ten, kto je „aristokratom čítania“. Možno práve preto, lebo báseň sa najmenej podriaďuje čitateľovi, je to slobodná, divoká a neskrotná bytosť. Práve táto jej neskrotnosť sa mi páči. Jej samostatnosť, ktorá sa objavuje v najnečakanejších okamihoch. Nech je to tajne napísaná ľúbostná báseň -násťročného, text rappera z veľkomesta či monotónny rytmus nad hrobom zosnulého. Kým v človeku funguje citový kód, bude existovať aj poézia, ku ktorej sa budú približovať aj tí, ktorí ju nečítajú s určitou úctou. Lebo ju nemožno vlastniť a vždy nám ukazuje inú a inú svoju tvár.
Pracuješ ako literárny vedec, kritik, básnik, redaktor, zaoberáš sa literárnym prekladom, učíš na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici literárnu vedu, teóriu literatúry a teóriu prekladu, publikuješ množstvo štúdií. Tvoje tempo je závratné. Existuje pre teba život mimo literatúry?
Určite áno. Nie som z tých, ktorí absolutizujú svoju profesiu a všetky iné formy bytia a myslenia považujú za druhoradé. Napríklad práca záhradníka, vinára alebo stolára je rovnako dôležitá ako práca literáta alebo brokera. Okrem toho moja existencia básnika je len jednou z možností, pretože popri tom skúšam rôzne iné formy identity, zabudovávam ich do seba. Samozrejme, moje bytie určuje poézia. Osud, gény, výchova alebo neviem čo všetko ešte mi dalo možnosť na uskutočnenie jedinečnej existencie, existencie tzv. literáta. Nemôžem inak, je to tak súdené.
Autorka: Edit Mislay
Preklad: Liliana Bolemant
Foto: Tibor Somogyi
Pôvodne publikované v denníku Új Szó.
