Št, 28. marca 2024.

Jej hlas nám z éteru chýba

Príjemný, pokojný hlas Évy Lacza počúvali poslucháči maďarského vysielania Slovenského rozhlasu (dnes rádio Patria) niekoľko desaťročí. Jej reportáže zostali pre mnohých nezabudnuteľné. Pri príležitosti životného jubilea sme sa spolu zhovárali o jej živote i o tridsaťdeväť rokov trvajúcej práci v rozhlase. (Pôvodný rozhovor bol zverejnený pred rokom k životnému jubileu Évy Lacza – pozn. red.)

11. septembra ste slávili okrúhle výročie…

Pokojne to môžete vysloviť, oslavovala som šesťdesiatku, naozaj pekné okrúhle výročie.

Vďaka zvláštnej zhode okolností sa k tomuto dátumu viaže i jedna veľmi tragická udalosť. 11. septembra 2001 ste tiež slávili okrúhle jubileum. Ako si na ten deň spomínate?

V tom čase som ešte pracovala pre maďarské vysielanie Slovenského rozhlasu. V ten deň zostavoval správy Jenő Görföl. Už predpoludním sme začali oslavovať. Neskôr však prišiel Jenő so správou, že čosi sa stalo… a postupne prichádzali správy o teroristickom útoku. Moji bývalí kolegovia, s ktorými som v ten deň pracovala, spomínajú na to dodnes. Je to zvláštny pocit, že odvtedy každý rok mi udierajú do očí na prvých stranách novín vysádzané palcové titulky: 11. september. Nechýbalo veľa, aby sa o niekoľko rokov neskôr v roku 2007 udiala v tom čase iná smutná udalosť. Keď bol môj otec (básnik György Dénes – pozn. red.) už ťažko chorý a vedeli sme, že mu už veľa času neostáva, celá rodina sa modlila, aby nás neopustil 11. septembra. Nakoniec umrel 14. septembra. Odvtedy si musím vždy spomenúť aj na toto, lebo okolo 10. až 20. septembra sa vždy vyberieme k jeho hrobu na Gemer.

Tento rok po dlhom čase neoslavujete narodeniny v redakcii maďarského vysielania Slovenského rozhlasu.

Odvtedy, čo sme spolu s ďalšími dvanástimi kolegami dostali v roku 2009 výpoveď, udialo sa toho v rozhlase dosť. Keď sme prešli na vysielanie na krátkych vlnách, ak si dobre spomínam, vysielanie sa na dva mesiace prerušilo. Ako stála pracovníčka rozhlasu si myslím, že to bol nesmierny úder pod pás. Pre poslucháčov i pre maďarské vysielanie ako také. Veď si predstavte, čo by sa stalo, keby niektorý denník prestal dva mesiace vychádzať! Z hľadiska počtu čitateľov by to bola katastrofa. Neviem, či sa to odvtedy už podarilo preklenúť. Viem len, že sú niektoré oblasti, kde sa maďarské vysielanie počúvať nedá. Ani ja si ho neviem naladiť a aby som sedela pri počítači len preto, aby som ho počúvala cez internet, na to nemám ani čas ani energiu.

Boli ste odvtedy v redakcii?

Párkrát som sa tam zastavila, ale skôr len preto, že som dostala pozvanie na obed.

Nechýba vám práca?

Teraz už nie.

A pritom, keď si to tak spočítame…

… áno, trávila som tam celý život, skoro celých štyridsať rokov. Bola to veľmi pestrá a rôznorodá práca, a ja som v nej zažila všeličo.

S malým zveličovaním by sme mohli povedať, že ste v rozhlase vyrastali, veď tam pracoval i váš otec, a vy ste ho chodili navštíviť.

Keď som začala chodiť do prvej triedy, škola s vyučovacím jazykom maďarským bola na Zochovej ulici, a od žltej budovy rozhlasu ju delil iba plot. Po vyučovaní som takmer vždy zašla za otcom (Györgyom Dénesom, básnikom a redaktorom – pozn. red). Vrátnici ma už poznali. Potom sa škola presťahovala na Dunajskú ulicu, odvtedy som do rozhlasu chodila už pomenej. Spomínam si, ako som postávala vonku a čakala na otca, kedy po mne príde. Vždy meškal celé hodiny.

Po maturite ste zamierili rovno do rozhlasu. Bolo to prirodzené, že ste pokračovali v otcových šľapajách?

Nie. Prihlásila som sa na univerzitu na odbor dejepis a maďarčina, no takú kombináciu práve neotvárali, tak som sa prihlásila so Nitry. V našom ročníku (1951) nás bolo strašne veľa, takže som darmo vyhovela na prijímacích skúškach, pre nedostatok miesta ma nevzali. V tom čase, na začiatku sedemdesiatych rokov bolo v rozhlase veľká čistka, tretinu zamestnancov prepustili. Rovnako Maďarov ako aj Slovákov. Potrebovali nových ľudí. Samozrejme v tom čase sa nerobili ešte konkurzy. Otec jedného dňa prišiel do práce a smutne oznámil vtedajšiemu poverenému šéfredaktorovi Istvánovi Jakálovi – predošlého totiž pre jeho postoje v roku 1968 prepustili – , že ma nevzali na univerzitu. On sa toho hneď chytil, vraj potrebujú novú krv, nech prídem na tri mesiace na skúšobnú dobu a potom sa uvidí. V tom čase sa veľa mladých dostalo hneď po maturite do rozhlasu a stali sa z nich výborní rozhlasáci. Mojou výhodou bolo, že som prostredie poznala, ako dieťa som pravidelne počúvala rozhlas, spomínam si na reportáže Jenőa Nagya, aj otec mi veľa o svojej práci rozprával, no to veľmi nezavážilo.

Ako sa začala vaša práca v redakcii?

Musela som prejsť všetkými štádiami, najprv ma zaradili k redaktorom spravodajstva. Správy– prirodzene cenzurované – sme dostávali telexom. Musela som ich sledovať, krátke správy som musela prekladať. Spočiatku to bolo nezvyklé. Potom ma preradili k relácii „Napi krónika” (Kronika dňa, pozn. prekl.), ale ani to ešte nebolo živé vysielanie. V tom čase neboli veľmi v móde živé vysielania. Pre túto reláciu som musela nahrávať a zostrihať krátke zvukové materiály.

Kedy po prvý raz zaznel váš hlas v éteri?

Čoskoro, asi o poldruha mesiaca.

Vyskúšali, či máte „ mikrofónový hlas”?

Áno. To nie je také zložité. Posadia vás do štúdia a režiséri (vtedy to boli Lajos Klimits a Géza Galán) si vás vypočujú. Povedali, že to bude v poriadku, nemám žiadnu vadu reči a znesiteľne intonujem. Mladým sa organizovali rečové cvičenia. Prvá manželka Dezsőa Monoszlóyho Eva veľa účinkovala, ona nás učila techniku reči. Spomínam si, že bola dosť teatrálna, no čo-to sme od nej mohli pochytiť.

Čo prišlo potom?

Prvé malé úlohy. Priradili ma k nejakému staršiemu, skúsenejšiemu kolegovi, posadili sme sa do auta a šli. Do škôl, nemocníc, do družstiev. To posledné bolo zaujímavé preto, lebo som bola mestské dieťa, a mýlila som si kukuricu so slnečnicou. Pravda, to je vtip. Bola som na mnohých miestach, práca bola pestrá a veľa som sa pri nej naučila. O nejaký čas mi zverili reláciu pre mládež. Aj tam mal človek zviazané ruky, lebo kto sa domnieva, že sme mohli robiť, čo sa nám páčilo, ten sa mýli. Zopár vecí sa mi však podarilo presadiť, a podarilo sa mi ich prepašovať do relácie. Chodila som napríklad po maďarských kluboch mládeže, bola som v bratislavskom Klube mládeže Attilu Józsefa, v Brne v Študentskom klube Ferenca Kazinczyho, v Prahe v Študentskom Klube Endrea Adyho, a v tom čase v kluboch vládol opozičný duch. Neskôr som zavítala aj do mládežníckych táborov, hoci materiál, čo som v nich nahrala sa len ťažko dal pustiť do éteru, lebo boli tiež presiaknuté opozičnými náladami. Popritom tu samozrejme boli aj povinné jazdy, musela som chodiť do učňovských škôl, kde som len veľmi ťažko našla človeka, ktorý by mi dokázal povedať súvislú vetu do mikrofónu.

Od koho ste sa naučili základné pravidlá práce v rozhlase?

Môj otec, ktorého som mala veľmi rada, sedel vo vedľajšej kancelárii, to mi poskytovalo pocit istoty. Keď som spočiatku čosi nevedela, zašla som za ním s otázkou: „Tati, počúvaj…”, a on mi zvyčajne odvetil, že práve nemá čas, a poslal ma za niekým iným. Keď som sa ako začiatočníčka dostala do redakcie, boli okolo mňa samí starší kolegovia. Jeden z tých mladších, Tibor Szabó, mal nádherný hlas, ani pred ním ani po ňom sa nenašiel žiaden hlásateľ, čo by jeho hlas prekonal. Možno okrem Istvána Hochstocka, ktorý v rozhlase pracoval v 50-tych rokoch, a bol to nesmierne vzdelaný človek. Tibor Szabó nebol génius, no jeho hlas mnohých očaril. On bol tzv. mojim majstrom. Od každého som čosi pochytila. S Ápádom Nagyom, ktorý tragicky zahynul, som často chodila na reportáže na Gemer, lebo pochádzal z Gemeru, čo ma veľmi tešilo, veď i ja som pochádzala odtiaľ. Robil hlavne reportáže na družstvách. Na istej našej ceste po Žitnom ostrove, merali sme si to z jednej dediny do druhej, ma zaviedol do istého družstva a vraví: „Tak Eva, pusti sa do toho!”. Bola som úplný nováčik, a keďže sme chodili kade-tade, netušila som ani kde práve sme. Od neho som sa naučila, ako sa od respondenta reportáže dozvedieť, čo neviem.

Popri tom ste začali na Univerzite Komenského študovať odbor dejepis a filozofia.

Jednak bola v rozhlase požiadavka mať vysokoškolské vzdelanie, a jednak som prišla na to, že študovať môžem aj diaľkovo. Ukončila som štyri roky, no potom sa všeličo nakopilo. V redakcii bolo strašne veľa práce, vydala som sa, narodil sa mi syn, byt sme nemali, bývali sme spolu s mojimi rodičmi, bol zhon. Nemala som naozaj ideálne podmienky na štúdium. No to nebol hlavný dôvod. Mali sme skúšku aj z nemeckého jazyka, veď historici musia čítať i nemecké spisy. Ja som sa dovtedy nemčinu neučila, na strednej škole som mala angličtinu. Darmo som prosila, aby som mohla skúšku zložiť z maďarčiny, nedovolili mi to. Navyše som o skúšajúcom počula samé strašidelné historky, slovom, povedala som si, koniec, bodka! Nikto z rodiny mi nepovedal, dieťa moje, nerob to, nevzdávaj sa rovno pred cieľom. Nechali to na mňa. „Dobre, rob si čo chceš.”

Keď si spätne premietnete tých takmer štyridsať rokov práce v rozhlase, ktoré kapitoly sa vám javia ako najvýznamnejšie?

Napríklad program Vándortarisznya (Tulácka brašňa, pozn. prekl.) z druhej polovice 80-tych rokov, ktorý som zostavovala celkom sama. Samozrejme aj naďalej som pripravovala programy pre mládež. V tom čase sa do stredobodu pozornosti dostalo zachovávanie a ochrana ľudového umenia. Všade sa otvárali miestne vlastivedné domy. Veľa som sa venovala tejto téme, oslovila som množstvo ľudí, ktorí sa venovali starým remeslám. Počas rozhovorov o literatúre som sa v tom čase zoznámila so spisovateľmi a básnikmi mojej generácie, ktorí žili mimo Bratislavy.

Žiaden váš program nevzbudil škandál?

Škandalózne materiály sa do éteru dosať nemohli. Najprv si ich totiž vypočuli. Aj mne sa prihodilo, že si ma predvolali, aby mi oznámili, že môj materiál sa vysielať nebude.

Máte odložené pásy so starými nahrávkami relácií?

Mám ich veľa. Archivovala som ich v rozhlase. Mám taký zlozvyk, že si všetko odkladám, veď sa to na niečo ešte môže hodiť. Aj doma mám hŕbu ceduliek, ktoré ma občas „zavalia”. V roku 1985, keď sa rozhlas sťahoval zo Zochovej do pyramídy na Mýtnu ulicu som bola 10 mesiacov na nemocenskej dovolenke. Otcovi som povedala, aby upozornil kolegov, nech sa nič nestratí, lebo moja skriňa bola plná starých nahrávok. Lenže 90 percent z nich sa počas sťahovania stratila. Nezávisle od toho som si systematicky odkladala zvukové záznamy aj naďalej, už aj preto, lebo ma o to prosil Zsigmond Zalabai, zakladateľ zbierky Bibliotheca Hungarica.

A ďalšia kapitola?

Po roku 1990 sa všetko zmenilo. Zrazu bolo omnoho viac vysielaní naživo. Vtedy sme začali vyrábať i reláciu Pavilon, trvala štyri a pol hodiny. Pripravovali sme ju štyri. Mária Haraszti, Erika Tóth, a istý čas aj Júlia Hritz a ja. Vyžadovalo to nesmierne veľa práce, ale páčilo sa mi to, mohli sme do relácie doniesť všelijaké pestré témy. Mali sme tam jazykové okienko, rady lekára, román na pokračovanie, všetko, čo si len viete predstaviť.

Po svojom otcovi ste zdedili i reláciu o literatúre, ktorú ste pripravovali roky. Jestvuje domáci spisovateľ, s ktorým ste nerobili rozhovor?

Iste sa nejaký nájde, ale bude už z mladšej generácie. Hovorila som prakticky s každým. Pokladala som to za veľmi dôležité. Človek si prirodzene vytvorí istý rebríček, vie, ktorí sú tí významnejší tvorcovia, ktorých tvorba predstavuje ozajstné hodnoty, ktorých v žiadnom prípade nemožno obísť. No ja som sa vždy držala zásady, že „každý kvet má právo kvitnúť”, každý má právo na rozhovor.

V roku 2008 ste dostali dokonca dve ceny. Cenu: Szülőföld Díj (Cenu Domovina), v rámci ceny Posonium Irodalmi és Művészeti Díj (Literárna a umelecká cena Posonium) a Cenu Anikó Mikola.

V tom čase som pripravovala pre rozhlas reláciu o bratislavských literárnych kaviarňach. Samozrejme tunajší kaviarenský život bol len slabým odleskom budapeštianskeho kaviarenského života za čias Nyugatu, no bol to istý obraz doby. Bolo by mi ľúto, keby sa tieto časti histórie stratili. K tomu som pridala pár rozhovorov a tak sa zrodili moje zbierky Viszonzatlan hűség  (Neopätovaná vernosť) a Jelek a porban (Znaky v prachu). Myslím, že Szülőföld Díj som dostala za tieto zbierky. A Cenu Anikó Mikola mohli spolu so mnou dostať aj Mária Haraszti a Nóra Csanaky. No mohli by ju dostať aj iní, našli by sa takí, ktorí by si ju zaslúžili.

Zvláštne je, že v roku 2008 vás za vašu prácu vyznamenali dokonca dvoma cenami, a o rok na to vás prepustili z práce.

Je to len domnienka, no myslím si, že k tomu prispeli práve tie ceny. Ľudský duch je nevyspytateľný. Čo je obzvlášť zaujímavé, že dva mesiace pred mojou výpoveďou som doniesla rozhlasu ďalšiu krásnu cenu. Z festivalu zahraničných maďarských rozhlasov z Karpatskej kotliny. V tom čase vtedajšia pani generálna riaditeľka Slovenského rozhlasu nariadila, aby s každým, čo donesie cenu rozhlasu, treba robiť rozhovor. Takže istý slovenský redaktor so mnou spravil 20 minútový rozhovor, dostala som dokonca zvláštnu peňažnú odmenu. A neskôr výpoveď. Ale to nie je dôležité. Ale to áno, že v tom istom čase pod rúškom reštrukturalizácie dostali výpoveď aj László Molnár, ktorý pracoval v rozhlase od svojho detstva. Erika Tóth, ktorá sa nesmierne hlboko zaujímala o školstvo. Judit Molnár, ktorá bola výborná v spravodajstve, Róza Neszméri, ktorá bola tvrdá ako kameň, Péter Havasi, ktorý v tom čase bojoval so zákernou chorobou a Katalin Horváth, ktorá mala z hudobných redaktorov ako jediná hudobné vzdelanie a celý hudobný archív poznala tak dôverne, že ho ovládala naspamäť.

Po dvoch rokoch sa vás to ešte stále bolestivo dotýka?

Nie. Veď koniec koncov ma to neprekvapilo, aj skôr sa už z rozhlasu prepúšťalo. S tým rozdielom, že v predošlých rokoch išlo o znižovanie stavov a to sa dotýkalo celého rozhlasu. Naše výpovede neprišli ako príkaz zhora, bolo to len samovoľné rozhodnutie niekoho.

Minulý rok vám vyšla vo vydavateľstve Madách-Posonium ďalšia knižka o rozhlase: Beszélgetések múlt időben (Rozhovory v minulom čase), má charakter memoárov, vlastne nie celkom, veď sa vracia až do čias prvej Československej republiky.

Začalo sa to tak, že tú knihu si u mňa objednal Árpád Tőzsér, a povedal mi aj svoju predstavu. Ja som už pred časom začala písať dejiny maďarského vysielania v románovej forme, pre vydavateľstvo Nap Kiadó. Jeho riaditeľ László Barak však na knihu nedostal podporu, takže som ju dala bokom. Keď ma Árpád Tőzsér oslovil, rozhodla som sa, že do knihy zakomponujem aj materiál, ktorý už mám hotový a doplním o rozhovory. Trocha som sa pred Lászlóm Barakom spätne dokonca hanbila, no vyjasnili sme si to. Nechcem aby to vyzeralo, že sa chválim, no Árpád bol spokojný, pochválil ma, a mne na jeho názore veľmi záleží.

Stalo sa vám počas vašej kariéry čosi, kvôli čomu si môžete povedať „tak kvôli tomuto sa to oplatilo”?

Nie som teatrálny typ. Našli sa samozrejme okamihy, keď som napríklad vymyslela reláciu, a poslucháči telefonovali do rozhlasu, že sa im páčila, čo bolo príjemné. Alebo niekedy v 90-tych rokoch sme mali veľmi veľa poslucháčov, a my „rozhlasáci“, keď sme niekam zatelefonovali a predstavili sa, všade poznali naše mená.

Čo si prajete na svoje narodeniny?

Práve som uvažovala o tom, či ich mám vôbec oslavovať. Nemám rada oslavy. Ani narodeniny nemám rada.

Čo máte rada?

Kvety, a hrabanie sa v zemi, keď je kde. A najnovšie, asi tak rok a pol, maľujem. Aj svojho manžela Tihaméra som zvečnila na obrovskej olejomaľbe.

Text: Edit Mislay, preklad: Renata Deák, foto: Tibor Somogyi.

Irodalmi Szemle, 10. 2011

    Related Posts

    Vianočný stôl – maďarské ľudové tradície a povery
    Vianočné ľudové tradície medzi Maďarmi
    Pôvod vianočných trhov