Operetu má v krvi

Od detstva chcela byť speváčkou, a všetko urobila preto, aby sa jej sen naplnil. Patrí medzi najznámejších predstaviteľov domáceho operetu, pesničiek a cigánskych piesní, má v repertoári okolo 1,5 tisíca hudobných prednesov. Dôležité momenty svojej životnej a umeleckej dráhy – články z novín, fotografie, listy od jej obdivovateľov – obsahuje kronika, v ktorej spolu listujeme v Tomášove, kde MARIKA GODA žije. V tomto roku oslavuje dvojité jubileum: dožila sa krásnej sedemdesiatky, a pred 45 rokmi ukončila svoje štúdium na bratislavskom konzervatóriu. Zo svojho života, z takmer polstoročnej životnej dráhy nám pripomína niekoľko momentov…

Čo ste si so sebou priviezli z rodičovského domu?

Mala som veľmi dobrých rodičov. So svojim starším i mladším bratom už ako deti sme sa mali radi, a dodnes sme súdržná rodina. Môj otec pracoval v Galante, vyučil sa v spoločnosti Hanza. Bol to veľmi šikovný muž s dobrými organizátorskými schopnosťami. Keďže vedelo sa o ňom, že dvorí do Tomášova, poprosili ho, aby v dedine zorganizoval družstvo. Veľmi sa mu nechcelo, no časom obľúbil Tomášovčanov, na celý život zostal v Tomášove. Bol predsedom miestneho Csemadoku (bývalý Zväz Kultúry Maďarov na Slovesku, dnes Spoločensé a vzdelávacie združenie Maďarov na Slovensku – Szlovákiai Magyar Társadalmi és Közművelődési Szövetség). U nás vlastne neustále vyhrávala hudba, narodila som sa do takého prostredia. Čo som započula hudbu, už som aj tancovala. Moja mamička nebola hudobne nadaná, no hudbu mala veľmi rada. Ocino spieval krásne, svoj hlas mám asi po ňom. Matka ma naučila, ako sa mám pohybovať počas spevu, aby som sa nepozerala iba na strop. Ako dieťa som chodila na klavír k pánovi kantorovi, ktorý povedal, že medzi tromi jeho žiakmi ja som najnadanejšia.

Kedy sa rozhodlo, že sa dáte na spevácku dráhu?

Mala som 10-12 rokov, keď moji rodičia kúpili rádio, bol to prvý taký prijímač v dedine. A od tej chvíle som žila výhradne hudbe. V tom čase začala spievať vynikajúca interpretka Marika Németh. Keď som prišla domov zo školy, v tom momente som mala uši nalepené na rádio, nikto sa nemohol ku mne prihovoriť, lebo ja som počúvala operetné melódie. Moji strýkovia mi nosievali z Budapešti notové zošity šlágrov a operetných skladieb. Množstvo piesní som sa naučila z noty. Ako žiačka som chodila na súťaže tvorivosti, kde som vlastne stále vyhrávala. Raz sa stalo, že som skončila druhá v súťaži, a kvôli tomu som asi pol roka nevedela poriadne ani spávať. Mala som obrovskú radosť, keď mi rodičia kúpili klavír. Avšak behom troch-štyroch mesiacov prešlo to obrovské počiatočné nadšenie, a povedala som mamke, že už nechcem hrať na klavíri. „Čože?! Kúpili sme ti drahý klavír, a tebe sa už nechce hrať? Také niečo neexistuje!“ A mamka ma ostro sledovala, aby som denne hrala 2-3 hodiny. Ak náhodou tomu tak nebolo, prišla na rad varecha… Náš dom stál v centre dediny, pod naším oknom chodili husi pásť moje kamarátky, pričom si mohli aj zahrať. Veľmi som im to vtedy závidela! Ale keby moja mamka nebola bývala taká prísna, asi by zo mňa speváčka nebola.

Ako dievča ste mali pocit, že kvôli hudobným lekciám vás pominie niečo z každodenného života?

To boli iba momentové bolesti srdca. So svojimi súrodencami sme prežívali krásne detstvo. Nakoľko moji rodičia boli obchodníkmi, všetko pre nás deti bolo dané a zabezpečené. Matka vždy si dala priniesť hrozno z Bratislavy, aby sme aj to mali. Nedávno mi jedna známa z detstva pripomínala, že ako som im vynášala na ulicu cukríky i čokoládu. Pre našu rodinu je charakteristické, že sme všetci nápomocní. Aj moji rodičia boli takí. Oni by chceli, aby som sa stala lekárkou. Učiteľa tomášovskej školy pána Lászlóa Varsányiho som sa vždy vypytovala, kde vlastne sa môžem učiť za speváčku. Od neho som sa dozvedela, že na konzervatóriu. Moji rodičia však vybavili, aby po ukončení štúdia na gymnáziu v Šamoríne ma prijali na medicínu. Lekár, ktorý im v tom pomohol raz nás navštívil aj so svojou manželkou. Rodičia mi povedali, aby som niečo hosťom zahrala, ako to u nás bývalo zvykom. A zrazu doktorova manželka sa opýtala: „Prečo chce ísť táto dievčina s takým hlasom na medicínu?“ Teda predsa som mohla ísť na konzervatórium do Bratislavy! Na prijímacej skúške viacerí profesori ma už poznali z rôznych súťaží. V tých časoch tieto súťaže neboli tak medializované, bolo okolo nich menej reklamy. Dnešní mladí majú väčšie možnosti. Aj si rada pozriem talentové súťaže, aj fandím niektorým zo súťažiacich, ktorí majú pekný hlas.

V konzervatóriu ste študovali operný spev. Prečo ste sa nestali opernou speváčkou?

Mala som bližší vzťah k operete, avšak v tom čase sa neotváral tento odbor v konzervatóriu. Medzi moje ideály v detstve patrila vynikajúca speváčka Mária Gyurkovics. Aj som sa rozhodla, že keď budem opernou speváčkou, budem vystupovať pod menom Mária Goda, ak však budem pri operete, tak pod menom Marika Goda. K opere som však nezostala úplne neverná, veď môj prvý manžel, István Janči – ktorý krásne hovoril a spieval aj maďarsky – bol sólistom opery.

Čím vás uchvátila v tom čase opereta?

Predovšetkým krásnymi melódiami a rytmom. To čaro, to kúzlo, čo vo svojich vystúpeniach prezentovali Marika Németh, Anna Zentay či Hanna Honthy. Od týchto skvelých speváčok som sa naučila veľmi veľa. Inak opereta je najťažším žánrom, lebo dobrá operetná speváčka musí mať pekný hlas, pôvab, herecké nadanie, a musí i dobre tancovať. Tento žáner Maďari ovládajú vynikajúco, a okrem nich Viedenčania i Rusi.

Keď ste ukončili svoje štúdiá na odbore operety mali ste predstavy o tom, ktorým smerom sa vyberiete na umeleckej dráhe?

Moja dráha sa začala už predtým, veď ako študentka som absolvovala mnoho vystúpení na rôznych miestach. Keďže do konzervatória som sa dostala po maturitách, mala som menej predmetov – a viac voľného času. Raz som sa sťažovala niekomu, že by som rada vystupovala ako budapeštianski umelci, ktorí v tom období, v šesťdesiatych rokoch často chodievali do rozhlasu, alebo do veľmi známeho Kabaretu Tatra. Človek, ktorému som sa posťažovala bol náhodou dobrým známym manažéra Slovkoncertu. Sľúbil mi, že ma s ním zoznámi. Vtedy sa začínala moja profesionálna kariéra. V Slovkoncerte umelci, ktorí sa chceli dostať na javisko museli robiť skúšky pred odbornou porotou. Je pre mňa bolestivý fakt, že teraz v rozhlase dennodenne počujem spevákov, ktorí nie že artikulovať, ale poriadne ani rozprávať nevedia. V tých rokoch by to určite nebolo možné. Aj ja som musela ísť na skúšku. Vyskytol sa však malý problém: jedna členka odbornej poroty je profesorka na konzervatóriu. Zľakla som sa, a skoro som odišla. Mala som strach, že keď ma uvidí pred porotou, určite ma vyhodia zo školy. Poslucháči konzervatória totiž až po tretí ročník nemohli samostatne vystupovať. Ale profesorka bola veľmi zhovievavá, nepovedala ani slovo. Cez Slovkoncert potom som vystupovala v mnohých programoch po celej republike. Vďaka tomu som sa mohla zoznámiť s mnohými maďarskými i slovenskými umelcami. Tak napríklad aj s Verou Jákó i Apollóniou Kovács. Aj keď niekto náhodou odriekol účasť v programe, zavolali mne, a rada som zaskočila hocikedy. Organizátori vedeli, že so mnou vždy môžu rátať. Nakoľko som bola mladá, neskúsená, rada som išla vystupovať aj za veľmi nízke honoráre. Chcela som, aby ma obecenstvo spoznalo, aby som žila vo vedomí ľudí. Chcela som byť neustále v kolotoči umeleckého života. Od začiatku som vystupovala vždy v krásnych šatách, často v takých, aké som videla v rôznych filmoch. Mamička mi vždy ušila pekné šaty.

Začiatkom sedemdesiatych rokov ste spievali vo Fínsku. Aké sú vaše spomienky z tohto obdobia?

Vo Fínsku sme vystupovali v zábavných programoch, spievali sme cigánske piesne i operetné melódie. Vycestovali sme v júli, v auguste sa začalo naše turné, aj pri 40 stupňových teplotách, a v septembri už napadol sneh. Netrpezlivo sme čakali na prvý honorár, aby sme si mohli nakúpiť teplejšie oblečenie, veď to sme si so sebou z domu nebrali. Skupina, s ktorou som vycestovala po pol roku sa vrátila domov, ja som tam pobudla ďalších šesť mesiacov.

Majú radi Fíni operetu?

Veľmi. Poznajú mnoho maďarských piesní a operetných melódií. Na naše vystúpenia chodili herci, umelci. A zrodilo sa mnoho priateľstiev. Jeden manželský pár ma potom aj navštívil v Tomášove. Jedno naše vystúpenie bolo v Koncertnej sieni Fínskeho rozhlasu. Toho sa zúčastnil aj vtedajší fínsky prezident Urho Kekkonen. Na pódium poslal 50 kusov ruží. Keď som to prevzala, prezident sa postavil a poklonil sa. Bol to obrovský zážitok.

Ako ste sa dostali do Viedne v druhej polovici 70-tych rokov?

Vďaka šťastnej náhode! K tejto profesii je potrebných 30 percent talentu, 40 usilovnosti a ostatné je šťastie. Začiatkom roka 1974 som bola novomanželkou, práve som dala výpoveď na Novej scéne, lebo som sa pripravovala opäť do Fínska. Vtedy sme žili ešte v Bratislave, mala som tam garsónku. V jedno ráno nám niekto zaklopal. Bol to riaditeľ Slovkoncertu s tým, že je tu kapela, ktorá ak nedostane okamžite speváčku, pošlú ju domov z Viedne. Spýtala som sa, že prečo si nenájdu inú speváčku, ja totiž práve odchádzam do Fínska. Hľadali sme speváčku, ale s takým repertoárom, akú máte vy sme nenašli vhodnú. Ihneď som musela nastúpiť. Tak som sa teda dostala do Viedne, kde som pobudla päť rokov. Občas som mnou vystupoval aj môj drahý manžel Pista.

Hudba v značnej miere ovplyvnila aj váš súkromný život, veď obidvoch partnerov môžete ďakovať hudbe.

Svojho prvého manžela Štefana Jančiho som spoznala na jednom spoločnom vystúpení. Zaskočil namiesto kolegu, dovtedy som sa nestretla ani s jeho menom, hoci bol považovaný za známeho speváka. Vystupoval predo mnou, a keď som počula jeho hlas, už som sa aj bála vystúpiť pred obecenstvo. Veď mal taký nádherný hlas. Mnohokrát sme vystupovali spoločne, a zákonite sme sa do seba zaľúbili. Vďaka svojej viedenskej ére sa nám podarilo postaviť dom, a kým bol Pista zdravý žili sme pestrý spoločenský život. Skoro každý víkend sme mali návštevu, sama som im varila i piekla. Žiaľ ako 59-ročný dostal porážku, a zrazu úplne sa nám zmenil život. Lekári nedávali veľkú nádej ani na to, že sa mu aspoň čiastočne zlepší zdravotný stav. Našťastie nemali pravdu. Všetku svoju nádej som kládla do rehabilitácie. Sama som ju opatrovala, a zabezpečila pre neho aj vtedajšie veľmi kvalitné zahraničné lieky. Pritom samozrejme som pokračovala vo svojej práci, veď od tej záviselo živobytie viacerých ľudí. Vôbec to nebolo jednoduché obdobie v mojom živote. Počas dní som veľa plakala, no večer som musela ísť na javisko spievať. Mnoho som myslela na začiatky našej lásky, a práve tieto momenty mi dali obrovskú silu a energiu. Pista zostal pri mne ešte päť rokov. Svojho terajšieho partnera Tonka poznám od svojich 16 rokov, v tom čase učil v Tomášove. No potom sme sa nestretli tridsať rokov. Ako neskôr mi prezradil, mnoho rokov bol do mňa zaľúbený. Stretli sme sa na jednom vystúpení, keď môj prvý manžel bol už vážne chorý. Po Pistovej smrti s Tonkom sme sa pracovne stretávali pomerne často. Tonko vtedy už bol vdovec, a počas spoločne strávených rokov sme sa k sebe priblížili, zaľúbili sa. Nikdy som si nemyslela, že po manželovi sa ešte môžem do niekoho zaľúbiť. Pomaly už dvadsať rokov trvá náš spoločný život. Odvtedy vystupujeme spoločne, máme spoločný program. Je pravda, že Tonko nehovorí maďarsky, no veľmi má rád Maďarov.

Z obrovského množstva zážitkov ktoré by ste ešte vyzdvihli?

Dve určite. S kapelou Hudci som vystupovala počas mnohých rokov. Spoločne sme prebrázdili celé Slovensko. V osemdesiatych rokoch sme vystupovali pri príležitosti slovenských kultúrnych dní v Budapešti v Divadle Józsefa Katonu. Spievala som operetné melódie maďarsky i slovensky, a na záver som spievala cigánske piesne. Počas svojich vystúpení niekoľkokrát sa prezliekam, aj vtedy tomu bolo tak. Po programe prišli do šatne staršie budapeštianske dámy, zablahoželali mi, že som krásne spievala operetné melódie. Ale dodali, že ony hľadajú tú malú Cigánku. To som ja, povedala som im. „Vy? Ale veď také v Pešti nie je!“ Toto bolo pre mňa obrovskou pochvalou a uznaním. Na rôznych akciách Csemadoku, v rozhlase som mala možnosť vystupovať s mnohými uznávanými budapeštianskymi umelcami, iba so svojím vzorom a obľúbenou speváčkou Marikou Németh sa mi to dlhé roky nepošťastilo. Preto som sa rozhodla, že ju pozvem do svojho programu. Zavolala som je, bola veľmi príjemná a priama, a na moje obrovské potešenie prijala pozvánku. Náš spoločný program s názvom Dve Mariky mal veľký úspech. Hrdá som aj na to, že ja som bola prvou speváčkou zo Slovenska, ktorá spievala po maďarsky v Slovenskej televízii.

Odkiaľ naberáte toľkú silu a energiu, s ktorou aj dnes sa objavujete na pódiách?

Som optimistka. Choroby a problémy ma nikdy nevedeli zdolať. A určite veľa môžem ďakovať aj svojej záhrade, svojim stromom, pod ktoré si s radosťou sadnem. No v záhrade si aj porobím čo-to. Mám napríklad aj planty paradajok a papriky, nech si niekto nemyslí, že ja som motyku v živote určite nevidela…

Edit Mislay, Új Szó, 27. 6. 2014
Preložil a spracoval: (sb)