Už 15 rokov sú súčasťou hudobného života Maďarov na Slovensku. Spevácka skupina Arcok (Tváre) vznikla v roku 1998, pri jej zrode stáli piati mladí ľudia: Krisztina Udvaros, Angéla Takács, Csaba Erdélyi, Zoltán Erdélyi a Péter Kiripolszky. Posledne menovaný spevák-hudobník neskôr opustil skupinu, ktorej terajšie zloženie je vyrovnané: dve dievčatá a dvaja chlapi. Pri príležitosti 15. narodenín sme sa zhovárali s Krisztinou Udvaros.
Pred pätnástimi rokmi vznikla päťčlenná skupina, ktorá chcela zabávať a zabávať sa. Vy totiž pred niekoľkými rokmi ste veľmi jednoducho a prozaicky takto charakterizovali sformovanie sa skupiny. Plynutím času sa nezmenilo vaše krédo?
Vôbec sa nezmenil nás pohľad na založenie nášho zoskupenia. Vždy sme radi spolu spievali, zabávali, a chceli sme využiť náš voľný čas čo najrozumnejšie a zaujímavo. Jednoducho nie sme ľudia typu, ktorí si len tak pohodlne sadnú, my sme radi, keď sme v neustálom pohybe, až v zhone. Pri začiatočných krokoch sme mysleli ne jednu veľmi dôležitú vec, a to dať konkrétny kultúrny obsah obdobiu, konkrétne koncu devätdesiatych rokov minulého stroročia. Mali sme totiž pocit, že vo vtedajšom kultúrnom dianí z pohľadu Maďarov žijúcich na Slovensku sa vlastne dialo iba mizerne málo. Pre niektoré regióny s maďarskou národnosťou bola to priam katastrofa. V začiatočných rokoch nášho pôsobenia sme nedisponovali žiadnou zvukovou technikou, nemali sme ani miestnosť, kde by sme mohli intenzívnejšie nacvičovať. Mali sme jednoducho dve gitary. Avšak postupne sme si všimli, že naša činnosť má určitý význam, odozvu, tak teda začali sme pridávať na tempe.
Výber pomenovania skupiny určite nebolo náhodné. Ozaj, prečo práve Arcok?
Na svete neexistujú dve rovnaké tváre! Výberom pomenovania nášho zoskupenia sme chceli zdôrazniť a symbolizovať viacfarebnosť, pestrosť našich hudobných zámerov. V rámci kultúrneho života Maďarov žijúcich na Slovensku sme nepovažovali za šťastné zameriavať sa iba na určité generácie, teda odmietli sme generačnú hudobnú a spevácku orientáciu. Preto sme si vybrali rôznorodosť a viactvárnosť. V našom repertoári máme zostavy pripomínajúce a oslavujúce veľké historické obdobia a udalosti maďarského národa. Snažíme sa zhudobniť také maďarské básne, ktoré poukazujú na veľkosť maďarského národa, na jeho slávnu minulosť, zároveň však vyzdvihujeme aj hodnoty nášho jazyka a kultúry. Tieto zostavy potom predvádzame hlavne v základných a stredných školách.
Toto je jedna tvár skupiny Arcok. Ďalšia je však veselšia…
Do tejto kategórie patria preslávené melódie, ďalej detské pesničky i vianočné piesne. Veľmi radi spievame deťom, veď ony sú najvďačnejším a najúprimnejším publikom. To musím hneď pri tejto príležitosti zdôrazniť, že naším poslaním je aj výchova. Pri dnešných trendoch nie je jednoduché byť poslami hodnôt.
Ak ma pamäť neklame, od roku 2007 Arcok má aj svoju tretiu tvár. Môžeme to nazvať repertoárom cirkevných piesní?
Jednoznačne toto pomenovanie je najvýstižnejšie. Do tejto kategórie naších piesní patria cirkevno-náboženské piesne, pri ktorých nám intenzívne pomáha náš hudobný kolega László Kiss. S týmto repertoárom oslovujeme cirkevné spolky, máme v zostave vianočnú a veľkonočnú kyticu piesní. Našimi pesničkami rozposielame slovo Božie, cez ktoré ľuďom sprostredkujeme vieru, lásku, porozumenie a nádej v lepšiu budúcnosť. Keď sa niekto nás opýta, ktoré pesničky sú naše najobľúbenejšie, narýchlo ani nevieme poskytnúť odpoveď. Vo všeobecnosti však platí, že najradšej máme vždy tie najnovšie.
Pätnásť rokov: to je veľa vystúpení, účinkovaní pred publikom. Na ktoré z týchto koncertov si spomínate najradšej?
Obrovským zážitkom pre nás bolo vlaňajšie vystupovanie v deň maďarského národného sviatku 20. augusta v televízii m1. Bolo to živé vysielanie, počas ktorého nás predstavili divákom a samozrejme sme aj zaspievali. Boli to nádherné chvíle. Ale tiež aj ďalšie účinkovania, napríklad na Dňoch Karpatskej kotliny v Budapešti, alebo na Svetovej výstave. Boli sme pozvaní aj do budapeštianskeho Literárneho múzea Sándora Petőfiho, rovnako ako do Győru na oslavy 15. marca. Vystupovali sme aj v Slovinsku pri príležitosti Dňa poézie. Keď vidíme a hlavne cítime, že obecenstvu sme poskytli zážitok, to nás poteší najviac. Vtedy si totiž uvedomujeme, že naša práca, naše snaženie nebolo a nie je zbytočné, veď kultúrne a historické hodnoty si vážime spolu s publikom. A to pre nás znamená omnoho viac ako nejaká veľkolepá akcia, zahraničné vystúpenie alebo aj účinkovanie v televízii.
Béla Susla
(Foto: archív)
