Ut, 19. marca 2024.

Včelárstvo Sándora Kissa v údolí potoka Olvár

Už oddávna ma zaujíma, čo všetko v sebe zahŕňa práca včelára. Ako vlastne vzniká zlatistá tekutá pochúťka nabitá liečivou silou? Nedokážem si ani len predstaviť, ako tieto drobné bzučiace a bodajúce stvorenia vôbec trafia domov, do svojho úľa. Možno aj preto bolo pre mňa zážitkom zoznámiť sa so Sándorom a s Annou Kissovcami, ktorí ma neďaleko Šiah, pred bránou do údolia potoka Olvár, zasvätili do tajov včelárstva.

A aj preto, lebo mám rada ľudí, ktorí svoju prácu vykonávajú s neskrývanou vášňou a s nadšením.

Sándor Kiss nie je hocijaký včelár. Chovu včiel sa venuje vyše štyridsať rokov a podľa toho, čo som videla, je pravdepodobne jedným z ich najväčších znalcov. Na stene vidíme množstvo prestížnych ocenení. V roku 2009 získal zlatú plaketu Slovenského zväzu včelárov, v roku 2012 zasa titul Zlatý licencovaný včelár Maďarského národného spolku včelárov. Je členom včelárskych spolkov oboch krajín a predsedom ZO Slovenského zväzu včelárov v Ipeľskom Sokolci. So suchou (!) medovinou vlastnej výroby dosiahol hneď dve popredné umiestenia na Medzinárodnom kongrese včelárstva Apimondia: v roku 2009 si odniesol bronzovú medailu z Francúzska a v roku 2011 zlatú medailu z Argentíny. A verte mi, že je to len zlomok z množstva uznaní a ocenení jeho práce. Okrem toho spolupracuje s RNDr. Jaroslavom Klaudinym, PhD., zo Slovenskej akadémie vied, s ktorým skúma mor včelieho plodu a možnosti prevencie a liečby tejto choroby. Sándor Kiss je zodpovedný  za praktickú časť výskumného projektu.

Napriek tomu všetkému je Sándor jednoduchý pracovitý človek. Podľa mňa by však bol spokojný aj vtedy, keby nezískal toľko významných cien. A viete prečo? Lebo má rád prácu, ktorú robí. Lebo skúmanie života včiel a čo najdokonalejšie spracovanie včelích produktov ho maximálne napĺňa. Zvedavosť nám nedá a pýtame sa, či sa dá zo včelárstva vyžiť. „Zbohatnúť nie, ale poctivo sa uživiť áno,“ odpovedá.

Svoju kariéru začal ako zootechnik v jednom z poľnohospodárskych družstiev. „Odišiel som v roku 1984, lebo ma zlákali včely. Nikto to nechápal. Videl som a počul priveľa vecí, na ktorých som sa už nechcel podieľať. V prírode, medzi včelami, kde som sám sebe pánom, mi je lepšie.“

Od roku 2000 predstavovalo včelárstvo pre manželov hlavný zdroj príjmu. Keď však pred niekoľkými rokmi dosiahli dôchodkový vek, vrátili živnosť a počet včelích rodín znížili z 230 na 130. Na svojej včelej farme organizujú aj prezentácie, kde návštevníkom vysvetľujú napríklad umelé oplodnenie včelej kráľovnej a záujemcom umožňujú dokonca nahliadnuť do včelieho mikrosveta. Mimochodom, ani my sme neodolali… A poriadne sme otvárali oči, keď sa Sándor Kiss vydal hore kopcom k úľom v krátkych nohaviciach a v tričku, len s dymákom v ruke (aj ten vzal iba kvôli nám). Keď sme sa potichu spýtali, kde nechal ochranný odev, pokojne poznamenal, že on ho nepotrebuje. Vysvitlo, že ani my nie… Jeho včely nejavia známky agresivity, dokonca sú prekvapujúco pokojné.

„Ak sa neoháňame a nestaviame sa včelám do letovej dráhy, nebodajú,“ vysvetľuje. „A ešte dôležitá rada, ktorú by mali učiť aj v školách: keď nás napadnú včely, čupnime si, rukami si zakryme tvár a prestaňme sa hýbať.“

(A tomu, že včely nebodnú dokonca ani mňa, som nechcela uveriť až dovtedy, kým som nevzala do rúk rámik z jedného úľa, ktorý bol posiaty stovkami včiel! Bol to jeden z najväčších zážitkov môjho života. Vyžadoval si aj istú dávku odvahy, keďže po bodnutí včelou zvyčajne opuchnem.)

A prekonávať sa musel aj môj kolega fotograf, keď včely fotil z bezprostrednej blízkosti, a to bez ochranného odevu. Keď sa pozornejšie zahľadíte na jednu z fotografií, môžete si všimnúť, v ktorej bunke je med, presnejšie, ktorá včela nazbierala z kvetov peľ do tzv. peľových košíčkov na končatinách. Na druhej fotografii zasa vidíte včeliu matku. Áno, je to tá so žltou bodkou. Kissovci sú profesionálni chovatelia včelích matiek. Túto činnosť môžeme – samozrejme, s istým zveličením – prirovnať k chovu psov či koní.

Summa summarum: z celého dobrodružstva sme vyviazli bez jediného štípanca. Iba Alexander nám na svojej ruke predviedol, že sa netreba báť ani vtedy, keď ho niektorá z včiel bodne – v prípade potreby totiž siaha aj po tejto liečebnej metóde… „Minule ma bolel krk,“ dodáva manželka „a tak sme priniesli dve – tri včielky, aby ma trochu popichali. Hneď mi bolo lepšie.“

V každom prípade to má svoju logiku: včelí jed, podobne ako hadí, tvorí dôležitú súčasť viacerých liekov. Mimochodom, vďaka včelím produktom Sándor nechodí k lekárovi a nádcha či chrípka ho zďaleka obchádzajú. Pred tromi rokmi bol nútený vybrať dávku antibiotík,  inak lieky naposledy užil v dvanástich rokoch!

„Život včiel je pre mňa zázrak!“ hovorí nadšene Sándor Kiss. „Je to taký snový svet. Vieme o nich málo, hoci ľudstvo by sa od nich mohlo veľa učiť. Aj preto rád organizujem programy pre deti.“

Včely sú neuveriteľne usilovný hmyz, ktorý žije v mimoriadne organizovaných spoločenstvách. Pomáhajú si a chránia sa navzájom, obzvlášť včeliu kráľovnú, ktorá prostredníctvom zvukov a vôní usmerňuje život celej rodiny. V nej má každý svoju úlohu, ktorú do detailov plní. Nemajú náradie, a predsa sa dokážu premiestňovať a stavať. Bunky budujú s presnými rozmermi šesť alebo osem milimetrov. Na jednom štvorcovom decimetri sa nachádza 400 lariev robotníc. Nie viac, nie menej.

A čo všetko včely produkujú? Samozrejme, med, no zbierajú aj kvetný peľ (samčie pohlavné bunky rastlín, ktoré sa vytvárajú v peľnici kvetu), materskú kašičku (produkt hltanových žliaz robotníc, určený na výživu lariev a včelej matky), propolis (látku na báze živice, ktorú včely získavajú z rôznych rastlín a zo stromov) a včelí vosk (produkt voskových žliaz včiel). Dobrý včelár nemá na práci nič iné, ako sledovať život včiel a vedieť, čo im kedy môže odobrať a čo im kedy musí dodať, aby netrpeli hladom ani chorobami. Kissovci využívajú každý včelí produkt, dokonca vyrábajú aj medový krém, propolisovú tinktúru, voskové sviečky a medovinu.

„Čím viac druhov rastlín včely obklopuje, tým je med lepší. Za dobrú  kvalitu našich produktov vďačím z 90 % včelám a iba z 10 % sebe.“

Život včiel je však, žiaľ, ohrozený. Z rôznych končín sveta prichádzajú správy o ich hromadnom úhyne. Na jar to postihlo aj včelárov z južného Slovenska: môžu za to čoraz novšie a novšie choroby, ktoré sa v dôsledku migrácie a exportu dostávajú k nám. Bez pomoci človeka by včely momentálne vyhynuli! „A to je zlé,“ upozorňujú manželia. „Bez opeľovacej činnosti včiel by sa narušila rovnováha v prírode, klesla by úroda. Včely pritom ovplyvňujú nielen množstvo, ale aj kvalitu úrody. Len sa pozrite na tieto ovocné stromy, ktoré bez zvláštnych zásahov prinášajú každý rok hojnú a sladkú úrodu.“ Dávajme pozor na včely, na jeden zo zázrakov prírody!

Text: Anikó Dráfi Hübsch, Preklad: Jitka Rožňová, Foto: Ede Dömötör, pôvodne zverejnené v mesačníku Új Nő (2012/7)