Prečo si vybrať maďarskú školu? (1. časť)

Aj tento rok sa po celom Slovensku uskutočnili programy a kampane, ktorých cieľom bola popularizácia škôl s vyučovacím jazykom maďarským. Školy a maďarské civilné organizácie sa snažia rôznymi akciami a besedami osloviť rodičov a zdôrazniť im výhody maďarských škôl a výučby v materinskom jazyku dieťaťa. Najúčinnejším stimulom je však to, ak vidíme hodnoverné a nasledovaniahodné príklady zo života, a aj preto organizátori kampane oslovili niekoľko úspešných Maďarov zo Slovenska, ktorí navštevovali školu s vyučovacím jazykom maďarským, aby na základe vlastných skúseností porozprávali o tom, prečo je dobré ak maďarské dieťa navštevuje maďarskú školu na Slovensku.

János Fiala-Butora (1979) je právnik v oblasti ľudských práv. Viedol európsky a stredoázijsky program v Minority Rights Group Europe a pracoval v medzinárodných organizáciách na ochranu práv telesne a mentálne postihnutých spoluobčanov (Disability Rights Centre, Mental Disability Advocacy Center). Pôsobil aj na Európskom súde pre ľudské práva v Štrasburgu a pomáhal ako konzultant v nadácii Soteria a v Hungarian Helsinki Committee. Viacerým jednotlivcom i organizáciám pomáha ako dobrovoľník. Pred Európskym súdom pre ľudské práva dosiahol viacero víťazstiev a vypracoval návrhy zákonov na ochranu ľudských práv, ktoré boli podporené Agentúrou pre základné práva EÚ a implementované vo viacerých európskych krajinách.

János Fiala-Butora (1979)

Čím sa zaoberáte a v ktorej sfére pôsobíte?

Pokladám sa predovšetkým za výskumníka. Robím právne výskumy v oblasti ľudských práv a práv menšín na Inštitúte práva Maďarskej akadémii vied. Pôsobím mimo toho aj ako právnik a zastupujem ľudí v prípadoch, kedy ide o porušenie ľudských práv v štátoch strednej Európy, na Slovensku, v Maďarsku, Česku, ale aj v ďalších iných krajinách.

Nezávisle od mojej práce ma zaujíma hlavne oblasť ľudských práv, tento záujem sa v mojom prípade vytvoril už počas štúdií na gymnáziu, kedy som sa začal zaujímať o politiku. Neskôr na právnickej fakulte som sa takisto zameriaval na ľudské práva, a potom sa priam náhodne prihodilo, že som sa v tomto odbore dostal na postgraduálne štúdium a som sa aj zamestnal v tejto oblasti. V tej dobe som sa už intenzívnejšie zaoberal tým, ako môže človek z pozície právnika vystúpiť proti porušovaniu ľudských práv vykonaných samotnou mocou čiže vládou. Táto téma ma zaujímala jednak z praktickej stránky a jednak zo stránky ľudskej. Napokon sa to stalo aj mojím povolaním.

Ako ste sa dostali až sem?

Študoval som súčasne v Bratislave na Obchodnej fakulte Ekonomickej univerzity a na Právnickej fakulte Univerzity Komenského. Neskôr som sa dostal na postgraduálne štúdium na Stredoeurópsku univerzitu v Budapešti odbor medzinárodných ľudských práv. Následne som študoval právo na Harvard Law School, kde som získal najprv magisterský diplom a neskôr aj doktorský titul PHD.

K tomuto regiónu – a v širšom kontexte k celému stredoeurópskemu regiónu, mám vlastne osobný aj profesionálny vzťah. Vidím tu zaujímavé prechody v tom smere, ako sme vykročili z komunizmu smerom k liberálnej demokracii, čo zahŕňa v sebe aj viaceré skreslenia. Aj na osobnej a aj na profesionálnej úrovni by som sa tohto procesu chcel zúčastniť. Pre mňa nie je až tak zaujímavé napríklad to, aby som premýšľal nad oveľa menšími problémami v holandskej demokracii. Vždy ma viac zaujímalo, aby som bol v centre diania vecí, a práve to sa deje tu.

Čo považujete za svoj najväčší úspech?

Viacero svojich klientov som úspešne zastupoval na Európskom súde pre ľudské práva v Štrasburgu, kedy nám súd dal za pravdu, vplyvom čoho boli viaceré európske štáty nútené zmeniť určité veci vo svojich právnych systémoch. Bolo tam niekoľko takýchto prípadov,  napríklad prípad Alajosa Kissa, ktorý nemal volebné právo, lebo bol postihnutý. Nám sa podarilo dosiahnuť, aby volebné právo získal.

Vyzdvihol by som jeden-dva svoje významnejšie publikácie. Neviem, či som prvou osobou zo strednej Európy, komu sa podarilo publikovať v Harward International Law Journal (možno sa mýlim), ale v každom prípade ide o najvýznamnejšie periodikum na svete zaoberajúce sa oblasťou ľudských práv. Mne sa podarilo ešte ako študentovi publikovať v tomto časopise. Ale taktiež som publikoval aj v Columbian Human Rights Journal, ktorý sa tiež zaraďuje medzi najvýznamnejšie periodiká zamerané na ľudské práva.

V mojom súkromnom živote  považujem za svoj najväčší úspech jednoznačne moju rodinu. Mám tri dcéry – 4-ročnú, 2-ročnú a polročnú, takže momentálne máme s manželkou čo robiť, i keď si myslím, že v tomto prípade ide aj o veľký zdroj radosti.

Čo Vám dala škola, ktorú ste navštevovali?

Navštevoval som školu s vyučovacím jazykom maďarským na Slovensku a myslím si, že práve ona vo veľmi veľkej miere prispela k vytvoreniu môjho kritického myslenia, teda k tomu, aby som sa danú otázku snažil vždy preskúmať z viacerých strán. Neexistuje totiž len jediná oficiálna interpretácia, ktorú musíme za každú cenu prijať, ale vždy si dobre premyslime to, že ten, kto niečo povedal, prečo to povedal, z akého pohľadu to hovorí, a čo je jeho motiváciou. Ktoré veci môže vidieť, a čo zas vidieť nemôže. Skúsme dospieť k tomu, že neexistuje absolútna pravda. Preto ak niečo počujeme, netreba to hneď prijať ako nejakú dogmu, ale preskúmajme danú vec z viacerých strán a z jednotlivých častí skúsme zložiť to, čo môže byť skutočnou pravdou.

Mám pocit, že toto moje kritické myslenie sa u mňa veľmi silno prejavilo už počas základnej školy, kedy sme o danej veci čítali a počuli v škole niečo celkom iné, ako odznelo v oficiálnych diškurzoch. Zaujímal som sa napríklad o históriu, politiku, ale aj iné spoločenské veci o ktorých som si mohol pozrieť čo o danej téme vedia Slováci, a čo o tom vieme my v škole. Prečo si Slováci myslia o týchto veciach to, čo si myslia, a prečo si my Maďari myslíme o tom niečo iné. Tieto názory som si potom porovnával.

Tento prístup som neskôr zužitkoval aj v mojom profesionálnom živote. Bol mi veľmi nápomocným napríklad vtedy, keď som už poznal ako a prečo tak rozmýšľajú Slováci, ale musel som preskúmať čo prípadne nevidím ja, a či aj u mňa existujú nejaké slepé škvrny, teda veci, ktoré vyplývajúc z môjho kultúrneho pozadia nemôžem vedieť, a nemôžem týmto veciam porozumieť. Napríklad z pohľadu človeka z rómskej menšiny môžu veci vyzerať úplne inak, ako z môjho.

Ak by ste mohli začať odznova, rozhodli by ste sa dnes pre inú školu?

Určite by som za žiadnych okolností nevolil inú školu ako školu s vyučovacím jazykom maďarským. Osobne som bol veľmi spokojný s mojou školou, a už vtedy som si uvedomoval, že som silno prepojený so školou, a to nielen s vedeckého či vzdelávacieho hľadiska, ale aj kvôli tej komunite, ktorú mi moja škola sprostredkovala.

Mali ste neskôr problémy so slovenským jazykom?

Nemal som jazykové problémy, respektíve som ich nepociťoval, ako jazykové ťažkosti, pokladal som ich za rovnaké prekážky, ako tie ostatné. To znamená, že ako som sa neskôr počas mojich vysokoškolských štúdií musel naučiť po anglicky, rovnako som sa musel zdokonaliť aj v slovenskom jazyku. Avšak nikdy som to nebral ako nejakú osobitnú veľkú prekážku – v podstate som s tým nemal problém. Samozrejme keď som začal navštevovať vysokú školu bolo badateľné, a nikdy som sa tým ani netajil, že som Maďar. Boli takí, ktorým sa to nepáčilo, ale vo väčšine prípadov s tým ľudia nemali problém. Postupne som sa stále viac a viac zdokonalil v slovenčine a prvotné „ťažkosti” s týmto jazykom som nepokladal za významnejší problém.