Judit Bárdos. Žije v Senci. Je študentkou štvrtého ročníka bratislavskej Vysokej školy múzických umení. Štyri roky študovala na konzervatóriu, odbor klavír. Publikum si mohlo jej hru vychutnávať už vo viacerých divadelných inscenáciách v Slovenskom národnom divadle. Hosťovala aj v Jókaiho divadle v Komárne. V septembri 2011 sa na Slovensku predstavil slovensko-český koprodukčný film Dom, v ktorom hrala Judit hlavnú rolu. Na festivale Art Film v Trenčianskych Tepliciach dostala cenu „Modrý anjel“ za najlepší ženský herecký výkon.
Pre jej oči stojí za to dobyť Rím– písal o nej jeden český fanúšik v súvislosti s filmom Dom. Poslucháčka štvrtého ročníka bratislavskej Vysokej školy múzických umení sa práve vďaka tejto snímke stala odrazu známou herečkou. Na obecenstvo zapôsobila veľavravným, čistým pohľadom, triezvym, prirodzeným hereckým výkonom. Aj kamera ju má rada. Vidieť ju čoraz častejšie i na pódiách, čo naznačuje, že aj divadelný režiséri veria v jej talent. V súkromnom živote je to milá, očarujúca osobnosť, z ktorej sála pohoda a pôvab. Obľúbite si ju v momente. Judit Bárdos.
Ako momentálne vyzerajú tvoje dni?
Mám za sebou dosť náročné obdobie. Neskoro na jeseň sme mali predstavenie v škole, hrali sme parafrázu Molièrovho Tartuffa pod názvom Tartúf. Týždeň predtým som účinkovala v premiére hry pre deti v Slovenskom národnom divadle a hneď potom v ďalšej, tiež v SND – bol to Molièrov Lakomec. Ani vyspať som sa poriadne nestihla, a už som cupkala do Komárna, kde ma čakali skúšky Móriczovho Richtára Sáriho.
Ako znášaš takto nabité dni?
Dá sa to vydržať, veď je dobré, keď má človek prácu a môže hrať, ale je tiež pravda, že som ešte nikdy nežila svoj život v takomto šialenom tempe.
Si štvrtáčka na VŠMU. Máš rada túto školu?
Áno, a považujem za veľké šťastie, že som sa dostala do triedy Emila Horvátha. Je to absolútny profesionál, ktorý voči nám zachováva istý odstup, na druhej strane však cítiť, že nás má rád. A vždy sa môžeme spoľahnúť na jeho rady.
V SND si teraz obsadená až v piatich hrách – Coriolanus, Herodes a Herodias, Mechúrik-Koščúrik, Lakomec a Anna Kareninová. Ktorú z týchto inscenácií máš najradšej?
Najradšej by mal mať človek vždy tú najnovšiu, veď s tou sa práve zoznamuje, ale sú mi blízke aj tie ostatné. Keď mám predstavenie, teším sa už deň predtým, neviem sa dočkať, aj keď som na smrť unavená, lebo stáť na pódiu je neuveriteľne dobrý pocit. Každá rola je iná. V Shakespearovom Coriolanovi mám iba dve vety, ale zjavím sa viackrát aj bez textu, ako snová postava. Žiadna veľká rola, ale musím sa silne sústrediť, a to ja mám rada – a tak aj hru samotnú, takisto ako Herodes a Herodias, kde hrám Salome, z ktorej som ešte aj na druhý deň vyčerpaná a bolia ma z jej pohybov všetky kosti.
Tvoja matka, Ágnes Bárdos je nielen televíznou a rozhlasovou osobnosťou, ale aj interpretkou literárnych a hudobných diel. Rozprávate sa doma o tvojich rolách?
Ani nie, veď mama nepozná zámer režiséra, nevie, ako bude daná hra koncipovaná. A ja to od nej ani nečakám. Spolieham sa na to, že ma režisér povedie tým správnym smerom. Stáva sa, samozrejme, že zneistiem – a to sa ma mama hneď spýta: „Čo sa deje?“ A občas potom aj poradí…
Ako reagujú na tvoju javiskovú produkciu rodičia? Dostávaš od nich úprimný názor?
Samozrejme. Mama aj otec divadlu veľmi rozumejú. Ak sa im môj výkon nepáči, vedia presne, kedy to je mojou vinou a kedy za to nemôžem.
Je pre teba divadelné javisko už úplne prirodzeným živlom, alebo ťa ešte sem-tam chytí tréma?
Ak ide o premiéru alebo predpremiéru, veru nie je mi všetko jedno. Alebo keď sedia v obecenstve aj moji rodičia, to je hádam ešte horšie, veď pre mňa je veľmi dôležité, aby sa im moja hra páčila, aby som niečo nepokazila.
Veľa však záleží aj na tom, akí sú partneri. Aké máš skúsenosti s kolegami?
Jednoznačne dobré. Mala som šťastie aj v tom, že keď som hrala zamilovanú rolu, dostala som vždy partnera, ktorý bol pre mňa príťažlivý. Musela by som na ňom však nájsť niečo zaujímavého aj v prípade, že by v civilnom živote vôbec nebol mojím typom. Zatiaľ som však tento problém riešiť nemusela, veď som hrala s takými štramákmi, ako napríklad Milan Ondrík či Marián Mitaš.
So spolužiakmi z výšky ste si zahrali aj v produkcii určenej pre tínedžerov. Povieš nám o tom niečo?
Predstavenie vzniklo ako súčasť medzinárodného divadelného projektu Platform 11+ s podporou Štúdia novej drámy. Cieľom bol zrod takých hier, ktoré dokážu osloviť mladých vo veku 13‒15 rokov. Oni totiž ešte plne nechápu predstavenia pre dospelých a z detských inscenácií už vyrástli. Túto našu hru napísala spolužiačka Michaela Zakuťanská: Názov „Mňa kedys’“ si požičala od Hviezdoslava. Hlavnými hrdinami sú štyria tínedžeri vo veku okolo 14 rokov. Priestor na predstavenie neposkytuje divadlo – hráme priamo na školách. Príbeh je vždy trochu iný, formujú ho priestorové možnosti danej školskej budovy. Deň pred predstavením sa ideme pozrieť na „miesto činu“ a režisér rozhodne, akou trasou budeme postupovať počas hry. Máme scénu, ktorá sa odohráva na toalete, iná na chodbe alebo v triede, zase ďalšia v zborovni. Deti sa do predstavenia plne vžívajú. Na konci sa ich zvykneme opýtať, či majú v triede podobné povahy, ako tie v inscenácii – a väčšinou sa nájdu.
Ty si bola akou puberťáčkou? Bola si rebelantka?
Ani nie, na to sme tam mali sestru Kingu. Mne sa zväčša tiež páčili veci, ktoré jej, ale vždy to bola ona, ktorá sa snažila dostať za hranice určené rodičmi. Ja som sa až tak nebúrila, bola som skôr tichou, nudnou puberťáčkou. Nemala som žiadne nepríjemné aféry. Učila som sa a usilovne cvičila na klavíri.
Aký máš vzťah so sestrou?
Dobrý. Napriek tomu, že sme úplne odlišné, vieme sa vžiť do problémov tej druhej. Kinga si rada pozrie moje predstavenia, ja zas obdivujem jej básne a krásne maľby na sklo. Ja nepíšem a nemám výtvarný talent, ona sa nerada predvádza. Nebola medzi nami žiadna hmatateľná rivalita – Kinga bola pre mňa vždy tou veľkou sestrou, ktorá je už deviatačka, ktorá už chodí na gympel… Ja som bola tá malá, čo ju obdivovala.
Momentálne skúšaš Richtára Sáriho v Komárne. Ako ťa prijali v Jókaiho divadle?
Veľmi milo. Herci, s ktorými sme sa poznali už skôr, sa ku mne správali bezprostredne, necítila som sa teda taká „cudzia“, ako keď som účinkovala prvýkrát v SND.
Tentokrát si zahráš v maďarčine. Aký to je pocit?
Nezvyčajný, veď v profesionálnom divadle som zatiaľ po maďarsky nehrala, iba s amatérmi. Veľmi som však po tejto príležitosti túžila a som rada, že si to môžem vyskúšať aj v tomto jazykovom prostredí.
Na jeseň roku 2011 sa dostal do kín slovensko-český film Dom, kde si si zahrala jednu z hlavných postáv. V Trenčianskych Tepliciach si dostala cenu za najlepšiu ženskú hlavnú rolu. Ako sa dnes na tento film pozeráš?
Je vo mne stále živý, veď režisérka Zuzana Liová ma dodnes berie zo sebou na festivaly, kde sa tento film premieta. Práca na ňom bola nezabudnuteľným zážitkom, neviem, či sa mi ešte v živote niečo také pritrafí. Vynikajúci kolegovia, vynikajúci scenár…
Aké to bolo, vidieť sa na filmovom plátne?
Spočiatku zvláštne, musela som si zvyknúť. Nie je to veľmi príjemné – keď vidím svoje chyby, vždy mi napadne, že som túto alebo tamtú scénu mohla zahrať aj lepšie.
Získala si nových fanúšikov vďaka Domu?
Najzaujímvejším príkladom sú Angličania, ktorí si nejako zistili moju mailovú adresu a napísali mi pozdrav.
Vnímaš inak divadelné predstavenia a filmy odvtedy, čo hráš aj ty?
Predtým som rozdávala kritiku raz-dva, teraz som však už tolerantnejšia. Dnes už viem, že za svojím výkonom nestojí vždy len herec, veď sa musí prispôsobovať predstavám režiséra. Do divadla chodím dodnes rada, ale mám kolegov, ktorí tvrdia, že odkedy sú v branži, nedostáva sa im ako divákom ten pravý zážitok. Nevedia si už vychutnať čaro iného sveta a deja, lebo poznajú tajomstvá zákulisia.
Je ti blízky štýl niektorej herečky?
Samozrejme, je ich aj viac – mám veľmi rada Szidi Tóbiás, Táňu Pauhofovú, Enikő Eszenyi, Meryl Streep alebo Dorottyu Udvaros. Nedávno som v Astorke videla Veru Venczel. Neuveriteľná osobnosť. Neviem, koľko môže mať rokov, ale stále si zachovala dojímavú krehkosť dievčatka. V komárňanskom divadle som si veľmi obľúbila Krisztinu Holocsy, Kati Holocsy a Évu Bandor.
Doterajší najväčší dar v tvojom živote?
Že ma na mojej ceste rodičia vždy podporovali, povzbudzovali a vždy mi verili. Zatiaľ sa zdá, že som sa rozhodla správne, veď herectvo milujem a vychutnávam si jeho možnosti. Každému by som priala, aby mohol robiť to, čo má rád, v čom sa nájde.
Znamená to teda, že sa cítiš dobre vo svojej koži?
Áno. Sú, samozrejme obdobia, keď to nie je až také dobré, ale teraz som veľmi šťastná, že sa môžem hrať na divadlo – a dúfam, že sa to nezmení ani v budúcnosti.
Text: Edit Mislay
Preklad: Tünde Mészáros.
Pôvodne publikované v prílohe denníka Új Szó s názvom Nők (Ženy).
