Samospráva znamená riadenie si vlastných záležitostí, rozhodovanie sa vo vlastných veciach. V prípade Slovenska robí najdôležitejšie rozhodnutia vláda a parlament, v ktorých je možné menšiny vždy prehlasovať. Preto Slováci rozhodujú aj o veciach týkajúcich sa kultúrneho a školského života menšín, čo je dosť absurdná situácia. Menšiny nemajú možnosť rozhodnúť, kde a ako sa bude používať ich jazyk, akým spôsobom má prebiehať vyučovanie na ich školách, aké kultúrne činnosti majú byť podporené z ich daní a podobne. Netreba samozrejme za tým vždy hľadať nekalé úmysly, ale o týchto otázkach jednoducho musia rozhodovať samotné menšiny. Slovenskí úradníci a poslanci, akokoľvek dobromyseľní by boli, totiž nemajú vedomosti ani legitimitu, aby rozhodovali o čisto vnútorných otázkach komunít. Často ide o citlivé otázky, napr. v oblasti financovania kultúry, kde rozhodnutie nanútené „zvonka“ vyvolá nevôľu všetkých dotknutých. A dobromyseľnosť vôbec nie je pravidlom – v minulosti kultúrnu a školskú politiku štátu viackrát určovali slovenskí nacionalisti, pre ktorých boli menšiny terčom útoku, a preto treba rozhodnúť čo najviac proti ich vôli.
