3. maďarské vysokoškolské vzdelávanie na slovensku
3.1. Úvod
Systém vysokého školstva v Československu, resp. na Slovensku už počnúc jeho vznikom nie je množné jednoznačne zaradiť ani medzi duálne, ani medzi lineárne modely. Vyvinulo sa ako vysokoškolské vzdelávanie zvláštneho typu, na označenie ktorého sa azda najlepšie hodí pojem „jednostupňové vysokoškolské vzdelávanie“. Z pohľadu skúseností a súbežnej existencie vysokoškolského a univerzitného sektoru v Maďarsku je slovenský systém s viacmenej duálnym maďarským systémom ťažko porovnateľný, čo môže ústiť do terminologických nezrovnalostí. V názvoch vysokoškolských inštitúcií na Slovensku donedávna figurovalo pomenovanie vysoká škola alebo univerzita nezávisle od toho, či bola tá ktorá inštitúcia oprávnená vydávať diplomy zodpovedajúce štandardnému vysokoškolskému alebo univerzitnému vzdelaniu príslušnej úrovne v Maďarsku.
Tie vysokoškolské inštitúcie na Slovensku, ktoré v skorších obdobiach niesli označenie vysoká škola, sa v deväťdesiatych rokoch premenovali na univerzity, nezávisle od medzinárodných kvalifikačných kritérií.
Maďarská národnostná menšina v Československu nemala od roku 1918 vlastnú vysokoškolskú inštitúciu, poskytujúcu vzdelávanie v maďarskom jazyku. Vysokoškolské vzdelávanie v maďarskom jazyku bolo limitované na prípravu učiteľov pre základné a stredné školy.
Vysokoškolské inštitúcie na Slovensku sa oficiálne zaraďujú spravidla do piatich kategórií. V minulosti sa rozlišovali a aj v súčasnosti sa rozlišujú vysokoškolské inštitúcie poskytujúce univerzitné, technické, ekonomické, poľnohospodárske a umelecké vzdelanie. Zákon o vysokých školách prijatý roku 1990 udeľuje právomoc zriaďovania fakúlt akademickým senátom, výsledkom čoho bol vznik fakúlt najrozličnejšieho zamerania, v dôsledku čoho už vysokoškolské inštitúcie nemožno jednoznačne klasifikovať podľa predchádzajúceho systému. Spomenutá kategorizácia sa v súčasnosti dá použiť skôr len na fakulty, ale v administratíve, resp. v štatistickom výkazníctve sa rozlíšenie podľa piatich smerov štúdia používa i naďalej.[83]
Najdôležitejšie právomoci vo vzťahu k vysokoškolskému vzdelávaniu (napr. zriaďovacia právomoc) patrili do roku 1990 do kompeten
cie federálneho zákonodarstva v Prahe. Vtedy sa formujúce nové, federálne prerozdelenie štátnej moci vyústilo do úplnej decentralizácie riadenia vysokého školstva na jednotlivé federatívne republiky. V podstate od tohto času môžeme hovoriť o samostatnom vysokoškolskom vzdelávaní na Slovensku v rovine výkonnej a od roku 1993 (od vzniku Slovenskej republiky) aj v rovine zákonodarnej moci.
3.2. Vznik autonómie univerzít
Formy riadenia spoločenského života komunistickou štátostranou pred zmenou režimu roku 1989 sú všeobecne známe. Autonómia univerzít, či systém akreditácií v tomto období neexistovali. Aj vysokoškolské vzdelávanie bolo vydané napospas mocenským manipuláciám komunistickej strany. Po revolúcii sa však v Československu podarilo položiť zákonné záruky autonómie vysokoškolských inštitúcií veľmi rýchlo, veď už 1. júla 1990 vstúpil do platnosti Zákon o vysokých školách č. 172/1990, jednoznačne zakotvujúci princíp sa mosprávnosti vysokoškolských inštitúcií, ktorej formu a spôsob činnosti – v súlade so zákonom a v jeho medziach – stanovujú samosprávne orgány tejktorej inštitúcie (§ 1, [2]).
Napriek tomu, že spomenutý zákon sa nezmieňuje o praktických detailoch výkonu autonómie univerzít, pôsobenia samosprávnych orgánov, ale ani iných oblastí, vytvoril pre vysokoškolské inštitúcie úplne nový právny stav. Tento zákon okrem iného nariadil aj vytvorenie Akreditačnej komisie a stanovenie jej kompetencií (§ 15 a § 17) a vytvoril priestor pre vysokoškolské vzdelávanie rôznych stupňov (§ 21). Prvý, najnižší stupeň sa označuje ako bakalársky (Bc.), na druhom stupni predpisuje zákon namiesto známejšieho pomenovania master nezávisle od študovaného odboru titul magister (Mgr.), v technických odboroch titul inžinier (Ing.), v odboroch humánnej a veterinárnej medicíny tituly MUDr., resp. MVDr.
Nariadenia zákona prijatého roku 1990 už ponúkajú možnosť namiesto dovtedajšieho jednostupňového vzdelávania aj vytvorenie duálneho a lineárneho modelu. Napriek tomu bol rozvoj vysokoškolského vzdelávania na Slovensku v deväťdesiatych rokoch v rámci jednotlivých inštitúcií obmedzený výhradne na pomalé, postupné vytváranie duálnych foriem štúdia. Dovtedy neznáme prvostupňové bakalárske vzdelávacie programy ponúkali inštitúcie prevažne v externej forme štúdia, pretože im to umožnilo vyberať školné.
Začiatkom deväťdesiatych rokov, v podmienkach jednostupňového vysokoškolského vzdelávania sa inštitúcie, v ktorých názve nefigurovalo slovo univerzita, sa aj zmenou názvu usilovali deklarovať svoju rovnoprávnosť. Od roku 2002 tak má už 16 vysokoškolských inštitúcií na Slovensku vo svojom názve označenie univerzita. Okrem toho fungujú ešte tri inštitúcie umeleckého smeru, z ktorých dve sa označujú ako „vysoká škola“ a jedna ako „akadémia“ (Vysoká škola výtvarných umení, Vysoká škola múzických umení, resp. Akadémia umení). Z ďalších troch štátnych inštitúcií je jedna vojenská akadémia a jedna policajná akadémia. V poradí 23. vysokoškolskou inštitúciou je Súkromná vysoká škola manažmentu v Trenčíne.
3.3. Vysokoškolské vzdelávanie na prahu európskej integrácie
V deväťdesiatych rokoch vysokoškolské inštitúcie nechávali takmer bez povšimnutia nové vývinové trendy a neurobili potrebný krok smerom k zavedeniu trojstupňového lineárneho modelu. Sorbonskou deklaráciou sa urýchlila harmonizácia európskych vysokoškolských systémov.[84] Bolonská deklarácia a Pražská deklarácia európskych ministrov školstva však padla na Slovensku na úrodnú pôdu a už 1. mája 2002 vstúpil do platnosti nový vysokoškolský zákon č. 131/2002, ktorý odráža zásadnú zmenu zmýšľania zákonodarcov. Tento zákon vytvára právny rámec k tomu, aby sa vysokoškolské inštitúcie mohli rýchlo a úspešne prispôsobovať novým európskym tendenciám a mohli sa stať rovnoprávnymi, konku rencieschopnými členmi Európskeho vysokoškolského priestoru. Vyzdvihnime teraz niekoľko z pohľadu tejto štúdie relevantných ustanovení tohto zákona!
Na základe zákona sa devätnásť vyššie spomínaných prvých, doteraz štátom riadených vysokoškolských inštitúcií stáva verejnými vysokými školami. Medzi iným to znamená, že doterajšiu úlohu štátu sčasti preberá nový orgán, Správna rada, ktorá je predovšetkým zodpovedná za spravovanie majetku školy (už vyňatého zo štátneho vlastníctva), ale jej úlohou je aj presadzovanie verejného záujmu smerom k tradičným rozhodovacím a výkonným orgánom školy, najmä v súvislosti s využívaním jej majetku a finančných prostriedkov poskytnutých verejnej vysokej škole štátom (§ 40, odsek [1]).
Zdrojom rozpočtu verejných vysokoškolských vzdelávacích ustanovizní je štátny rozpočet, pričom popri štátnej podpore zákon menuje aj desať ďalších možných zdrojov. Zo štátneho rozpočtu dostávajú vysoké školy dotácie na uskutočňovanie akreditovaných študijných programov na výskumnú, vývojovú alebo umeleckú činnosť, na rozvoj vysokej školy a na sociálnu podporu študentov. Pri stanovovaní dotácie na realizáciu akreditovaných študijných programov sú rozhodujúcimi kritériami počet študentov a absolventov, ekonomická náročnosť programov, kategorizácia vysokej školy, kvalita a ďalšie hľadiská (§ 89, odsek [2], [4]).
Zákon ustanovuje pre vysoké školstvo na Slovensku jednotné kategórie – študijný odbor, študijný program a študijný plán. Sústavu a obsah študijných odborov (v súčasnosti 353 odborov) kontroluje a registruje ministerstvo školstva, pričom zároveň určí, na ktorom stupni je možné daný odbor študovať. Na základe študijných odborov univerzity vypracujú študijný program pre všetky tri stupne lineárneho modelu a tieto si musia univerzity nechať akreditovať.
Zákon predpisuje trojstupňové, trojúrov ňové, na seba nadväzujúce štúdium a jednotný kreditný systém so šesťdesiatimi ročnými kreditmi, kompatibilný s ECTS (European Credit Transfer System – Európsky systém prenosu kreditov).
Podľa uvedeného zákona musia vysokoškolské inštitúcie do roku 2004 (predovšetkým z hľadiska obsahovej náplne) vypracovať svoje študijné programy tak, aby boli kompatibilné s programami európskych univerzít. Z aspektu harmonizácie európskych vysokoškolských systémov má vysokoškolské vzdelávanie na Slovensku jednu nezanedbateľnú prednosť, vyplývajúcu zo skutočnosti, že na Slovensku v skutočnosti neexistovalo duálne, paralelne vedľa seba fungujúce vysokoškolské a univerzitné vzdelávanie. Vďaka tomu, čo je zrejmé už teraz, sa slovenský systém dokáže veľmi rýchlo, racionálne reštrukturalizovať podľa európskych kritérií. Na prahu európskej integrácie je možné situáciu vysokoškolského vzdelávania na Slovensku zo štrukturálneho hľadiska označiť za výhodnú. Ak dokáže Slovenská republika túto výhodu zúročiť aj v oblastiach kvality vzdelávania a konkuren cieschopnosti, európsky vysokoškolský priestor sa pred ňou otvorí so všetkými svojimi príležitosťami a prednosťami.
Od roku 2005 – v súlade s európskymi normami – môže na Slovensku prebiehať vysokoškolské vzdelávanie len podľa pripravených a akreditovaných programov v troch navzájom na seba nadväzujúcich stupňoch (§ 2, [5]). Po zhodnotení Akreditačnej komisie môže ministerstvo školstva povoliť spojenie prvých dvoch stupňov štúdia do jedného celku len vo výnimočnom prípade (§ 53, [3]).
Podľa nového zákona fakulty stratili svoju právnu subjektivitu a niekoľko zo svojich nie príliš podstatných kompetencií. Študijné programy teda dáva akreditovať univerzita. Táto situácia v podstate vedie k uvoľneniu izolácie fakúlt, v rámci univerzity vytvára priestor pre zdravú mobilitu a rozvoj integrovaných medzifakultných programov, pružne reagujúcich na požiadavky spoločnosti, ekonomiky a trhu.
3.4. Poslucháči maďarskej národnosti vo vysokoškolskom vzdelávaní na Slovensku
3.4.1. Všeobecná charakteristika
Vysokoškolské vzdelávanie na Slovensku prešlo po zmene režimu obrovským vývojom, ktorý trvá dodnes. Vo vzťahu k problému vysokoškolského vzdelávania osôb maďarskej národnosti je dôležité si uvedomiť, že vytvorenie podmienok, ktoré maďarskej menšine pomôžu eliminovať doterajšie obrovské zaostávanie, predpokladá dlhé a intenzívne úsilie.
V podmienkach masovosti vysokoškolského vzdelávania môže byť v európskom vysokoškolskom a vedeckom priestore úspešné len také národné vysoké školstvo, ktoré funguje na základe kritérií kvality a hospodárnosti. Maďarská národnostná menšina si nesmie nechať ujsť túto naskytujúcu sa príležitosť. Obdobie po zmene režimu môžeme však práve preto považovať za obdobie premárnených príležitostí.
V nasledujúcej časti – z pochopiteľných dôvodov – nebudeme prihliadať na štatistické údaje dvoch vojenských vysokých škôl a jednej policajnej akadémie na Slovensku.
Na Slovensku fungovalo roku 1990 trinásť štátnych vysokých škôl. Ich počet sa roku 2002 zvýšil na dvadsať. Zo siedmich nových vysokých škôl len tri vznikli v takých mestách (2 v Trenčíne a 1 v Ružomberku), kde dovtedy vysokoškolské vzdelávanie nebolo etablo vané. Z dvoch trenčianskych vysokoškolských inštitúcií je jedna súkromná. Ostatné (Prešov, Banská Bystrica, Trnava) vznikli v podstate z už existujúcich fakúlt, resp. detašovaných pracovísk existujúcich inštitúcií.
Čo sa týka počtu fakúlt, roku 1990 ich existovalo na Slovensku 50, pričom do roku 2002 sa toto číslo zvýšilo na 93. Väčšina zo 43 nových fakúlt vznikla rozdelením už existujúcich fakúlt.
O počte študentov maďarskej národnosti zo Slovenska študujúcich na vysokých školách v Čechách a v Maďarsku nemáme presné údaje. S veľkou mierou pravdepodobnosti však môžeme konštatovať, že v porovnaní s celkovým počtom študentov zo Slovenska študujúcich na českých univerzitách, počet študentov maďarskej národnosti zo Slovenska, študujúcich na českých a maďarských univerzitách, v relatívnom vyjadrení neprevyšuje percentuálny podiel všetkých vysokoškolských študentov na Slovensku a na slovenských vysokých školách študujúcich poslucháčov maďarskej národnosti. Môžeme to vyjadriť aj tak, že počet študentov zo Slovenska, resp. počet študentov maďarskej národnosti zo Slovenska, ktorí študujú v zahraničí, zvyšuje počet študentov vysokých škôl na Slovensku, resp. počet študentov maďarskej národnosti študujúcich na Slovensku primerane domácim rozvojovým ukazovateľom. Tieto údaje preto nepovažujeme za podstatné zaradiť do našich štatistických analýz.
Počet študentov na Slovensku sa za spomínaných 13 rokov zvýšil o 45 792, čiže o 86,94 %. Počet poslucháčov maďarskej národnosti sa zvýšil za toto obdobie o 1902, čo predstavuje len 73,78 percentný nárast. Podľa percentuálneho podielu danej vekovej skupiny malo roku 2002 na slovenských vysokých školách študovať 8 212 študentov maďarskej národnosti. Kvôli zníženiu podielu osôb maďarskej národnosti vo vekovej skupine 20 – 24ročných mal predstavovať tento nárast v porovnaní s rokom 1990 2 861 osôb, čo malo byť zvýšenie o 53,47 %. Straty maďarskej národnostnej menšiny sú aj vo vysokoškolskom vzdelávaní merateľné predovšetkým v znížení jej podielu v rámci príslušnej vekovej skupiny, ktorá sa z 10,16 % znížila na 8,34 % (tabuľka 28).
Za ostatných takmer pätnásť rokov nedokázala maďarská komunita na Slovensku zaktivizovať približne 50 % svojich rezerv a v oblasti vysokoškolského vzdelávania nenastúpila cestu približovania sa k celoštátnej úrovni, nevyužila ponúkajúce sa možnosti na dostihnutie tejto úrovne.
Skutočnosť, že len 4,5 % poslucháčov vysokých škôl je maďarskej národnosti, je jedným z často používaných argumentov rôznych analýz, nevystihuje však verne reálny stav. Je tomu tak najmä vtedy, ak ho porovnávame s percentuálnym podielom maďarského obyvateľstva (10,76% roku 1991 alebo 9,68% roku 2001).
Deficit v počte vysokoškolských študentov maďarskej národnosti sa v období 1990 až 2002 zvýšil o 959 osôb, čiže o 34,59 %, ale v dôsledku zníženia podielu osôb maďarskej národnosti v danej vekovej skupine sa relatívny deficit znížil z 51,82 % roku 1990 na 45,45 % roku 2002. Toto zlepšenie však nebolo lineárne, v skutočnosti nastalo až v období rokov 1998 a 2002. Prečo sa však deficit nezmenšil už aj v predchádzajúcich ôsmich rokoch, prečo sa jeho zmenšovanie začalo práve teraz? Na tieto otázky ponúkame tieto odpovede: príslušnící maďarskej menšiny si pravdepodobne uvedomili, že východiskom z chudoby, vysokej nezamestnanosti, zlej sociálnej a hospodárskej situácie môže byť vyššie vzdelanie.
Môžeme teda povedať, že vo vysokoškolskom vzdelávaní príslušníkov maďarskej národnosti sa v rokoch 1998 – 2002 začal istý pozitívny proces, ktorý sa prejavil nielen v percentuálnom, ale aj v absolútnom znížení deficitu študentov (z 3 972 na 3 732). Ďalším štatistickým dôkazom je aj to, že kým roku 1990 činil rozdiel medzi percentuálnym podielom príslušnej vekovej skupiny a percentuálnym podielom poslucháčov maďarskej národnosti 5,27 % (10,16 – 4,89), roku 1998 to bolo 4,63 % a roku 2002 už len 3,79 % (tabuľka 28).
Urýchlenie tempa tu načrtnutých pozitívnych zmien, vrátane ich vonkajšej stimulácie a podpory, by mohla byť jednou z najdôležitejších úloh, pred ktorou stojí maďarská komunita, veď potenciál týchto zmien odkryli samotní jej príslušníci.
Zníženie spomínaného deficitu v počte poslucháčov maďarskej národnosti je pozoruhodné aj preto, lebo k nemu došlo v rámci vysokých škôl na Slovensku, aj to predovšetkým vysokých škôl poskytujúcich vzdelávanie v slovenskom jazyku, a to napriek tomu, že práve v tomto období začalo byť na Slovensku vo väčšej miere prístupné denné vysokoškolské štúdium v maďarskom jazyku poskytované vysokoškolskými inštitúciami z Maďarskej republiky.
