Gábor Hushegyi: Výtvarné umenie, fotografia a architektúra


Maďarské obecenstvo na Slovensku akceptuje najmä tradičné, zobrazujúce a dekoratívne umenie, ale aj v radoch umelcov má táto poloha výtvarného umenia oveľa väčšie zastúpenie ako aktuálne tendencie súčasného umenia. Profesijnou a záujmovou organizáciou týchto autorov je Spoločnosť maďarských výtvarných umelcov Slovenskej republiky (SMVUSR), založená ešte za federácie v decembri 1989. Pri zrode spoločnosti boli aktívni aj Bartusz, Rónai či Ilona Németh, avšak títo progresívni umelci postupne opustili rady zoskupenia, ktoré vo svojej hodnotovej hierarchii preferovalo provinciálnosť a zápecníctvo. Napriek tomu SMVUSR má svoje opodstatnenie, je o ňu záujem tak medzi umelcami, ako aj medzi laickou verejnosťou, veď združuje tvorcov, ktorí by sa samostatne nedopracovali k výstavám. Obecenstvo však za umenie považuje práve ich diela, a spolu s umelcami sú presvedčení, že k dosiahnutiu výraznejších úspechov im bráni národná príslušnosť. V skutočnosti však väčšina autorov je opomínaná odbornou verejnosťou z rovnakého dôvodu ako mnohí slovenskí autori, a to kvôli profesionálnej a umeleckej nekvalite, kvôli neakceptovateľnosti ich výtvarnej tvorby. Spoločnosť oceňuje svojich členov výročnou cenou, podieľala sa aj na pokuse o založenie výtvarníckeho časopisu Kupola, nulté číslo bolo vydané v novembri 1995 pod odborným dohľadom Kláry Kubičkovej a Gábora Kalitu. Zostalo však iba pri pokuse, po niekoľkých číslach časopis zanikol v nasledujúcom roku. O druhý, ale už úspešný pokus sa postaral výtvarník Tibor Kopócs, keď roku 1998 založil umelecko-kultúrny časopis Komáromi Atelier s výraznou prevahou výtvarného umenia. Časopis je však okrem dvochtroch príspevkov beznádejne provinčný, vytvára tak fórum pre rovnako zmýšľajúcich výtvarníkov i galérie (Galéria Lilla v Chotíne, Galéria na Palatínovej ulici v Komárne) južného Slovenska. Medzi členmi SMVUSR sú však výtvarníci, ktorí sa v posledných rokoch čiastočne vzďaľujú svojim kolegom, sú to v prvom rade Katarína Fodorová, Kata Gály a Štefan Balázs. Pre Maďarov na Slovensku zostávajú aj naďalej uctievanými autormi maliari, grafici, ako Attila Duncsák, Tibor Kopócs, József Nagy, Zoltán Nagy, József Szilva a Lajos Szkukálek, zo sochárov Peter Gáspár, Gyula Mag a János Nagy. Túto hodnotovú orientáciu podporuje aj kuratórium Umeleckej ceny Posonium, laureátmi sa stali Július/Gyula Barta (2002), József Nagy a János Nagy (2003).

Najúspešnejším cyklom výstav SMVUSR sa stalo bienále ilustrovanej knihy. Podujatie jestvujúce nepretržite od roku 1992 jednoznačne prispelo k profilovaniu sa niektorých osobností, medzi najúspešnejších v tejto kategórii patrí Noémi Rácz, ktorá získala už niekoľko zahraničných ocenení v oblasti detskej ilustrovanej knihy. Spoločnosť maďarských výtvarníkov postupne dochádza k názoru, že kvalitatívna úroveň členstva je veľmi diskutabilná, preto najnovšie preferuje tematické výstavy, napr. projekt 10_1 predstavil deviatich mladých autorov s približne rovnakým pohľadom na umenie (2003).

Kontemplácia, konzervativizmus a apologetika akademizmu charakterizuje umenie Ottó Szabóa, pochádzajúceho z Moldavy nad Bodvou a v súčasnosti tvoriaceho v Rožňave. Na presadenie svojho umeleckého programu založil s Noémi Rácz a Zsoltom Lukácsom združenie Rovás v roku 1993. Ich pravidelné tvorivé tábory, nimi profilovaná Mestská galéria Rovás (Moldava nad Bodvou) sú miestami na ďalšie presadzovanie a prezentovanie umeleckého programu s výraznou inklináciou k tradičným a konzervatívnym hodnotám, uprednostňujúc zobrazujúce umenie a tvorbu vyznačujúcu sa bravúrnym individuálnym rukopisom. Aj medzi autormi tradičnejšej umeleckej orientácie nájdeme solitérov, napr. reštaurátora a kamenosochára Gábora Fredicsa, sklára Bélu Ferdicsa, žijúceho už roky v Maďarsku, Attilu Téglása z Komárna, ako aj Štefana Baloga, Klaudiu Koszibu a Kyru Matuštíkovú.


Najväčšiu spoločenskú prestíž si uchováva aj po páde socializmu monumentálna a pamiatková výtvarná tvorba. Tieto diela, napriek tomu, že dlhé roky sa tešia mravnej a finančnej podpore politickej elity a svoje prvoradé poslanie definujú ako upevnenie národnej historickej pamäte a národného kultúrneho povedomia, sú po umeleckej stránke veľmi problematické. Najnovšie sa konfrontujeme aj s historickou amnéziou, kedy bývalí dvorní sochári štátostrany sa bratajú s novou politickou elitou, získavajú najlukratívnejšie i najdôležitejšie objednávky, ako v prípade košického pamätníka Sándora Máraiho (autor: Peter Gáspár). Socha na verejnom priestranstve, či pamätník sa iba sporadicky vyhotoví v duchu aktuálneho súčasného umenia, medzi najvýznamnejšie artefakty tohto druhu môžeme bez diskusií zaradiť sochu Júliusa Jakobyho na Alžbetinej v Košiciach, ktorú vytvoril Juraj Bartusz. V preklenutí umeleckého hodnotového vákua maďarskej spoločnosti na Slovensku zohrávala významnú úlohu Nadácia Sándora Máraiho, ktorá od roku 1997 viackrát ocenila tvorcov, výtvarníkov za ich prínos v oblasti výtvarného umenia Cenou za otvorenú Európu (Ilona Németh, At Home Gallery, Juraj Bartusz).

2.FOTOGRAFIA

Výrazné zmeny nastali aj vo fotografii. Najrozšírenejšia podoba fotografickej tvorby v kultúre Maďarov na Slovensku_reportážna fotografia_sa postupne vytesnila na perifériu, a fotografi, ktorí desaťročia pôsobili v redakciách denníka či týždenníkov, kde si vytvárali bázu na voľnú tvorbu, sa z noci na deň kvôli výrazným a zásadným premenám printových médií dostali do núdzového stavu. Straty sú však ešte výraznejšie, veď Sándor Prandl a Jenő Szűcs zomreli, Július Tóthpál zas žije v ústraní v Kráľovskom Chlmci. Ale ani István Könözsi, László Nagy alebo György Gyökeres nemajú príležitosť prezentovať svoju tvorbu. Iba mládežnícke časopisy pociťovali potrebu vizuálnej zmeny, vďaka tomu sa fotograf Lehel Tóth, dokumentátor festivalov Studia erté, stal v priebehu 90. rokov známym, medzi mladými fotografmi reportáže vynikli Ede Dömötör a Tibor Somogyi. Umelecká fotografia je zastúpená v oveľa menšej miere, výraznejšie výsledky dosiahli Gábor Méry a Lehel Tóth. Najvýznamnejším fotografom maďarského pôvodu na Slovensku posledného poldruha desaťročia i niekoľkých desaťročí je Tibor Huszár, ktorý presvedčil o svojich kvalitách v sociálnej, reportážnej aj portrétnej fotografii, najnovšie vydal album o tolerantnom meste New York. V radoch mladých autorov nachádzame iba jednu osobnosť, a to Viktora Kopasza, pôsobiaceho a tvoriaceho v Prahe najmä v oblasti kolorovanej fotografii. V téme presahu výtvarného umenia a média fotografie jednoznačne vyniká tak na domácej, ako aj na medzinárodnej scéne tvorba Petra Rónaia. V manipulovanej fotografii je naďalej činná Judita Csáderová, jedna zo zakladajúcich členov bratislavského Mesiaca fotografie.

3.ARCHITEKTÚRA

Neudržateľnosť provincializmu v kultúre Maďarov na Slovensku najvýraznejšie demonštruje architektúra, v ktorej sa požiadavky utilitarizmu, funkčnosti, kvality a bezpečnosti prelínajú s požiadavkou najmodernejšieho architektonicko-estetického prevedenia súčasnosti. Na konci 80. a na začiatku 90. rokov sa ako prejav novonadobudnutej slobody objavili prvky organickej a tzv. živej architektúry v projektoch a realizáciách mladých architektov na južnom Slovensku. Štýl Imre Makovcza sa neobjavil iba pri prestavbách (Ladislav Friedmann), pri ojedinelých projektoch, ale aj v urbanistickej revitalizácii (napr. Dunajská Streda). Práve osobnosť maďarskej architektúry Imre Makovecz viedol v polovici a na konci 90. rokov rekonštrukciu a prestavbu Mestskej radnice v Dunajskej Strede. Avšak paralelne s pôsobením vo svete uznávaného architekta na území Slovenska sa aj miestni architekti pričinili o udomácnenie organického slohu: Péter Dóczé a Olivér Csémy projektovali budovu Mestskej tržnice v Komárne (1994), József Istenes budovu Novocentra v Nových Zámkoch (1993_1997), Tamás Jávorka revitalizoval hlavné námestie Šamorína a naprojektoval centrálnu budovu Zväzu maďarských skautov na Slovensku v Dunajskej Strede.

Marián Ravasz pre centrum Žitného ostrova pripravil medzi inými projekt Poštovej banky (1993_1995), na priečelí ktorej vyobrazil pohnuté udalosti miestnej hostórie v Dunajskej Strede. Pavilón Českej a Slovenskej republiky na 49. Bienále v Benátkach (2001) sa viaže taktiež k osobe M. Ravasza, kde realizoval architektonický rámec pre spoločnú inštaláciu Ilony Németh a Jiŕího Surúvku Pozvanie na návštevu. Určujúcou osobnosťou organickej architektúry na Slovensku je Péter Pásztor z Košíc, ktorý už štvrť storočia presadzuje tieto princípy i filozofiu tejto architektúry vo svojej domácej i zahraničnej tvorbe. V 90. rokoch projektoval a realizoval napr. Rímsko-katolický kostol v Lovinobani (1993), ústrednú budovu Poisťovne Otčina v Košiciach (spolu s Rozmannom a Friedmannom,1997), budovu colnej správy v Čiernej nad Tisou (1996_1999), ale aj chatu v Mezocsáte (1993) a rodinný dom v Košiciach-Barci (1994_1998). P. Pásztor však pôsobí aj na univerzitnej pôde a jeho teoretická činnosť nie je o nič menej cenná, čo dokazuje aj jeho účasť na výstave K novej Atlantíde v Pavilóne Maďarska na 7. Medzinárodnom bienále architektúry v Benátkach (2000).

Uplynulé poldruha desaťročie obohatilo územie obývané aj maďarským obyvateľstvom na Slovensku o dve emblematické diela. Prvým takým dielom je rekonštruovaný Most Márie Valérie (2001) spájajúci Štúrovo a Ostrihom, a druhým Nádvorie Európy (2000) v Komárne. Posledne menovaný komplex objektov sa zaraďuje podľa odborníkov do kategórie politickej architektúry, z pohľadu umenia je angažovaným, prepája architektonickú kulisu európskych národných architektúr s výtvarným umením na verejnom priestranstve. Sú to však iba štylizované napodobeniny, chýba im autenticita, čím sa posúvajú do kategórie architektonického a umeleckého gýča, čo je umocnené spôsobom umiestnenia i umeleckým prevedením sôch uhorských panovníkov.

Tradičný, takmer deväť desaťročí pretrvávajúci literárno-centrizmus a konzervativizmus v kultúre maďarskej minority na Slovensku prežil takmer bez zmien aj posledné jeden a pol desaťročie. Logickými následkami sú marginalizovanie ostatných druhov umenia a aktuálnych polôh súčasného umenia v hodnotovej orientácii i v akceptácii širším prostredím. Ako je známe, výnimka potvrdzuje pravidlo, ale v tomto prípade pomníková sochárska tvorba_ako výnimka_je aj znakom hlbšej krízy, nakoľko je vydaná napospas vkusu objednávateľov a novodobých mecénov (t. j. podpora pamätníkov nie z vlastných, ale zo štátnych zdrojov), ktorí uprednostňujú opisný realizmus 19. storočia overený umením diktatúr aj na prelome 20. a 21. storočia. Po nežnej revolúcii sa na Slovensku vytvoril pluralitný a slobodný umelecký život otvorený na medzinárodné dianie, v ktorom našli miesto aj maďarskí výtvarníci, fotografi a architekti žijúci v tejto krajine. Uplynulé obdobie však znamenalo vo viacerých prípadoch aj ukončenie životného diela: Vojtech Löffler (1990), Júlia Bartuszová (1990), Ľudovít Feld (1991), Alexander Eckerdt (1992), František Tanoczky (1993), Sándor Prandl (1995), Jenő Szűcs (1997), Ladislav Csemiczky (2000), Tibor Platzner (2000), Ernő Fischer (2002), Štefan Roskoványi (2002) a Csaba Kantár (2003).

Stránky: 1 2 3 4