A hoci podľa prvého bodu Deklarácie slovenského národa prijatej 30. októbra 1918 v Turčianskom sv. Martine „slovenský národ je čiastka i rečovo i kultúrno−historicky jednotného česko−slovenského národa“, podľa druhého bodu však „pre tento česko−slovenský národ žiadame i my neobmedzené samourčovacie právo na základe úplnej neodvislosti“.
Čoraz silnejúce požiadavky slovenskej národnej samostatnosti v rokoch 1918 až 1938 česká politika rozhodne odmieta a nepreukazuje ani najmenšiu vôľu k ich splnenie. Ústava Československej republiky prijatá roku 1920 deklarovala rovnosť všetkých svojich občanov pred právom a zákonom, ako aj
rasovú, jazykovú a náboženskú rovnoprávnosť. Jazykový zákon, ktorý bol tiež prijatý roku 1920, zabezpečoval menšinám vo svojej podstate široké práva v používaní jazyka (je pravda, že ústava interpretovala medzinárod−
noprávne záväzky štátu v oblasti ochrany práv menšín v mnohých bodoch reštriktívnym spôsobom, navyše, štátna moc reorganizáciou
územnosprávnych celkov docielila zníženie počtu administratívnych jednotiek s podielom zastúpenia menšín vyšším ako 20 %, pričom hranica 20 % bola podmienkou možnosti uplatnenia jazykových práv).
Na život maďarskej menšiny po roku 1918 negatívne vplývalo viacero činiteľov: v prvom rade to bolo vyhostenie z Československa tej časti úradníckeho stavu a inteligencie, ktorá odmietla zložiť sľub vernosti republike, ďalej to bola kolonizácia s cieľom narušiť etnickú homogénnosť oblastí obývaných Maďarmi (kolonizáciu vláda realizovala prostredníctvom pozemkovej reformy, v rámci ktorej štát zhabal poľnohospodársku pôdu v rozlohe väčšej ako 250 hektárov – táto bola vo vlastníctve predovšetkým Maďarov – a rozdelil ju českým a slovenským kolonistom), zrušenie maďarského školského systému, zrušenie mnohých maďarských kultúrnych a vzdelávacích organizácií a spolkov atď. Po šoku, spôsobenom rozpadom uhorského impéria, sa maďarská menšina v medzivojnovom Československu postupne začína organizovať, vytvára si rozličné formy ochrany svojich menšinových záujmov. V dôsledku postupného obmedzovania právomocí sa mosprávnych orgánov sa ťažisko boja za ochranu menšinových práv presúva do oblasti politiky. Veľmi skoro vzniká systém maďarských politických strán, tvoriaci široké spektrum od tzv. negativistického opozičníctva založeného na politike rekriminácií, cez servilný prorežimový aktivizmus, až po komunistické ľavičiarstvo. Svetonázorové hľadiská, ktoré určovali zameranie pôvodných maďarských strán, sa v polovici tridsiatych rokov dostávajú do úzadia – jednak ako reakcia na zmarenie dohody s českými a slovenskými stranami, jednak pod vplyvom maďarskej zahraničnej politiky – čoho výsledkom je uvedomenie si spoločných národných menšinových záujmov a zjednotenie dvoch najvýznamnejších maďarských menšinových strán roku 1936. Činnosť politických strán bola dobre dopĺňaná pôsobením maďarských menšinových inštitúcií. Úroveň ich práce bola síce veľmi premenlivá, ale kultúrna činnosť, ktorú vykonávali v záujme zachovania národnej identity Maďarov vtlačila maďarskému duchovnému životu v Československu v období medzi dvomi vojnami výraznú pečať. V tridsiatych rokoch sa čoraz viac udomácňuje myšlienka, že menšinové bytie je osobitným poslaním. Tento posun vo vnímaní vlastného postavenia je inšpirovaný menšinovým mesianizmom,
jeho protagonistami sú významné osobnosti maďarského literárneho a vedeckého života na Slovensku, a odzrkadľuje tú novú duchovnosť,
ktorá je už vyjadrením uvedomenia si dvojitej pripútanosti, dvojakej identity príslušníkov menšín.
Po prvej viedenskej arbitráži nedochádza k podstatným zmenám v právnom postavení Maďarov, ktorí ostali na Slovensku: v škol stve aj vo verejnom živote môžu používať svoj materinský jazyk, ak sú podobné práva priznané aj slovenskej menšine v Maďarsku. Uplatnenie zásady reciprocity sa teda obmedzuje právo maďarskej menšiny používať svoj materinský jazyk.
Obdobie rokov 1945 – 1948 znamená éru úplného bezprávia maďarskej menšiny, ktoré sú označované ako „roky bez domoviny“ („a hontalanság évei“). Maďari (a Nemci) žijúcich v Československu boli – okrem aktívnych antifašistov – štátom zbavení občianstva, následne bola zhabaná pôda, budovy a nehnuteľnosti, ktorá bola v ich vlastníctve. Zamestnanci štátnej a verejnej služby maďarskej národnosti boli prepustení zo zamestnania bez akejkoľvek náhrady (Maďari nemohli dostať ani vojnové odškodnenie, ani dôchodok). Boli zatvorené maďarské školy, rozpustené maďarské spolky a organizácie. Maďari boli nútení k reslovakizácii, mnohí boli deportovaní do Čiech, Československo v podstate vnútilo Maďarsku dohodu o vzájomnej výmene obyvateľstva atď. Tieto opatrenia, obsiahnuté v Košickom vládnom programe, v zákonoch Slovenskej národnej rady, či Benešových dekrétoch zanechali dodnes živé, hlboké rany v dušiach príslušníkov maďarskej menšiny na Slovensku. Po prevzatí moci komunistami, na základe zákona číslo 245 z 25. októbra 1948, mohlo byť príslušníkom maďarskej menšiny – po zložení prísahy vernosti – prinavrátené česko− slovenské štátne občianstvo, avšak nemohli si uplatňovať špecifické menšinové práva.
Až ústavný zákon číslo 33 z roku 1956 nariaďuje, že je potrebné vytvoriť vhodné podmienky na podporu hospodárskeho a kultúrneho rozvoja občanov maďarskej a ukrajinskej národnosti. Ďalej, podľa ústavy z roku 1960 mal štát zabezpečiť občanom maďarskej, ukrajinskej a poľskej národnosti možnosť vzdelávania sa a kultúrneho rozvoja v materinskom jazyku.
Na základe uvedených opatrení sa počnúc päťdesiatymi rokmi na Slovensku postupne otvárajú brány maďarských škôl a materských škôl, pod silným straníckym dohľadom sa začína vydávanie maďarských kníh, novín a časopisov. 15. decembra 1948 vychádza prvé číslo denníka Új Szóa postupne vychádzajú ďalšie maďarské časopisy: Szabad Földműves (1950), Alkotó Ifjúság (1950), Fáklya (1951), Pionírok Lapja (1951), Új Ifjúság (1952), Kis Építő (1952), Dolgozó Nő (1952), A Hét (1956), Irodalmi Szemle (1958) atď.
Vydávanie maďarských kníh sa začalo v rámci Vydavateľstva Pravda roku 1949. Roku 1953 vzniklo Maďarské vydavateľstvo v Československu, avšak roku 1956 bolo včlenené do Slovenského vydavateľstva krásnej literatúry (neskoršie Vydavateľstvo Tatran). Roku 1967 vzniká maďarská sekcia vydavateľstva Tatran, z ktorej potom 1. januára 1969 vzniká Vydavateľstvo kníh a časopisov Madách. 5. marca 1949 bol založený Csemadok (Kultúrny spolok maďarských pracujúcich v Československu, od r. 1966 Kultúrny zväz maďarských pracujúcich v Československu), ktorý vykonával činnosť do
novembra 1989 ako jediná povolená masová organizácia maďarskej menšiny v Československu.
Roku 1950 začína činnosť maďarské oddelenie Dedinského divadla a v roku 1952 vzniká Maďarské oblastné divadlo v Komárne. Jedným z významných výdobytkov Pražskej jari 1968 bolo aj prijatie ústavného zákona číslo 144. z 27. októbra. V zmysleodseku 1 tohto zákona sú okrem českého a slovenského národa štátotvornými subjektmi aj maďarská, nemecká, poľská a ukrajinská (rusínska) národnosť, ktorým sa podľa odseku 3 zákona zaručuje právo na vzdelávanie v materinskom jazyku, právo na všestranný kultúrny rozvoj, právo používať ich jazyk v úradnom styku na území obývanom príslušnou menšinou, právo združovať sa v národnostných kultúrnych a spoločenských organizáciách ako i právo vydávať tlač a rozširovať a prijímať informácie v ich jazyku. V období normalizácie sa postupne rušia takmer všetky výdobytky demokratizačného procesu.
