Československo bolo do obdobia zmeny režimu roku 1989 jednou z najdogmatickejších krajín socialistického bloku. Najvýznamnejším kritikom režimu sa stalo opozičné hnutie známe pod názvom Charta 77. Roku 1978 vznikol pod vedením Miklósa Durayho Výbor na ochranu práv maďarskej menšiny v Československu, ktorý sa ako jediná maďarská organizácia odvážil postaviť na ochranu ľudských práv maďarskej menšiny v Československu.
V tejto situácii zastihla obyvateľstvo krajiny zmena režimu. 17. novembra 1989 si pražskí vysokoškoláci na obrovskej protestnej demonštrácii pripomenuli udalosti z roku 1939, keď fašistickí okupanti v Prahe a v Brne popravili 9 vysokoškolákov, 1200 študentov zatkli a odvliekli
do koncentračných táborov a na Hitlerov príkaz zavreli všetky české vysoké školy. Skutočným cieľom demonštrácie 17. novembra 1989 však bol protest proti komunistickému režimu. Povolenú študentskú demonštrá−
ciu polícia brutálne rozohnala a viacero študentov zranila. Okamžite sa začali masové demonštrácie na protest proti zásahu policajných orgánov. Husákovský režim, ktorý bol považovaný za skalopevný, sa pod vplyvom
masových demonštrácií prakticky za niekoľko dní zrútil ako domček z karát.
18. novembra vznikla v Šali na ochranu práv maďarskej menšiny Maďarská nezávislá iniciatíva, 19. novembra vzniklo pražské Občanské fórum
a 20. novembra Verejnosť proti násiliu – tieto dve hnutia koordinovali demonštrácie v Čechách, resp. na Slovensku. Od tohto momentu sa udalosti vyvíjajú veľmi rýchlo. Masové demonštrácie sú na dennom poriadku, 27. novembra ochromuje krajinu dvojhodinový všeobecný štrajk,
následne Federálne zhromaždenie ruší ústavný článok o vedúcej úlohe komunistickej strany v spoločnosti, zo svojich funkcií odstupujú vedúci tajomník ÚV KSČ Miloš Jakeš a predseda Slovenskej národnej rady Viliam
Šalgovič, predseda federálnej vlády Ladislav Adamec odvoláva z funkcie predsedu slovenskej vlády Pavla Hrivnáka.
10. decembra po vymenovaní novej federálnej vlády v čele s Mariánom Čalfom (v nej sú už komunisti v menšine) odstupuje z funkcie prezident republiky Gustáv Husák, 28. decembra je za predsedu Federálneho zhromaždenia zvolený Alexander Dubček a 29. decembra sa prezidentom republiky stáva Václav Havel.
8. – 9. júna 1990 sa konajú prvé slobodné parlamentné voľby v Československu po viac ako štyridsiatich rokoch.
Po voľbách sa však politická stabilita rýchlo narúša: najsilnejší vládny subjekt,
Verejnosť proti násiliu, vyslovuje na jar 1991 nedôveru premiérovi Vladimírovi Mečiarovi, v dôsledku čoho sa hnutie čoskoro rozpadá na
dve časti. Parlamentné voľby roku 1992 vyhráva na Slovensku Hnutie za demokratické Slovensko (HZDS) pod vedením Vladimíra Mečiara, v Čechách Občanská demokratická strana pod vedením Václava Klausa. Česko−slovenské rozpory sú v tom čase už natoľko vyhrotené (na jar 1990 k tomu prispievajú spory o oficiálny názov štátu a podobu štátneho znaku, potom spory
o text novej federálnej ústavy, navyše, 17. júla 1992 Slovenská národná rada schvaľuje Deklaráciu o zvrchovanosti a 1. septembra prijíma Ústavu Slovenskej republiky), že 26. augusta 1992 sa Václav Klaus a Vladimír Mečiar v Brne dohodnú na termíne rozdelenia Českej a Slovenskej federatívnej republiky. Výsledkom týchto procesov je vznik samostatnej Slovenskej republiky 1. januára 1993.
Za uplynulé obdobie sa zmenou režimu v Československu zaoberali desiatky publikácií, no doteraz si ani jedna rozsiahlejšia štúdia nestanovila za cieľ popísať, akú úlohu pritom zohrala maďarská menšina na Slovensku. Je pritom nesporné, že najmä v prvých mesiacoch po páde komunizmu mala na priebeh udalostí značný vplyv. Úlohu maďarskej menšiny spomínajú domáce i zahraničné publikácie len marginálne a často len z priloženej fotodokumentácie sa stáva zrejmým, že aj známi maďarskí umelci a intelektuáli na Slovensku boli aktívnymi účastníkmi udalostí. V prípade zahraničných publikácií je to aj pochopiteľné, veď ich autori sa pri svojej práci opierajú predovšetkým o české a slovenské zdroje.
Roku 1995, v období vrcholu vlády Vladimíra Mečiara, sa v Nadácii Sándora Máraiho zrodila myšlienka, že treba napísaťsúhrnnú správu o stave slovenskej spoločnosti. V tom čase sa Slovensko už dávno vzdialilo od zahraničnopolitických a vnútropolitických cieľov vytýčených v novembri a decembri 1989. Šanca pripojiť sa k Európskej únii a NATO sa znížila na minimum. Politici západoeurópskych krajín a USA sledovali kroky
Mečiarovej vlády, ktoré sa v žiadnom prípade nedali považovať za demokratické, s čoraz väčším skepticizmom.
Publikácia Slovensko 1995: Súhrnná správa o stave spoločnosti,ktorú vydala Nadácia Sándora Máraiho roku 1996, ako aj jej neskôr publikovaná anglická verzia, mala doma i v zahraničí obrovský ohlas. Recenzie vyzdvihovali predovšetkým fakt, že v krajine naozaj existuje skupina ináč zmýšľajúcich intelektuálov, ktorá je schopná problémy Slovenska presne diagnostikovať a znázorniť objektívnym spôsobom obraz situácie na Slovensku po rozpade Československa –nastaviac tým slovenskej spoločnosti nedeformované zrkadlo. Publikácia zároveň obsahovala dôležité informácie aj pre zahraničných odborníkov, potenciálnych investorov, podnikateľov. Napriek tomu, že väčšina autorov nepatrila k sympatizantom Mečiarovej vlády, ani vláde lojálni oponenti nedokázali polemizovať s ich závermi a konštatáciami.
Jednotlivé štúdie, analyzujúce rozličné oblasti spoločenského a hospodárskeho života sa totiž opierali o oficiálne údaje a známe fakty.
Súhrnná správa o stave spoločnosti v roku 1995 a jej každoročné pokračovania, ktoré vydáva Inštitút pre verejné otázky, sa stali
najčítanejšími a najcitovanejšími knihami o Slovensku v zahraničí. Už vtedy sa ukázala potreba vydať podobnú súhrnnú správu aj o maďarskej menšine na Slovensku.
