Judit Hamberger: Strana maďarskej koalície v Slovenskej vláde


Oficiálna maďarská politika privítala výsledok parlamentných volieb na Slovensku ako nádejný z pohľadu posilnenia visegrádskej spolupráce a možností spoločného, vzájomne zosúladeného a jednotného postupu pri napĺňaní integračných snažení. Maďarská strana reagovala pozitívne aj na fakt, že Strana Strana maďarskej koalície v slovenskej vláde maďarskej koalície bola prizvaná na koaličné rokovania o zostavení vlády. Zdržanlivý postoj prejavila v súvislosti s tým, že Strana demokratickej ľavice mala výhrady proti možnému vstupu Maďarov do vlády.

Politickí predstavitelia Európskej únie privítali fakt, že sa SMK stala členom slovenskej vládnej koalície s osobitným uznaním; po voľbách viackrát prízvukovali, že Slovensko musí plniť kodanské politické kritériá. Dali Slovenskej republike jednoznačne na vedomie, že prijatie zákona o používaní jazyka menšín a pozitívny obrat v menšinovej politike slovenskej vlády je jedným z hlavných predpokladov toho, aby Európska únia definitívne určila dátum začatia intenzívnych prístupových rokovaní so SR (v prvej polovici 1999). Keďže do júna 1999 zákon o používaní jazyka menšín nebol hotový, aj v Bruseli sa museli zaoberať napätím, ktoré vládlo medzi SMK a slovenskou časťou koalície pre neplnenie maďarských menšinových programových cieľov.

Účasť Maďarov v slovenskej vládnej koalícii vyvolávala a vyvoláva sústavné napätie v radoch slovenskej politickej elity. Toto napätie sa zvyčajne zosilňuje pri príprave zákonov a právnych úprav, ktoré sa týkajú aj Maďarov. V prvom vládnom cykle sa vyhrotilo napätie v súvislosti s nasledujúcimi „kauzami“: otázka podpory menšinových kultúr,4 zákon o používaní jazyka menšín, zákon o územno-správnom členení, otázka pôdy neznámych vlastníkov, resp. vždy, keď SMK artikulovala akékoľvek požiadavky v oblasti jazykových práv, kultúry a školstva.

Poslednou podmienkou začatia rokovaní o pristúpení k Európskej únii bolo prijatie zákona o používaní jazyka menšín, ktorý vláda predložila parlamentu (naponáhlo) v takej podobe, že bol pre Maďarov neprijateľný. Do parlamentu sa dostali dva návrhy, jeden vládny a druhý z dielne SMK. Do vládneho návrhu totiž členovia koalície nezapracovali žiadne ustanovenie predložené SMK.

V slovenských pomeroch možno považovať za samozrejmé, že maďarský návrh Národná rada zamietla a Maďari zas nehlasovali za vládny návrh. Opozícia bojkotovala prerokovanie zmieneného zákona z princípu, poslanci SMK však svojou účasťou na hlasovaní umožnili, aby bol zákon – s ktorého znením nesúhlasili – prijatý. Prístupové rokovania s EÚ sa tak mohli začať. Maďarskí poslanci svojou (protestujúcou) prítomnosťou v sále teda prispeli k tomu, aby mohla vládna koalícia prijať ten jazykový zákon, ktorý oni odmietli. (Takéto paradoxné situácie sa opakovali viackrát, čo poukazuje na ambivalentné postavenie Maďarov vo vláde.) Zákon síce umožnil používanie menšinových jazykov v úradnom styku, ignoroval však požiadavky SMK a používanie jazykov menšín neupravil komplexne. SMK chcela znížiť hranicu aplikovateľnosti zákona na obce s podielom osôb patriacich k národnostným menšinám nad 10 %, slovenská časť koalície však túto hranicu v prijatom zákone stanovila na 20 %. SMK chcela rozšíriť právo používania jazyka v úradnom styku aj na oblasť školstva a kultúry.

Prijatý zákon o používaní jazyka menšín slovenskí politickí analytici hodnotili v tom zmysle, že zlepšil právnu základňu vykonateľnosti menšinových práv.5 (Tak isto hodnotili analytici aj ostatné doplňujúce zákony upravujúce používanie jazyka menšín – školský zákon a zákon o štátnom jazyku, ako aj novelu zákona o štátnej správe v školstve a školskej samospráve. Zmienená právna úpravy umožnila opätovné zavedenie dvojjazyčných vysvedčení v menšinových školách.) Poslanci SMK požiadali prezidenta republiky, aby prijatý zákon o používaní jazyka menšín nepodpísal, pretože je nepostačujúci a z hľadiska rozsahu práva na používanie jazyka menšín nevyhovujúci. Prezident Rudolf Schuster však zákon v júli 1999 so súhlasom Bruselu predsa len podpísal. Politici EÚ boli natoľko spokojní so zmenou vlády a celkového kurzu slovenskej politiky, že zákon o používaní jazyka menšín, proti ktorému Maďari protestovali, akceptovali.

Spôsob prijatia zákona o používaní jazyka menšín je plastickou ilustráciou toho, ako Slováci vo svojej politike voči maďarskej menšine s obľubou používajú metódu „o nás – bez nás“, voči ktorej sa v spoločnom štáte s Čechmi tak často ohradzovali, a uchyľujú sa k nej aj napriek tomu, že Maďari sú členmi vládnej koalície a rozhodnutia by v princípe mali byť konsenzné.6

V otázke reformy verejnej správy sa Maďarom dostalo v parlamente podobného „zaobchádzania“. Nový parlament po voľbách 1998 upravil zákon o komunálnych voľbách do pôvodného stavu, a tým odstránil zo zákona tie ustanovenia, ktoré diskriminovali kandidátov neslovenskej národnosti. Predchádzajúca vládna koalícia totiž v júni 1998 zákon pozmenila tak, že sa na územiach s národnostne zmiešaným obyvateľstvom zaviedla etnické kvóty. SMK neustále zdôrazňovala, že chce zlepšiť postavenie národnostných menšín prostredníctvom posilnenia postavenia a reálnych právomocí územných samospráv. Zasadila sa o vytvorenie takej viacstupňovej územnej samosprávy, ktorá je v súlade so zásadou subsidiarity a požiadavkou decentralizácie verejnej správy, ako aj so zásadou regionalizácie, podporovanou EÚ. Praktické uskutočnenie reformy verejnej správy považovala za jednu z najdôležitejších podmienok rozdelenia štátnej moci. Posilnenie miestnych a regionálnych samospráv a rozšírenie ich právomocí teda tvorili a tvoria významnú časť programov SMK a bývalých maďarských strán. Reforma verejnej správy bola pre Maďarov strategickou otázkou, a preto vopred signalizovali, že ak sa reforma neuskutoční podľa pôvodného zámeru, vystúpia z vlády.

Kľúčovou otázkou reformy verejnej správy bolo totiž to, akým spôsobom budú konštituované vyššie územné celky, aké majú mať kompetencie, kde majú byť hranice vyšších územných celkov („žúp“, VÚC) a akú váhu môžu mať v rámci týchto celkov Maďari, tzn. ako bude maďarské obyvateľstvo – z hľadiska výkonu právomocí územnej samosprávy – novými administratívnymi v rámci Slovenska regionálne rozdelené. Postup prípravy reformy sa modifikoval vždy podľa aktuálnej intenzity pôsobenia maďarského komplexu a podľa toho, kto a akým spôsobom chcel hrať tzv. maďarskou kartou. Väčšia časť koaličných partnerov (a celá opozícia) sa usilovala o to, aby Maďari v regionálnych voľbách nezískali ani v jednom vyššom územnom celku prevahu, resp. aby sa ani v jednom VÚC nedostali do dominantnej pozície.

Stránky: 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 12 13