Petőcz, Kálmán. Národný populizmus a volebné správaníe. In Národný populizmus na Slovensku a slovensko-madarské vztahy 2006 – 2009, Editor: Kálmán Petőcz. Šamorín: Fórum inštitút pre výskum menšín. 2009.
Priebeh a výsledky prezidentských volieb, ktoré sa na Slovensku konali v 21. marca a 4. apríla 2009, navodili dojem, ako keby sa Slovenská republika z hľadiska volebného správania rozdelila na dve časti: na širší severný a užší južný pás, zahrňujúci aj hlavné mesto Bratislavu a metropolu východného Slovenska Košice. Farebná mapka, zobrazujúca rozdelenie volebných obvodov, v ktorých zvíťazil na jednej strane úradujúci prezident Ivan Gašparovič a na druhej strane jeho vyzývateľka, občianska kandidátka podporovaná opozičnými stranami Iveta Radičová, patrila medzi najčastejšie uvádzané informácie súvisiace s voľbami.
Je potrebné poznamenať, že uvedený kartogram je zostavený podľa obvodov. Väčšina médií uvádzala kartogramy v členení na okresy.1 Pri takomto zobrazení by bol farebný pás označujúci územie, kde Iveta Radičová „vyhrala“ nad Ivanom Gašparovičom úplne súvislý a pokrýval by celý pás pozdĺž hranice s Maďarskom od Bratislavy až po Čiernu nad Tisou.2
Prezidenta Ivana Gašparoviča podporovali v jeho kampani o znovuzvolenie dve vládne strany: SMER – sociálna demokracia (SMER-SD) premiéra Roberta Fica a Slovenská národná strana (SNS) Jána Slotu. Tretia vládna strana, Ľudová strana – Hnutie za demokratické Slovensko (ĽSHZDS) bývalého premiéra Vladimíra Mečiara síce Ivana Gašparoviča nepodporila, dokonca sa od neho dištancovala. Napriek tomu je pravdepo-dobné, že predovšetkým v druhom kole hlasovala značná časť priaznivcov HZDS tiež za úradujúceho prezidenta. Pomohla tomu určite aj nacionálnym smerom vyhrotená atmosféra vyvolaná SNS, ku ktorej prispeli svojim dielom aj premiér a prezident, minimálne tým, že sa voči kampani SNS jednoznačne neohradili. Rétorika predstaviteľov SNS sa zamerala na „varovanie“ slovenských voličov pred potenciálnou hrozbou vyhlásenia maďarskej autonómie na južnom Slovensku, pokiaľ by voľby vyhrala kandidátka Iveta Radičová. Niekoľko dní pred druhým kolom volieb neznáme osoby začali vo viacerých obciach južného a západného Slovenska rozširovať letáky, v ktorých sa tvrdilo, že Iveta Radičová „sľúbila Maďarom autonómiu“. Neskôr si inzerát s podobným obsahom objednala agentúra, ktorá pracovala aj pre prezidenta Gašparoviča. Nakoniec sa ukázalo, že inzerát si objednala SNS. Ján Slota na osobitnej konferencii povedal, že by bolo „choré, keby maďarská menšina zvolila hlavu štátu väčšine.” Ani prezident, ani premiér sa od týchto výrokov nedištancovali.3
Všeobecná mienka v prostredí liberálnejšie orientovanej mienkotvornej elity je tá, že „strašenie Maďarmi a autonómiou rezonuje najmä medzi voličmi zo severu krajiny, ktorí s občanmi maďarskej národnosti neprichádzajú do kontaktu.“4 Zdanlivo tento názor potvrdzujú aj exaktné štatistické údaje zo všetkých doterajších volieb, ako aj rôzne sociologické výskumy a publikované analýzy volebného správania na Slovensku.5 Pokiaľ porovnáme výsledky doterajších parlamentných volieb, vždy zistíme, že strany so silným národno-populistickým apelom (SNS, HZDS, SMER) v južných okresoch, Bratislave a Košiciach vždy prehrávajú. Tam dominujú strany maďarskej menšiny, prípadne stredopravé občianske strany s výraznejším proeurópskym a občianskym apelom.
Dá sa z týchto štatistických údajov skutočne vyvodiť záver, že medzi volebným správaním Slovákov (voličov slovenskej národnosti) žijúcich v severných a južných okresoch je zásadný rozdiel? Ak skutočne existuje medzi nimi takýto signifikantný rozdiel, je to zároveň aj znakom toho, že aj ich vzťah k Maďarom, ich postoj k riešeniu slovensko-maďarského spolužitia je výrazne odlišný?
Táto otázka je z pohľadu hľadania účinných nástrojov čelenia nacionálnemu populizmu na Slovensku pomerne relevantná. Možno napríklad uviesť, že jednou z deklarovaných motivácií predkladateľa novelizácie zákona o štátnom jazyku, bola práve snaha chrániť práva Slovákov žijúcich na južnom Slovensku.6 Porušovanie ich jazykových práv vraj dokazujú početné sťažnosti, zasielané na Ministerstvo kultúry a iné ústredné orgány štátnej správy. Tvrdenie, že Slováci sú na južnom Slovensku „diskriminovaní“, dokonca „asimilovaní“ maďarskou menšinou, je bežnou súčasťou diskurzu v tzv. národno-orientovaných médiách. Je dokonca bežnou súčasťou rétoriky nielen politikov SNS, ale aj HZDS a časti politikov SMER-u. Odrážajú tieto tvrdenia a kampaň na nich založená skutočné nálady – aspoň kritickej masy – slovenských voličov na južnom Slovensku? Alebo je táto rétorika naozaj určená len pre „neznalých“ voličov zo severných okresov, ktorí „živého Maďara nikdy nevideli“? Čiastočne môžeme na túto otázku nájsť odpoveď, ak sa bližšie pozrieme na vzorce volebného správania Slovákov na južnom Slovensku.
Sociologické prieskumy dokazujú, že v otázkach nazerania na postavenie a práva národnostných menšín (najmä Maďarov) sú medzi prívržencami jednotlivých slovenských politických strán pomerne značné rozdiely. Pred parlamentnými voľbami 2006 skúmal Inštitút pre verejné otázky hodnotový profil sympatizantov politických strán. V rámci toho sa zisťovala miera akceptácie princípu plnej rovnoprávnosti všetkých občanov SR, bez ohľadu na národnosť. Respondenti si mali vybrať, ku ktorému z dvoch predostretých výrokov, uvedených v záhlaví grafu 1, sa viac prikláňajú. Ako na to poukazujú Bútorová a Gyárfášová (2006), výsledky prieskumu potvrdili, že najviac zdržanliví až odmietaví sú v otázke plnej rovnoprávnosti národnostných menšín potenciálni voliči SNS, KSS a HZDS. Najliberálnejší sú voliči SDKÚ, nasledovaní voličmi Slobodného fóra (SF). V strede sa nachádzajú voliči SMER-u a KDH. Voliči SMER-u sú však v prístupe k danej otázke predsa len jednoznačne bližšie k táboru SNS + HZDS + KSS, kým sympatizanti KDH sú jednoznačne bližšie k táboru SDKÚ + SF. Celkovo však možno konštatovať, že medzi sympatizantmi všetkých slovenských strán je zastúpenie tých, čo súhlasia s výrokom „Slovenská republika je štátom slovenského národa, a preto v ňom musia mať rozhodujúce slovo Slováci“, pomerne vysoký.
Z grafu jednoznačne vyplýva, že z pohľadu vzťahu k otázke postavenia a práv národnostných menšín, ktorá je v politickom diskurze vždy prepojená s otázkou tzv. ochrany národno-štátnych záujmov, je súčasné rozvrstvenie politických síl na Slovensku vlastne celkom logické. Názor, že Slovenská republika je (výhradne) štátom Slovákov, zdieľajú dve tretiny voličov SNS a HZDS (ako aj KSS). Medzi sympatizantmi SMER-u má tento názor podporu síce menšieho počtu respondentov (53 %), avšak pomerne vysoké zastúpenie tu majú respondenti s nevyhraneným názorom. Navyše, iba 25 % sympatizantov SMER-u (len o 4 % viac ako v prípade SNS) súhlasí jednoznačne s názorom, že Slovenská republika je štátom všetkých občanov, ktorí ju spoluvytvárajú. Z celkového obrazu sa výrazne vyčleňujú sympatizanti SDKÚ, z ktorých takmer polovica akceptuje názor, že Slovenská republika je štátom všetkých občanov, ktorí tu žijú.
Rozdelenie dané grafom 1 je významné nielen z pohľadu „veľkej“ politiky, ale aj z pohľadu regionálnej a miestnej politiky. Vyplývajú z neho dôležité závery aj pre praktické riešenia problematiky spolužitia Slovákov a Maďarov na južnom Slovensku. Ak je pravda, že Slováci v národnostne zmiešaných okresoch južného Slovenska sú v otázke menšinových práv chápavejší a v otázke modelov národnostného spolužitia tolerantnejší (ako je to často prezentované politikmi, médiami i časťou akademickej obce), malo by sa to určitým štatisticky signifikantným spôsobom prejaviť aj v ich volebnom správaní.
