Je teda potrebné zostaviť také obsahové kritériá, ktoré výstižne popíšu právne, organizačné, ideologické aj osobitné etnické špecifiká v ich celistvosti a vzájomnom vzťahu.
V ďalšom sa teda pokúsime predložiť kategorizáciu menšinových organizácií, pričom sme si vedomí, že sú možné aj mnohé iné kategorizácie.
V nasledujúcej časti sa pokúsime o určenie jednotlivých typov maďarských inštitúcií na Slovensku. Tieto typy sa budeme usilovať popísať z hľadiska ich funkcie, organizačného profilu, spoločenského poslania, vlastnej identifikácie a historického vývinu.
4.1. Organizácie na obhajobu záujmov a odborné (strešné) organizácie „Maďarov v Česko-Slovensku/na Slovensku“
Tieto organizácie vznikali výhradne na etnickom základe, od svojho vzniku sa usilujú o získanie monopolného postavenia a o štatút výlučnej organizácie a nestrpia vedľa seba žiadne podobné organizácie.[20] Svoju legitimitu hľadajú predovšetkým v mocenských centrách v Maďarsku alebo v maďarských politických stranách na Slovensku a za hlavný znak tejto legitimity považujú výraznú, často výlučnú materiálnu podporu z uvedených zdrojov.
Legitimizujúca funkcia finančnej podpory bola aj veľmi dôležitým nástrojom národného „ideologického transferu“. Materiálna podpora Budapešti danej organizácii či iniciatíve niesla v sebe aj odkaz, že ide o „správnu“ aktivitu. V skutočnosti bola situácia opačná: budapeštianska politická elita podporovala strešné organizácie maďarskej menšiny, lebo sa – často len na základe názvu – domnievala, alebo v to aspoň chcela veriť, že sú to zoskupenia, ktoré majú potrebnú domácu legitimitu a vyjadrujú vôľu celej menšinovej komunity. Znamenalo to zároveň aj ochranu a krytie pre obe strany. Uvedené organizácie disponovali silným lobistickým zázemím, výraznou politickou podporou a veľkou schopnosťou „vyznať sa v tlačenici“. Preto aj pri inštitucionalizácii systémov podpory pre zahraničných Maďarov, (ktorej deklarovaným cieľom bolo zrovnoprávnenie šancí na dosiahnutie podpory z Maďarska pre každého), sa tieto subjekty tešili zvláštnemu zaobchádzaniu a získali určité osobitné práva. Takto vytvorenú kategorizáciu – i keď v menej rigidnej forme – akceptovali aj byrokratické aparáty tých maďarských vlád, ktoré boli tvorené tzv. nenárodne orientovanými politickými silami.
Uvedené „zvýhodnené“ organizácie si v rámci svojho poľa pôsobnosti autoritatívne prisvojili odborné, organizačné, mobilizačné a prerozdeľujúce funkcie, a keďže si takto vybudovali aj príslušnú klientelu, získali si tiež podporu mienkotvornej časti národne orientovanej elity maďarských intelektuálov.
Ide o organizácie, ktoré od začiatku deväť-desiatych rokov používali pre svoje označenie prívlastok „Maďarské … v Československu“[21] a v danej oblasti činnosti, ale často aj mimo nej vystupovali v mene celej maďarskej menšiny na Slovensku (Etnografická spoločnosť Maďarov v Československu [9. decembra 1989], Spoločnosť maďarských výtvarníkov v Československu [19. decembra 1989], Zväz maďarských pedagógov v Československu [13. januára 1990], Maďarské vedecké fórum v Československu [neskôr Spoločnosť] [15. februára 1990], Združenie maďarských novinárov v Československu [19. januára 1990], Zväz Maďarov Čiech a Moravy [február 1990], Zväz skautov maďarskej národnosti v Československu [11. marca 1990], Demokratický zväz Maďarov v Československu – Csemadok [25.- 26. apríl 1991], Ústredná maďarská knižnica a archív v Československu [neskoršie Nadácia Bibliotheca Hungarica] [3. októbra 1991] atď.).
Je takmer nepodstatné, koľko mali tieto organizácie členov, akú činnosť vykonávali, aké výsledky dosiahli, ich vonkajšia legitimita a neochvejný ideologicko-etnický postoj im umožnili, aby boli dlhé roky prezentované ako nespochybniteľné autority. Ich postavenie navyše posilňovala aj reálna finančná podpora [z Budapešti]. „Transfer prostredníctvom patronátu pozostáva v prvom rade z ideologických prvkov a nezasahuje do toho, akým spôsobom, akými prostriedkami a s akou efektivitou podporovaná inštitúcia funguje. Pre podporovateľa nachádzajúceho sa v centrálnej pozícii je dôležitá len markantná signalizácia jej existencie. V dôsledku toho ochotne podporuje také inštitúcie, ktoré sa prejavujú ako silné organizácie v reprezentačnej, symbolickej rovine, podporuje ich akcie, podujatia, podporuje privlastnenie si fyzického či spoločenského priestoru potrebného pre ich činnosť“ (Biró 1998, 32). Je zaujímavé, že tento typ organizácie sa aj v celkom nových podmienkach a vo vyššie popísanom uzavretom, komplexnom menšinovom spoločenskom prostredí pokúsil na národnostnom, politickom a ideologickom základe reprodukovať už z minulosti známy socialistický model „jedinej“ organizácie v novej, pluralistickej situácii, ale v podobnom virtuálne uzavretom národnostnom prostredí.
Organizácie patriace do tejto kategórie prešli počas uplynulých pätnástich rokov významnými zmenami. Uskutočnili celý rad odborných programov, pomáhajúc prostrediu, z ktorého samy vyšli. V krízových situáciách disponovali skutočnou mobilizačnou silou, alebo sa aspoň postavili na čelo mobilizačných aktivít. V podstate sa však organizácie patriace do tejto kategórie aj dnes správajú podľa pôvodného scenára, rozdiel je možno len v tom, že v novom prostredí obsadenom viacerými aktérmi musia viesť o svoje niekdajšie monopolné postavenie tvrdý zápas.
