Pi, 29. marca 2024.
Csemadok

Károly Tóth: Vývoj systému inštitúcií maďarskej menšiny

4.2. Csemadok

Csemadok by logicky patril do vyššie uvedenej prvej kategórie organizácií, keby nemal pred rokom 1989 a aj v procese spoločensko- politických zmien také tradične ústredné a monopolné postavenie. Csemadok sa po roku 1989 pokúsil transformovať na vedúcu záujmovú, spoločensko-(politickú) organizáciu, podľa vzoru svojich cieľov a tradícií z roku 1968.

Aj po nevydarenom pokuse o transformáciu na stranu, v prvých dňoch roku 1990[22] bolo jeho najvážnejšou vnútornou dilemou, či má byť kultúrnou organizáciou alebo spoločenskou organizáciou na ochranu záujmov.[23] Napriek tomu, že (hlavne v období volebných kampaní) prostredníctvom svojich organizačných zložiek deklarovane podporoval isté maďarské politické strany,[24] súc vytesnený z politických a mocenských štruktúr, dlhé roky hľadal svoju novú tvár. Po roku 1995, keď bol zbavený – nemalej – priamej štátnej podpory, úplne stratil svoju spoločenskú váhu. I keď sa naoko poučil zo skúseností a viackrát sa pokúsil o zmenu, neviedlo to k opätovnému potvrdeniu a posilneniu jeho kultúrnej misie. Hlavnou príčinou bolo snáď to, že jeho vedúci predstavitelia vyvíjali činnosť v iných, hlavne politických organizáciách a ich práca v Csemadoku mala len symbolický charakter.

„Vysychaním“ finančných zdrojov celoštátneho ústredia sa podstatná časť činnosti Csemadoku presunula na jeho oblastné výbory. Vedúci oblastných výborov sa v závislosti od svojho nadšenia, zanietenia a finančných zdrojov usilovali s väčším či menším úspechom nadviazať na pôvodnú kultúrnu misiu organizácie: pokračovali v usporadúvaní tradičných ústredných podujatí Csemadoku a zakladali nové tradície (Jókaiho dni, Gombasecké kultúrne slávnosti, Celoštátna súťaž v prednese poézie a prózy Mihálya Tompu, Kodályove dni, Dni Zoltána Fábryho, Kazinczyho dni jazykovej kultúry, Purpurová ruža, Jarný vietor vodu vzdúva, Festival ľudového umenia v Želiezovciach ap.).[25]

Došlo tak ku paradoxnej situácii, že keď sa na prelome storočí podarilo s pomocou značnej finančnej pomoci z Maďarska kúpiť a obnoviť bratislavskú ústrednú budovu Csemadoku, ústredie ako také existovalo už len symbolicky a ani napriek mnohým snahám sa jeho pôvodnú autoritu už nepodarilo prinavrátiť.

Najvýznamnejším indikátorom straty strategickej orientácie Csemadoku bola skutočnosť, že oživiť činnosť ústredia sa snažili funkcionári Strany maďarskej koalície (SMK).

V nových podmienkach však bola prítomnosť vedúcich straníckych predstaviteľov v riadiacich štruktúrach organizácie – hlavne čo sa týka uchádzania sa o granty a finančnú podporu – skôr nevýhodou ako výhodou.

Už v roku 1990 sa prvý krát objavil návrh o odňatí 10-miliónovej štátnej podpory Csemadoku.[26] Maďarskej nezávislej iniciatíve, ktorá bola vtedy vo vláde, sa tomu podarilo zabrániť (László A. Nagy, Gábor Zászlós), ale po roku 1994 v čase druhej Mečiarovej vlády bola štátna podpora zo dňa na deň zrušená. Zamestnanci ústredia v Bratislave boli prepustení a potom v ňom dlhé roky pracovali najviac dve osoby. V tejto situáciu začal Csemadok začiatkom deväťdesiatych rokov podnikať. Cieľom založenia Csemartu bolo vytvorenie hospodárskeho zázemia Csemadoku v nových trhových podmienkach. Veľmi sľubný pokus sa však napokon skončil neúspechom.

Záverom môžeme povedať, že ústredné vedenie Csemadoku v období spoločenských zmien nedokázalo plne využiť tie mimoriadne priaznivé danosti, ktorými organizácia disponovala v rámci neziskového sektora. Na Slovensku v tom čase žiadna mimovládna organizácia nemala desiatky tisíc členov a stovky základných organizácií. Ústredné podujatia Csemadoku boli vždy multikultúrnymi podujatiami, čoho význam si vedenie nikdy do dôsledkov neuvedomovalo a ani sa nepokúsilo zúročiť v tejto skutočnosti spočívajúci finančný potenciál. Csemadok, pokračujúc v tradíciách a vžitých reflexoch z obdobia štátostrany, sa vždy usiloval využiť vo svoj prospech politický vplyv niektorej z politických strán. Problémom bolo len to, že mimovládny neziskový sektor bol v tomto období už stranícky neutrálny. Navyše – čo je v tomto kontexte ešte dôležitejšie – tento posun bol vo zvýšenej miere charakteristický práve pre grantové organizácie.

4.3. Nadácie, občianske združenia, záujmové združenia, tvorivé dielne

Po roku 1990 sa začal proces, ktorý znamenal hľadanie nových organizačných foriem v tradičnej inštitucionálnej štruktúre maďarskej komunity na Slovensku.

Tento proces nebol jednoduchý, veď nové pojmy a organizačné formy (nadácia, nezisková organizácia, záujmové združenie, občianske združenie atď.) si vyžadovali nové postoje, vnášali do pomerne konzervatívneho myslenia maďarskej menšiny nové problémy a otvárali nové pohľady.

Je pozoruhodné, že maďarské organizácie na Slovensku len veľmi zriedka nachádzali svoje korene v činnosti tých maďarských organizácií, ktoré pôsobili v období medzi dvomi svetovými vojnami. Dôvodov by sa pritom našlo dostatok: tradície, majetok, kontinuita atď. Po roku 1945 však boli tieto organizácie zakázané a keďže odškodnenie či kontinuita neprichádzali do úvahy, v päťdesiatych ro-koch a neskôr neznamenali maďarské organizácie z medzivojnového obdobia pre nanovo sa formujúcu intelektuálnu elitu nasledovaniahodné dedičstvo.

Po roku 1989 sa mnohí len veľmi ťažko zmierovali s faktom, že na rozdiel od pred-chádzajúceho obdobia socializmu sa už nemôžu spoliehať na priame, inštitucionálne financovanie štátom. Jediným riešením financovania potrebných činností je uchádzanie sa o granty v otvorenej súťaži, k tomu sú však potrebné organizácie disponujúce právnou subjektivitou. Novozaložené organizácie si potom vyžadujú schopný manažment, kontrolné orgány, je potrebné viesť účtovníctvo, administratívnu agendu, vykonávať serióznu administratívu prácu. Od týchto povinností však Csemadok v minulosti priamych dejateľov kultúrnych aktivít odbremenil. Mnohých práve tento fakt odradil, aby si založili samostatné organizácie, uchádzanie sa o granty považovali za „žobranie“, pridelenú podporu „za almužnu“ atď.

Nie je preto náhodné, že popri už vyššie spomínaných organizáciách, ktoré však zastrešovali aj politické aktivity, došlo k založeniu prvej nadácie až v auguste 1990 (Nadácia Sándora Máraiho).[27]

V nasledovnej časti sa pokúsime charakterizovať jednotlivé typy organizácií tohto typu.

Je dôležité poznamenať, že jednotlivé organizácie sa dajú zaradiť aj do viacerých kategórií, dôvodom je ich pestrosť a historický vývin.