Parlamentnú republiku navonok reprezentoval prezident republiky. Podľa ústavnej listiny vznikol dvojkomorový parlament, ale Podkarpatské autonómne zhromaždenie nikdy nebolo kreované. Vláda sa zodpovedala Národnému zhromaždeniu, samosprávy sa zodpovedali bezprostredne ľudu. Ústava obsahovala aj veľmi zvláštnu formu referenda (ľudového hlasovania) a pravdepodobne prvý raz obsahovala ústava nejakej krajiny ustanovenia o ústavnej kontrole zákonov centralizovaným ústavným súdom.
Ústava vychádzala z princípov suverenity ľudu, trojdelenia moci a osobitnej koncepcie jednotného československého národa, tzv. teórie čechoslovakizmu. Ústava inkorporovala systém ľudských práv tzv. prvej generácie. Text prvej ústavy Československej republiky nebol v neskoršom období menený, ale bol doplnený ďalšími ôsmimi ústavnými listinami, z ktorých jednu je potrebné vyzdvihnúť práve v súvislosti s tu prejednávanou témou: ide o ústavnú listinu z roku 1920, v ktorej sa hovorí o jazykovom zákone.
Ten sa vo svojej základnej filozofii podstatne líši od zákonov o používaní jazyka známych z neskoršieho obdobia. Jazykový zákon totiž upravoval právo používania jazyka menšín tak, že predovšetkým úradníkom verejnej správy ukladal používanie jazyka menšín ako povinnosť a len okrajovo sa zmieňoval o tom, kedy je povinný jednotlivec patriaci k menšine používať jazyk väčšiny. Jazykový zákon stanovil, že v okresoch, kde podľa posledného sčítania ľudu prekročí podiel inojazyčných občanov 20 %, sú súdy, úrady a iné verejnoprávne orgány povinné vybavovať záležitosti tam žijúcich národnostných menšín aj v ich jazyku, ba v takýchto okresoch môžu súdy a úrady vydávať svoje rozhodnutia len v jazyku účastníkov konania, resp. stránky.
Úradné vyhlášky a oznamy sa povinne zverejňovali aj v jazyku menšín a vo všetkých školách národnostných menšín sa povinne vyučovalo v ich jazyku. Roku 1927 bol pozmenený zákon o územnom členení, v zmysle ktorého sa Slovensko stalo samosprávnou súčasťou Československej republiky. V čase druhej Československej republiky, v rokoch 1938 – 1939 sa Slovensko ocitlo z ústavnoprávneho hľadiska v novej situácii. Po Mníchovskej dohode roku 1938 sa Slovensko stalo autonómnou súčasťou Československej republiky.
Národné zhromaždenie 22. novembra 1938 prijalo ústavný zákon o autonómii Slovenska, ale už bez tých poslancov, ktorí pochádzali z odčlenených území. Tento ústavný zákon sa viaže k žilinskej dohode vedúcich predstaviteľov slovenských politických strán zo 6. októbra 1938, ktorá už dopredu signalizovala ústavnoprávne usporiadanie druhej Československej republiky. Predstaviteľom autonómie bolo Slovenské národné zhromaždenie (Národné zhromaždenie) a slovenská vláda.
Slovenské národné zhromaždenie malo 63 členov. V jej právomoci bolo prijať ústavu Slovenska a mala zákonodarnú moc v každej takej oblasti, ktorá podľa ústavného zákona nepatrila Národnému zhromaždeniu Československej republiky. Slovenskú vládu menoval prezident Československej republiky. Členovia slovenskej vlády boli súčasne členmi aj celoštátnej vlády, ale zúčastňovali sa iba na rozhodnutiach týkajúcich sa celej krajiny. Krátka tradícia parlamentnej vládnej formy sa počas druhej svetovej vojny v období fašistického slovenského štátu pretrhla, keď sa do dominantného postavenia dostala inštitúcia a osoba prezidenta republiky.
V tomto období došlo k zrejmej diskontinuite ústavného vývoja. Napriek uvedenej skutočnosti sa v období tretej Československej republiky, v rokoch 1944 – 1948, ustanovenia ústavy z roku 1920 aplikovali až do prijatia novej ústavy 9. mája 1948. Zdôvodňovalo sa to argumentom kontinuity medzivojnovej ČSR. Počas druhej svetovej vojny sa podstatne nezmenilo jedine právne postavenie prezidenta republiky. Na návrh vlády mohol vydávať dekréty, ktoré musela vláda kontrasignovať.
Táto právomoc prezidenta republiky trvala do vytvorenia Dočasného národného zhromaždenia v októbri 1945. Počas tohto obdobia vydal prezident spolu 143 dekrétov, ktoré boli dodatočne schválené ústavným zákonom č. 57/46 Z. z. a vyhlásené za právne predpisy (ratihabícia). Obyvateľstva maďarskej národnosti, ale aj iných národností sa bezprostredne dotýkalo aspoň 13 dekrétov (napr. dekréty č. 33/45, 104/45 a 108/45 Z. z.), a to negatívnym spôsobom.
Tieto dekréty boli založené aj na uplatňovaní princípu kolektívnej viny a legitimovali možnosť extrémneho obmedzenia až odobratia vlastníctva, obmedzenia jazykových práv, ich výsledkom bola úplná strata občianskych a politických práv príslušníkov maďarskej komunity („roky bez domoviny“). Koncepciu ústavnoprávnej kontinuity predmníchovskej Československej republiky vážne naštrbil aj dekrét o vytvorení sústavy národných výborov.
Autonómia Slovenska nebola zakotvená v ústavnom zákone takým spôsobom, ako roku 1938, v skutočnosti sa však nositeľom politickej autonómie stal nový mocenský orgán – Slovenská národná rada, ktorá vznikla revolučnou cestou počas Slovenského národného povstania. (Neskôr úlohu nositeľa politickej autonómie prebral Zbor povereníkov.) Postavenie Slovenskej národnej rady bolo politicky upravené v Košickom vládnom programe. V tomto dokumente je Československá republika zakotvená ako národný štát dvoch rovnoprávnych národov, Čechov a Slovákov, teória čechoslovakizmu teda v ňom bola už odmietnutá.
Obdobie rokov 1948 – 1960 sa nazýva aj obdobím obmedzenej autonómie. Vo februári 1948 prevzali komunisti moc sčasti ústavnými, ale predovšetkým neústavnými prostriedkami. Začalo sa obdobie falošného parlamentarizmu pod vedením jednej strany. V tzv. Ústave 9. mája z roku 1960 bolo Československo definované ako jednotný štát dvoch rovnoprávnych slovanských národov, Čechov a Slovákov. Podľa ústavy boli na Slovensku nositeľmi a vykonávateľmi štátnej moci slovenské národné orgány – Slovenská národná rada a Zbor povereníkov.
Slovenská národná rada bola volená na šesť rokov podľa pomerného volebného systému, ale na základe jednotnej kandidátky Národného frontu, v ktorom mala Komunistická strana Slovenska vedúcu pozíciu. Zbor povereníkov bol orgánom štátnej a výkonnej moci. Nová ústava bola koncipovaná podľa sovietskeho vzoru. Strany zjednotené v Národnom fronte prakticky stratili svoju osobitnú subjektivitu, politická súťaž nemohla existovať. Vlastnícke právo bolo obmedzené, priznanie ľudských práv ostalo len v deklaratívnej rovine.
Inštitúcia ústavného súdu bola z ústavy vyňatá. V období platnosti socialistickej ústavy v rokoch 1960 – 1968 bola ponechaná unitárna forma vlády, ale rozsah autonómie Slovenska sa zúžil, najmä v dôsledku zrušenia Zboru povereníkov. Celý systém vládnej moci bol založený na vedúcej úlohe Komunistickej strany Československa (KSČ), takúto úlohu mala na Slovensku Komunistická strana Slovenska (KSS) ako územná organizačná jednotka KSČ. Systém vládnutia sa z predchádzajúceho parlamentného systému – ktorý si formálne udržal trojdelenie moci – premenil na „vládnutie pracujúceho ľudu prostredníctvom svojich zastupiteľských zborov“, kde bol zastupiteľský orgán parlamentného typu nielen najvyšším zákonodarným orgánom, ale zahŕňal v sebe všetku moc.
Ostatné orgány (prezident republiky, vláda, prokuratúra) neboli založené na rozdelení moci, ale na rozdelení práce a v konečnom dôsledku za svoju prácu zodpovedali najvyššiemu zastupiteľskému orgánu. Na Slovensku bola zákonodarná a výkonná moc ešte pevnejšie prepojená. Slovenská národná rada vystupovala v podstate ako orgán štátnej moci a štátnej správy. Poslanci stočlenného zákonodarného zboru mali imperatívny mandát. Do kompetencie Slovenskej národnej rady patrilo zákonodarstvo národného alebo regionálneho charakteru, ktoré muselo byť v súlade s československým zákonodarstvom.
Z hľadiska ústavného vývoja Slovenska je významný rok 1968, keď vzniklo politické rozhodnutie o federalizácii dovtedy unitárneho československého štátu. Podľa prvého článku ústavného zákona č. 143/1968 „Československá socialistická republika je federatívny štát dvoch rovnoprávnych bratských národov, Čechov a Slovákov“. Vládnutie formou zastupiteľských zborov pracujúceho ľudu zostalo zachované aj po tomto období.
