Slovenská národná rada zostala aj naďalej nielen zákonodarným orgánom, ale zároveň aj najvyšším orgánom štátnej moci. Počet jej členov sa kooptáciami roku 1968 rozšíril na 150. Predsedníctvo Slovenskej národnej rady plnilo aj úlohu kolektívnej hlavy štátu a zákonodarnú moc nahrádzalo vydávaním zákonných opatrení v čase, keď parlament nezasadal. Slovenskú vládu ako predstaviteľku výkonnej moci tiež menovalo Predsedníctvo Slovenskej národnej rady.
Vláda sa za svoju prácu zodpovedala Slovenskej národnej rade. Ústavný zákon č. 143/1968 znovu zaviedol inštitúciu ústavného súdu, ktorý však na základe tohto ústavného zákona nebol sfunkčnený. Tento ústavný zákon bol doplnený ústavným zákonom č. 144 (tzv. „národnostný“), ktorým sa (historické) národnosti žijúce na území štátu vyhlásili za štátotvorné. (Podľa čl. 1 predmetného ústavného zákona „Československá socialistická republika [je] spoločným štátom českého a slovenského národa a národností, žijúcich na jeho území…“) Je však nesporné, že citované ustanovenie ústavného zákona č. 144/1968 nebolo v súlade s citovaným prvým článkom ústavného zákona č. 143/1968. V Československu bola skutočná zmena štátoprávneho usporiadania naštartovaná 17. novembra 1989 „nežnou revolúciou“.
Bezprostredne po nej bola vo viacerých ustanoveniach pozmenená ústava z roku 1960, pozmenený bol aj ústavný zákon o československej federácii z roku 1968. Na mimoriadnom zasadaní Federálneho zhromaždenia dňa 29. novembra bolo zrušené ustanovenie o vedúcej úlohe komunistickej strany. Dňa 27. februára 1990 Slovenská národná rada prijala uznesenie o zmene názvu Slovenská socialistická republika na Slovenská republika a pozmenila aj vlajku a symboly zvrchovanosti.
Dňa 29. marca bol názov Československá socialistická republika pozmenený na Československá federatívna republika, potom 20. apríla, po tzv. pomlčkovej vojne na veľa diskutovaný názov Česká a Slovenská Federatívna Republika a zároveň boli schválené štátne znaky zvrchovanosti federácie. Parlament zvolený v júni 1990 dostal v podstate mandát ústavodarného zhromaždenia, teda aby vypracoval a schválil novú ústavu Československa.
Federálne zhromaždenie po zrušení režimu jednej strany v záujme prechodu na politický pluralizmus a prebudovania socialistického štátneho systému na demokratický právny štát prijímalo ústavné zákony takmer ako na bežiacom páse (do roku 1991 spolu 51 ústavných zákonov). V oblasti základných práv a slobôd prijalo Federálne zhromaždenie významné zákony o petičnom, zhromažďovacom a združovacom práve. Na jeseň roku 1990 bol na Slovensku už v demokratických pomeroch prijatý prvý jazykový zákon (zákon č. 428/1990 Zb.), ktorý ustanovil za úradný jazyk Slovenskej republiky slovenský jazyk.
Podľa tohto zákona sa jazyk národnostných menšín mohol používať v úradnom styku v takých obciach, kde podiel príslušníkov danej menšiny presiahol 20 %. Realizácia tohto zákona, spočívajúca v efektívnej možnosti používania menšinových jazykov v úradnom styku však bola obmedzená tým, že štátni úradníci a zamestnanci samosprávnych orgánov neboli povinní poznať a používať jazyk danej menšiny. Zákon stanovoval aj to, že štátne orgány a orgány samosprávy obcí a ich pracovníci sú povinní používať vo svojej činnosti úradný jazyk, fyzické a právnické osoby používajú v úradnom styku písomne aj ústne úradný jazyk, verejné listiny sa vydávajú v úradnom jazyku, osídlenia a verejné priestranstvá sa označujú v úradnom jazyku.
Podľa jazykového zákona sa v úradnom styku aj český jazyk mohol používať bez akéhokoľvek obmedzenia, v podstate na úrovni slovenského jazyka. Jazykové ľudské práva sú obyčajne garantované ústavou. Roku 1990 bol na Slovensku ešte v platnosti ten „národnostný“ ústavný zákon z roku 1968, ktorý považoval autochtónne menšiny za rovnoprávne s Čechmi a Slovákmi, prvý jazykový zákon prijatý už v demokratických pomeroch však na uvedený „národnostný“ ústavný zákon neprihliadal. Federálne zhromaždenie, rešpektujúc princíp neodňateľnosti prirodzených ľudských a občianskych práv, prijalo v januári 1991 Listinu základných práv a slobôd.
Ústavná listina svojím významom ďaleko presiahla všetky dôležité dokumenty, ktoré boli z hľadiska ľudských práv prijaté dovtedy po roku 1989. Tento dokument zakotvil základné ľudské práva a slobody, politické práva, hospodárske, sociálne a kultúrne práva, právo na spravodlivý súdny proces a na inú právnu ochranu. Listina garantuje aj práva národnostných menšín a etnických skupín, pričom stanovuje, že príslušnosť k akejkoľvek národnostnej menšine alebo etnickej skupine nemôže byť nikomu na ujmu.
