Lajos Mészáros: Československý (Slovenský) ústavný systém

ustava nagy

Pre občanov patriacich k národnostným menšinám alebo etnickým skupinám sa zaručuje všestranný rozvoj, najmä právo spoločne s inými príslušníkmi menšiny alebo skupiny rozvíjať vlastnú kultúru, právo rozširovať a prijímať informácie v ich materinskom jazyku a združovať sa v národnostných združeniach. Podrobnosti mali byť ustanovené vykonávacím zákonom. Ďalej, na základe Listiny je pre občanov patriacim k národnostným menšinám a etnickým skupinám za podmienok určených zákonom zaručené aj právo na vzdelávanie v ich materinskom jazyku, právo na používanie materinského jazyka v úradnom styku a právo zúčastňovať sa na správe vecí týkajúcich sa národnostných menšín a etnických skupín.

Z aspektu práv menšín sa Listine vytýkalo to, že sa ňou zrušila platnosť a účinnosť „národnostného“ ústavného zákona z roku 1968, v zmysle ktorého boli menšiny považované za štátotvorné entity, ďalej, že praktickú realizáciu menšinových, najmä jazykových ľudských práv zverila do pôsobnosti „jednoduchých“ vykonávacích zákonov (často aj podzákonných noriem), čo viedlo neskoršie k vážnym napätiam. Pozornosť si zasluhuje ešte pôvodný prvý odsek článku 6 Listiny, ktorý ustanovil, že „zákony a iné právne predpisy musia byť uvedené do súladu s Listinou základných práv a slobôd najneskôr do 31. decembra 1991.

Týmto dňom strácajú účinnosť ustanovenia, ktoré nie sú v súlade s Listinou základných práv a slobôd“. Jiří Boguszak, český profesor práva a jeden z autorov textu Listiny v súvislosti s uvedeným ustanovením vyjadril prekvapenie, že citované ustanovenie nebolo uplatnené v procese revízie platnosti niektorých prezidentských dekrétov z roku 1945, (ktoré sa dodatočným schválením Dočasným národným zhromaždením ČSR 28. októbra 1945 stali zákonmi alebo ústavnými zákonmi), namiesto toho sú tieto dekréty označované za „skonzumované“.

Jedným z určujúcich momentov procesu zmeny režimu v Československu bol formálny rozchod republík tvoriacich federáciu. Otázka štátoprávneho usporiadania, čiže vzťah Čechov a Slovákov, bola začiatkom deväťdesiatych rokov neustále na programe dňa. Konečný impulz k jej usporiadaniu dali parlamentné voľby v júni 1992. Situácia po voľbách ukázala, že dovtedajší štátny zväzok znamená neprekonateľnú prekážku v ďalšom ústavnom vývoji.

Rozhodujúca väčšina verejnosti však odmietala myšlienku rozdelenia Československa, žiadala referendum, ktoré by dodalo legitimitu niektorej z navrhovaných foriem riešenia. Navyše, podľa vtedy platných zákonov bolo vypísanie referenda pri rozhodovaní o otázke štátoprávneho usporiadania povinné. Potom, čo Slovenská národná rada 17. júla 1992 jednostranne deklarovala zvrchovanosť Slovenskej republiky, prezident republiky Václav Havel rezignoval z funkcie.

Federálne zhromaždenie však nemalo v úmysle namiesto neho zvoliť ďalšieho prezidenta. Bolo preto veľmi dôležité, aby sa neodvratný rozpad spoločného štátu aj za týchto podmienok uskutočnil kultúrnym, pokojným, „zamatovým“ spôsobom. Skutočnosť, že takým napokon bol, vysoko ocenila celá medzinárodná komunita, v tej dobe znepokojená eskaláciou napätia sprevádzajúceho rozpad Juhoslávie. Výsledkom rokovaní o rozdelení štátu, ktoré viedli medzi sebou predstavitelia víťazných strán parlamentných volieb, sa 21. júla 1992 zrodila politická dohoda o spoločnom podaní návrhu zákona o zániku federácie vo Federálnom zhromaždení.

Proces rozdelenia Československa sa stal de facto nezvrátiteľným, ale bolo treba vyvodiť aj konzekvencie de iure. Ústavné základy týchto konzekvencií sa položili 13. novembra, keď Federálne zhromaždenie prijalo ústavný zákon o rozdelení majetku Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky medzi Českou republikou a Slovenskou republikou a odovzdaním majetku Českej republike a Slovenskej republike. 25. novembra 1992 bol minimálnou parlamentnou väčšinou prijatý ústavný zákon o zániku ČSFR, ktorý stanovil dátum nadobudnutia účinnosti zákona na deň 1. januára 1993, čo znamenalo, že Československo, vrátane jeho štátnych orgánov, armády, orgánov štátnej bezpečnosti a štátnych inštitúcií, prestane 31. decembra 1992 existovať. Osobitosťou tohto zákona bolo to, že následníckym štátom predpisoval určité povinnosti, predovšetkým kooptáciu poslancov federálneho parlamentu za jednotlivé republiky do parlamentov následníckych štátov, ako aj zákaz používania československých štátnych symbolov následníckymi štátmi. Plnenie týchto povinností bolo otázne už počas legislatívneho procesu rozdelenia federácie, veď Česká republika si čoskoro privlastnila štátnu vlajku bývalého Československa.

Z ústavnoprávneho pohľadu je pozoruhodné aj to, že orgán zvolený ako federálny parlament sa uzniesol na zrušení federácie a aj seba samého. Federálny parlament prekročil hranice politickej legitimity danej volebnými programami politických strán v ňom zastúpených, veď s výnimkou jedinej slovenskej strany (SNS) pred voľbami ešte nikto prípadné rozdelenie Československa ani len nespomínal. Teoreticky sa tu vynára otázka negatívnej ústavnej moci, menovite to, či bol federálny parlament formálne oprávnený vyhlásiť zrušenie federácie. Bolo by, pravda, jednoduchšie, keby o rozdelení rozhodlo referendum, ale vtedy bola už likvidácia federácie v takom pokročilom štádiu, že referendum bolo neuskutočniteľné a je nesporné, že spoločný štát by sa nedal zachrániť ani v prípade väčšiny hlasov proti zrušeniu federácie. Situácia Československa bola v období medzi 1. októbrom 1992 a 31. decembrom z ústavnoprávneho hľadiska dosť nezvyčajná, totiž obidva právne subjekty mali rozdielnu východiskovú situáciu. Národná rada Slovenskej republiky 1. septembra 1992 prijala ústavu novej, nezávislej Slovenskej republiky, ktorá vstúpila do platnosti 1. októbra 1992 napriek tomu, že de iure ešte existoval spoločný štát. Ústava Českej republiky bola prijatá 16. decembra 1992, platnosť a účinnosť nadobudla až po rozdelení Československa, teda 1. januára 1993. Po rozpade československej federácie si bývalé členské štáty samostatne budovali svoj ústavný systém. Prvým januárom 1993 sa začalo nové obdobie ústavného života Slovenska. Slovenská republika sa vo svojej ústave hlási k demokratickej štátnej forme. Jediným nositeľom suverenity a štátnej moci je ľud. Slovenská republika je právny štát, ktorý sa neviaže na nijakú ideológiu ani náboženstvo, hoci cirkev nie je odlúčená od štátu. Povinnosti možno ukladať len na základe zákona, štátne orgány môžu konať len v medziach zákona. Ústava, ktorá sleduje predovšetkým rakúsko−nemecký vzor, obsahuje v Európe prijatý a uznaný katalóg prirodzených ľudských práv a slobôd. Medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené a aj v zbierke zákonov majú prednosť pred jej zákonmi, ak zabezpečujú väčší rozsah práv a slobôd.

Stránky: 1 2 3 4 5 6 7 8 9