Preambulu Ústavy Slovenskej republiky charakterizuje dôraz kladený na národný princíp, veď táto sa začína slovami „My, národ slovenský…“. Ústava povýšila slovenský jazyk na úroveň štátneho jazyka, zároveň však predpokladala prijatie osobitného zákona o používaní menšinových jazykov. Článok vymedzujúci práva národnostných menšín a etnických skupín bol prebratý z Listiny základných ľudských práv a slobôd, ktorá však tým nestratila účinnosť. Politický systém Slovenskej republiky je založený na systéme viacerých strán a hnutí. Ústava Slovenska ustanovuje republikovú formu vlády so zákonodarnou, výkonnou a súdnou mocou na základe trojdelenia moci. Národná rada Slovenskej republiky je volená na štyri roky, tvorí ju stopäťdesiatčlenný jednokomorový parlament, ktorý je jediným ústavodarným a zákonodarným orgánom v krajine. Jej výlučná zákonodarná právomoc je doplnená inštitútom referenda (ľudového hlasovania), jedným z prvkov priamej demokracie. Poslanci nemajú imperatívny mandát, svoje poverenie vykonávajú samostatne podľa svojho vedomia a svedomia. Poslanci Národnej rady Slovenskej republiky sú volení vo všeobecných, rovných a priamych voľbách tajným hlasovaním na základe princípu pomerného zastúpenia. Slovensko tvorí jeden volebný obvod (do roku 1998 boli 4 volebné obvody). Aktívne volebné právo majú občania, ktorí dovŕšili 18. rok svojho života, pasívne volebné právo majú občania, ktorí dovŕšili 21. rok svojho života. Pre politické strany a hnutia je určený 5 % prah pre vstup do parlamentu. Koalície zložené z dvoch alebo troch strán musia dosiahnuť 7 %, ešte väčšie politické združenia 10 %. Kandidačné listiny nie sú viazané, voliči môžu prideliť 4 preferenčné hlasy. Poradie na kandidátke sa mení vtedy, ak niektorý z kandidátov získa 3 % preferenčných hlasov (do roku 2002 10 %) zo všetkých hlasov odovzdaných pre danú stranu (hnutie, koalíciu).
Funkcia poslanca je nezlučiteľná s funkciou prezidenta republiky, sudcu, prokurátora, príslušníka policajného zboru, príslušníka zboru väzenskej a justičnej stráže a vojaka z povolania. Národná rada Slovenskej republiky je schopná uznášať sa, ak je prítomná nadpolovičná väčšina všetkých jej poslancov. Na platné uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky je potrebný súhlas väčšiny prítomných poslancov, ak ústava nestanovuje inak. Na prijatie alebo pozmenenie ústavy alebo ústavného zákona a na vypovedanie vojny inému štátu je potrebná aspoň trojpätinová väčšina hlasov všetkých poslancov (teda aspoň 90 hlasov). V ústavnom poriadku Slovenskej republiky prvoradou formou výkonu suverenity ľudu je zastúpenie na základe slobodných volieb. Referendum (ľudové hlasovanie) – ako prostriedok výkonu priamej demokracie – je mimoriadnym inštitútom, doplňujúcim zastupiteľskú formu parlamentnej demokracie. Podľa ústavy je vypísanie referenda povinné v prípade vstupu štátu do zväzku s inými štátmi alebo vystúpenia z takéhoto zväzku. Referendom sa môže rozhodovať aj o iných dôležitých otázkach verejného záujmu, v takomto prípade má referendum fakultatívny charakter. Na základe výkladu ústavného súdu z roku 1998 ústava nemôže byť referendom priamo pozmenená. Ústava taxatívne stanovuje, že predmetom referenda nemôžu byť základné ľudské práva a slobody, dane, odvody a štátny rozpočet. Referendum vyhlasuje prezident Slovenskej republiky, ak o to petíciou požiada aspoň 350 000 občanov, alebo ak sa na tom uznesie Národná rada Slovenskej republiky, a to do 30 dní od prijatia petície občanov alebo uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky. Výsledky referenda sú platné, ak sa na ňom zúčastnila nadpolovičná väčšina oprávnených voličov a ak bolo rozhodnutie prijaté nadpolovičnou väčšinou účastníkov referenda. Výsledok referenda môže Národná rada Slovenskej republiky zmeniť alebo zrušiť svojím ústavným zákonom po uplynutí troch rokov od jeho účinnosti. Referendum v tej istej veci možno zopakovať najskôr po uplynutí troch rokov od jeho vykonania. Na Slovensku sa doteraz uskutočnilo viac ako pol tucta referend, ale platné bolo referendum len v jednom prípade, v prípade referenda o vstupe do Európskej únie, konanom v roku 2003. Roku 1997 minister vnútra zmaril referendum o priamej voľbe prezidenta. Pri parlamentnom prerokúvaní zákona o používaní jazyka menšín roku 1999 opozícia iniciovala podpisovú akciu v záujme vyhlásenia a požadovala, aby sa prijatím uvedeného zákona počkalo na výsledok referenda. Prezident republiky však odmietol vyhlásiť referendum, lebo podľa jeho názoru vyhlásenie referenda o jazykových ľudských právach by bolo protiústavné. Toto rozhodnutie prezidenta republiky potvrdil aj ústavný súd, totiž iniciátori referenda využili aj ústavnoprávnu možnosť právneho riešenia sporu. Inštitúcia prezidenta republiky je v ústave upravená v Šiestej hlave s názvom Výkonná moc, spoločne s vládou. Toto riešenie už spôsobilo výkladové spory týkajúce sa vzťahu prezidenta republiky a vlády. Prezidenta republiky ústava definuje ako hlavu štátu Slovenskej republiky. Ústava neobsahuje formulku často používanú v parlamentných systémoch vládnutia, podľa ktorej hlava štátu uskutočňuje výkonnú moc prostredníctvom vlády, resp. že k väčšine aktov hlavy štátu je potrebná ministerská kontrasignácia. Namiesto toho ústava vymedzuje právomoci prezidenta republiky taxatívne, podľa okruhov pôsobnosti alebo po skupinách okruhov pôsobností a stanovuje inštitucionálny rámec ich realizácie. Prezident republiky je volený na päť rokov, svoj úrad môže zastávať nanajvýš dvakrát za sebou.
Do roku 1999 volil prezidenta republiky parlament, v súčasnosti je prezident volený v priamych voľbách, pričom kandidátom sa môže stať na základe návrhu 15 poslancov Národnej rady SR alebo na základe petície najmenej 15 000 voličov. Podmienkou zvoliteľnosti je dovŕšenie 40. roku života a to, aby mal kandidát volebné právo. Na zvolenie prezidenta v prvom kole je potrebná absolútna väčšina hlasov oprávnených voličov, v druhom kole, ktoré sa uskutoční o 14 dní, je potrebná už len relatívna väčšina, keďže sa do druhého kola dostanú dvaja najúspešnejší kandidáti. Prezident republiky preberá svoj úrad vtedy, keď pred Národnou radou Slovenskej republiky zloží sľub do rúk predsedu Ústavného súdu Slovenskej republiky. Medzi tradičné kompetencie prezidenta republiky patrí zastupovanie štátu navonok, prijímanie, poverovanie a odvolávanie vedúcich diplomatických misií, dojednávanie a ratifikovanie medzinárodných zmlúv. Posledne menovaná právomoc je však viazaná na kontrasignáciu predsedu vlády alebo ním povereného ministra (spravidla ministra zahraničných vecí.) Ustanovujúcu schôdzu Národnej rady Slovenskej republiky zvoláva prezident republiky do 30 dní od vyhlásenia výsledkov volieb. Prezident republiky má právo rozpustiť parlament najmä, ak v lehote šiestich mesiacov od vymenovania vlády neschválil jej programové vyhlásenie. Prezident republiky podáva Národnej rade Slovenskej republiky správy o stave Slovenskej republiky a o závažných politických otázkach. Prezident republiky podpisuje ústavné zákony a zákony. Obyčajné zákony môže vrátiť parlamentu so svojim komentárom, a to do 15 dní od ich obdržania. Aj záväzný výklad ústavného súdu konštatoval, že prezidenta republiky pri vrátení zákona neviaže žiadna formálna podmienka. Ak parlament po opätovnom prerokovaní schváli zákon aj napriek pripomienkam prezidenta republiky a prezident republiky zákon nepodpíše, zákon sa vyhlási aj bez podpisu prezidenta. Podmienkou opakovaného schválenia prezidentom vráteného zákona je kladné hlasovanie absolútnej väčšiny všetkých poslancov (teda aspoň 76 hlasov). Čo sa týka vzťahu prezidenta republiky ku vláde, prezident vymenúva a odvoláva predsedu a ostatných členov vlády, poveruje ich riadením ministerstiev a prijíma ich demisiu. Predsedu vlády a jej ostatných členov je prezident republiky povinný odvolať vtedy, ak parlament vysloví vláde nedôveru, alebo odmietne návrh smerujúci na vyslovenie dôvery. Vyslovenie nedôvery sa týka nielen kolektívnej zodpovednosti vlády, ale aj jej jednotlivých členov. Ústava dáva prezidentovi republiky voľnú ruku pri poverení predsedu vlády, ale ostatných členov vlády môže vymenovať a poveriť riadením jednotlivých ministerstiev len na návrh predsedu vlády. Prezident republiky nie je povinný odvolať člena vlády na návrh predsedu vlády. Tento výklad sa stal záväzným rozhodnutím ústavného súdu, keď došlo medzi prezidentom republiky Michalom Kováčom a predsedom vlády Vladimírom Mečiarom k rozdielnemu výkladu vo veci odvolania ministra zahraničných vecí Milana Kňažka. Prezident republiky je hlavným veliteľom ozbrojených síl. Aj táto právomoc sa uplatňuje kontrasignáciou predsedu vládu alebo ministra obrany. Vymenúva a povyšuje generálov, vymenúva členov Rady obrany štátu. Na návrh vlády vyhlasuje vojnový stav.
